Machulková v skutočnosti v živote robila všeličo: robotníčku v drevárskych závodoch, laborantku vo výskumných ústavoch. Popritom písala básne, spievala, v šesťdesiatych rokoch vystupovala v legendárnej pražskej poetickej kaviarni Viola. (Patrila k nonkonformnému básnickému trojhvezdiu Hrabě - Čerepková - Machulková.) V šesťdesiatom ôsmom emigrovala, prispievala do Slobodnej Európy.

Paradoxne, exilový zamestnávateľ jej spoluprácu so Slobodnou Európou veľmi neodporúčal, lebo sovietske obchodné delegácie si v Linde AG podávali kľučky. Po štyroch rokoch ju stadiaľ prepustili, snáď aj pre jej rýmovaný veršík: „Všude jinde, jen ne v Linde.“ Neskôr sa zamestnala v Siemense. Dodnes žije v Mníchove.

Debutovala v roku 1964 zbierkou Na ostří noci. Druhú knihu s nezvyčajným názvom Kahúčú zadala vydavateľovi pred emigráciou, a vyšla jej až po opustení Československa v roku 1969.

Slovo Kahúčú znamená kaučuk, Indiáni ním označujú „strom, ktorý plače“. Zatiaľ čo jej do Mníchova chodili korektúry tejto knihy, Filmové štúdio Barrandov, kde pracovala ako chemička, jej stále predlžovalo niekoľkomesačnú mimoriadnu dovolenku.

Ďalšia knižka Kámen komediantů jej vyšla až v roku 1979. Jej nasledovná zbierka riekaniek Jako Šimi odpouštíme, zaslaná na popud Karla Kryla do Toronta Josefovi Škvoreckému a avizovaná už v roku 1982, napokon nevyšla a prakticky dosiaľ vzniká, autorka ju dopĺňa o nové texty.

Po dlhej odmlke, prerušovanej iba sporadickým publikovaním v českých časopisoch, prinavracia sa Inka Machulková do domáceho kontextu so zbierkou poézie Neúplný čas mokré trávy (Host, Brno 2006).

Knihu dopĺňa zasvätený rozhovor Michala Jareša s autorkou, ktorý predtým vyšiel časopisecky v roku 2004 v Tvare. Z rozhovoru získa čitateľ dostatočne ucelenú predstavu o Machulkovej zaujímavých životných peripetiách. Pri čítaní veršov sa zase bližšie oboznámi s jej súčasnou poéziou.

Sú to intímne verše plynúce pokojne a vyrovnane, a kto by v nich chcel hľadať ozvenu beatnických včerajškov, keď so sebou nosila list od Gregoryho Corsa, alebo sa po práci ponáhľala na stretnutie s Allenom Ginsbergom do krčmy vo Vodičkovej, bude si musieť nalistovať básne staršie, alebo básne niekoho celkom iného.

Podľa slov Inky Machulkovej nazývali básnické trio z Violy beatnikmi najskôr preto, lebo nedokázali viesť dvojaký život. Z tohto pohľadu sa jej slová dajú chápať aj ako nostalgický povzdych, a síce povzdych nad tým, že na svete je už dnes, žiaľ, veľmi málo skutočných beatnikov.

A možno ani v časoch ich triumfu to nebolo inak.

Autor: JÁN LITVÁK