Toto je Dimitrij Kiossya z Kazachstanu (v strede) a jeho priatelia, za kamerou stojí dokumentarista Jaro Vojtek. Jeho film My zdes je o strate a hľadaní domova. Včera večer získal hlavnú cenu na medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov v Olomouci.
FOTO – LEON PRODUCTION
Režisér Jaro Vojtek sa včera hodil do gala a šiel si do Česka prevziať hlavnú cenu z festivalu Academia film Olomouc. Medzinárodnú porotu očaril jeho dokumentárny film My zdes.
U nás sa premietal pred rokom, kto ho videl, asi nezabudol. Jeho hrdinom je Dimitrij Kiossya z Kazachstanu.
Pred pár rokmi prišiel so ženou a s deťmi na Slovensko. Časť jeho rodiny tu má korene, myslel si, že mu to pomôže. Bude tu šťastnejší? Vojtekov film odpovie.
„Ten príbeh smrdí človečinou. Mať pocit domova, to je ten najhlbší a najintímnejší ľudský prežitok. A strata domova, to je zasa to najdramatickejšie, čo môže človek zažiť. Je veľmi vzácne, keď oba tieto stavy film zaznamená, že ich pri ňom môžete pocítiť. Jarovi sa to podarilo,“ hovorí režisér Mario Homolka, ktorý bol zároveň producentom a jedným z kameramanov filmu My zdes.
S Dimitrijom bol Jaro Vojtek niekoľko rokov. Uvidel, že po rozhodnutí žiť inde prichádza veľké trápenie. Rodine z Kazachstanu skomplikovala život naša nedôvera voči utečencom i cudzinecká legislatíva. Je to teda aj náš, slovenský príbeh. „Som rád, že o cene z Olomouca rozhodla medzinárodná porota. Snáď teda nebude náhoda, že ten film u nás zapôsobil,“ hovorí Vojtek.
My zdes mal v podstate samé pozitívne ohlasy, medzi filmármi určite. Maria Homolku mrzí, že širšia verejnosť príliš nezareagovala: „Tomuto filmu sa stalo to, čo každému inému slovenskému filmu. Húfne sa naň nechodilo. Typickým príkladom je Martin Šulík – jeho filmy videlo viac ľudí v zahraničí. Je to zvláštna téma, analyzovať ju, to by bolo nadlho. Faktom je, že My zdes ešte ani nemal premiéru a už ho kúpila Česká televízia. Slovenská sa doteraz neozvala.“
Vojtekov film zatiaľ cestuje ďalej. Koncom októbra je na festivale v Rumunsku, v januári príde do Budapešti. Na prehliadku slovenských filmov, ktoré v posledných rokoch dostali nejaké ceny.
„Bude to zaujímavé,“ hovorí Mario Homolka. „Nielen preto, že naše vzťahy sú práve také rozbúrené. Maďarsko prežíva boom národnej kinematografie, presadila sa silná generácia mladých režisérov. Keď je tam prehliadka najnovších filmov, týždeň môžete byť v kine od rána do večera. Som zvedavý, ako v takom porovnaní náš film dopadne.“
Maďarskú tému rieši tak trochu aj Jaro Vojtek. Celý tento mesiac bude v strižni, dokončuje svoj nový film Hranica. Nakrúcal o živote v dedine, ktorú pred šesťdesiatimi rokmi rozdelila hranica s Ukrajinou.
„Žije tam 90 percent Maďarov, strihačka mi musí prekladať, čo mi tam presne povedali. Je to celkom dobrodružné,“ smeje sa.
Film Hranica bude vraj smutný, Vojtek sa musí snažiť, aby bol občas aj ľahší a úsmevný. No že je naša realita tragikomická, na to sme si už uňho zvykli.
