Sivé pásy holej skaly a obnaženej hliny medzi zelenými pruhmi zarastenými trávou ukazujú, kde sa v údolí Nílam zosunuli kusy hôr, často aj s domčekmi. Na svahoch sa strieda mesačná krajina s úrodnou záhradou. Vyzerá to ako zázrak, že na týchto úbočiach pretkaných vyšliapanými cestami dokážu žiť ľudia. Na horskom hrebeni na pravom brehu rieky zostalo stáť niekoľko domčekov. Všetky, ktoré stáli na svahu pod ním, sa zrútili.
Rok po zemetrasení je cesta do údolia opäť zjazdná - pre dobrodružné povahy. Pred 15 dňami dokončili provizórny most cez rieku, aby ľudia z domčekov, ktoré otrasy vydržali, nemuseli používať loďky.
Pred zemetrasením tam mali most, po ktorom prechádzali ťažké autá - či tu bude postavený nový a či bude mať ešte zmysel, zatiaľ nikto nedokáže odhadnúť. V časti údolia regionálna vláda štátu Kašmír zakázala stavať z obavy pred novými otrasmi.
Do údolia Nílam elektrinu zaviedli len pred desiatimi rokmi. Stĺpy elektrického vedenia na väčšine miest zostali stáť, často ešte spojené drôtmi, ale už tu nie sú žiadne domy, ktoré by mohli elektrinou zásobovať. Len hŕba trosiek, ktorá vyzerá, akoby cez dedinky prešiel buldozér.
„Keď sa zem začala triasť, všetci vedeli, čo sa deje,“ hovorí o sobote 8. októbra 2005, keď zemetrasenie udrelo, Gulšár Chán z Muzzafarabádu.
„Zemetrasenia sú časté, ale nikto nečakal, že to bude také silné. Vždy ma rozčúli, keď počujem, ako tí, čo prežili, hovoria, že to bol Boží hnev,“ dodáva nad troskami jednej z dedín, ktorá už neexistuje. Upravený tridsiatnik sa živí ako účtovník. „To znamená, že všetci, čo zomreli, boli zlí a hriešnici?“
Najbližšie k epicentru stála dedina Čilla Bandí. Prekvapivo niekoľko domčekov zostalo stáť, majú popraskané steny. Okolo sa pasú kozy. Miestni ľudia postavili stany a žijú tam ďalej. Postupne chcú dedinu obnoviť. Prečo sa niekam sťahovať? pýtajú sa. Zemetrasenia tu boli a budú. Keď Boh dá, to ďalšie nebude také hrozné.
„Sedeli sme v škole. Všetko sa začalo triasť. Utekal som hore. Na nohy mi spadol kus niečoho. Asi strechy. Nemohol som sa hýbať. Bol som tam asi dve hodiny.
Potom ma našiel učiteľ a vytiahol von. Vrátil sa pre ďalších chlapcov, ale zasypalo ho tam,“ rozpráva prerývanou urdčtinou jedenásťročný Ahmad, žiak šiestej triedy vojenskej kadetky, ktorá funguje vo vojenských stanoch.
Päťdesiat chlapcov malo väčšie šťastie ako ich učiteľ, spolužiaci a príbuzní. Nie je tu ani jeden, kto by nestratil aspoň jedného príbuzného, až príliš často prišli aj o polovicu rodiny. A po roku zostávajú v stanoch.
Autor: DANA KOVAĽOVÁ, čtk, Čilla Bandí, Pakistan