Václav Havel počas svojej víkendovej bratislavskej návštevy.
FOTO – JURAJ BARTOŠ
To vám vyšlo, ale na koniec vyviedli niečo iné organizátori, keď jej počas spievania vypli reproduktory. Ako ste to vnímali?
„Ona na koncerte naozaj venovala pieseň Charte 77 a mňa osobne pozdravila v publiku. No a potom sa to stalo. Nakoniec jej spev v tom hrobovom tichu štvortisícovej haly bol svojím spôsobom ešte zaujímavejší.“
Určite vás potešili ovácie publika, prevažná väčšina návštevníkov vás vtedy videla prvý raz. A možno vás poteší aj vyznanie istého starého pána počas vašej autogramiády, ktorý v živote uznáva len Masaryka a Havla. Ako sa formoval váš vzťah k Masarykovi?
„Netvrdím, že som v mladosti od neho všetko prečítal, ale prečítal som toho dosť, veď sme to mali doma v knižnici. Veľmi som obdivoval jeho gigantické, praktické politické dielo, akú mal schopnosť presviedčať, aby si vôbec svet zvykol, že by tu mohol vzniknúť nejaký nový štát s menom Československo. To som obdivoval vždy.“
Bolo aj niečo, s čím ste u neho nesúhlasili?
„Trochu vzdialenejšia mi bola jeho filozofia a hlavne jeho estetické názory. On kládol na umenie presné moralistné hľadiská, čo mne bolo dosť cudzie, ba až som sa niekedy tomu aj trochu posmieval.“
Nezmenilo sa to časom?
„Až s odstupom desaťročí, keď som sa sám ocitol v prezidentskej funkcii, som si začal naliehavejšie uvedomovať, aký dôležitý je ten mravný poriadok, ktorý by mal byť v pozadí politiky, ktorý by mal predchádzať poriadku právnemu a politickému. Uvedomil som si, že vlastne musím opakovať to isté, čo stále opakoval Masaryk.“
A ako sa teda dívate na to, že vás s ním neraz porovnávajú?
„Nikdy som to nemal rád, pretože je to vskutku neporovnateľné. On profesor, vzdelanec, vedec, ovládajúci niekoľko jazykov, a na druhej strane ja, ktorý som nikdy žiadne poriadne systematické vzdelanie nezískal.“
Už ako sedemnásťročný ste však napísali excelentnú esej o Hrabalovi, ktorý ešte na verejnosti prakticky nebol známy. Neskôr sa stal nesmierne populárnym, no mnohí ho kritizovali za jeho kompromisy. Čo si o tom myslíte?
„Chodieval som za ním do Zberných surovín, kde pracoval, a poznal jeho rukopisy ešte v čase, keď mu nič nevydávali. Potom ma trochu mrzelo, že sa ho zmocnil literárny priemysel, že ho nútil k ústupkom, zjemnňovaniu textov, vyškrtávaniu toho, čo niekomu pripadalo až príliš odvážne. Tých vĺn hrabalovských kompromisov bolo viac. Jedna už začiatkom 60. rokov a nová počas normalizácie.“
Prečo tomu podliehal?
„On bol taký, že sa o to ani nestaral. Písal spontánne a bolo mu jedno, čo sa s textom stane. Skôr než nejaký strach či šialená túžba za každú cenu vychádzať išlo o jeho ležérnosť.“
Hrabalovo dielo ste poznali dôverne, ale okolo neho sa pravidelnejšie viac pohybovali iní, predovšetkým Bondy, Boudník či Krejcarová. Aké boli vaše vzájomné vzťahy?
„Ja som mal trochu iné spoločenstvo, ale vedeli sme o sebe, s Vladimírom Boudníkom som sa poznal, často som ho stretával v Libni u Hrabala, chodil som na jeho explozionalistické akcie. Mali sme korektné vzťahy, a to sa týka aj ďalších skupín, napríklad vtedajších surrealistov, a pritom tí mali sklon byť až takmer sektárski.“
V 70. a 80. rokoch sa do názorového sporu dostávali protirežimoví muzikanti - underground príliš nekomunikoval s folkovými spevákmi, ktorým vyčítal malú radikálnosť a na druhej strane využívanie možností oficiálneho vystupovania.
„Chodil som na povolené koncerty folkerov aj na tie undergroundové, ktoré už boli skryté pod rúškom svadieb a podobných podujatí. Veľmi opatrne a citlivo som sa ich snažil dávať dohromady. Na Hrádečku som napríklad pripravil akciu, kde vystupovali významní folkoví speváci spolu s Plastic People či DG 307 i vtedy začínajúcou kapelou Psí vojáci. A prizval som aj Martu Kubišovú, ktorá pôvodne patrila k úplne inému hudobnému žánru, no zároveň bola z nich všetkých najviditeľnejšie a najostrejšie zakázaná.“
A sme opäť pri hudbe a jej zakazovaní. S Joan Baezovou ste sa potom ešte niekedy stretli?
„Spriatelili sme sa, navštívil som ju aj doma a keď som dostával čestný doktorát na Stanfordskej univerzite, tak som mal prejav v tamojšom veľkom amfiteátri. Dohovorili sme sa, že na spestrenie ona zaspieva pár pesničiek, a aby to bolo kompletné ako kedysi, ja som jej na konci z pódia demonštratívne opäť odnášal gitaru.“
