Elie Wiesel sa narodil 30. septembra 1928 v Rumunsku do rumunsko-maďarskej židovskej rodiny. Prežil koncentračný tábor v Osvienčime. Napísal viac ako 40 kníh, z ktorých je najznámejší román Noc, v ktorom opísal svoje skúsenosti z holokaustu. Nobelovu cenu za mier dostal roku 1986. Žije v Spojených štátoch, prednáša na univerzite v Bostone.
FOTO – ČTK/AP
Na Fóre 2000 sa každý rok diskutuje o globálnych problémoch. Čo je ten najväčší, s ktorým teraz svet bojuje?
„Fanatizmus. Veď aj terorizmus je dôsledkom fanatizmu. A dnešný terorizmus je niečo iné, než býval koncom 19. či začiatkom dvadsiateho storočia. Vtedy to bola romantická idea. Svojím spôsobom takmer príťažlivá.
Určite si spomínate na Camusových Spravodlivých, hru o pokuse o atentát na petrohradského veľkovojvodu. Všetko bolo nachystané, úplne všetko. Ale veľkovojvoda sa v poslednej chvíli rozhodol, že pôjdete do kostola s neterou a synovcom. A teroristi, bez toho, aby sa dohodli, zistili, že tú bombu nemôžu hodiť. Pretože tam boli aj deti. Dnes teroristi len zabíjajú a zabíjajú. Idú tak ďaleko, že zabijú i sami seba, len aby zabili čo najviac ľudí. Uvítal by som, keby OSN usporiadala veľkú konferenciu, na ktorej by sa zišli učitelia, psychiatri, filozofi a etici a diskutovali o fanatizme.“
Myslíte, že sa fanatizmus rozmáha? Ako sa vôbec za posledných 15 - 20 rokov zmenili problémy?
„Mnohé z toho, čo sa deje, pramení z ekonomickej globalizácie. S ňou prišiel i globálny strach. Veľa sa venujem výučbe a práci s mladými ľuďmi a neustále zisťujem, že snáď najdôležitejšou úlohou je prekonať strach, ktorý majú v sebe.“
Strach z čoho?
„Strach z neznáma. Globálny strach. A dá sa pochopiť. Vezmite si vojny. Oddávna platilo, že vo vojne sú vystavení nebezpečenstvu len tí, čo stoja proti sebe. To sa dosť zmenilo počas druhej svetovej vojny, ale až dnes platí, že bojiskom môže byť akákoľvek ulica a ktokoľvek je cieľom.“
Myslíte v Izraeli či v Iraku?
„V Izraeli, Londýne, Maroku alebo v Thajsku, kdekoľvek. Stal sa z toho globálny problém.“
Je za to podľa vás aspoň čiastočne zodpovedné náboženstvo? Alebo presnejšie, jeho zneužívanie?
„Zneužívanie náboženstva je úplná tradícia. Veď čo boli križiacke výpravy než zneužitie náboženstva na politické účely? S náboženstvom je to ako s láskou. Záleží, ako s ňou zaobchádzate. Môže byť veľmi krásna, ale tiež veľmi lacná.“
Na riešenie globálnych problémov má svet organizáciu - OSN. Tá je často kritizovaná, že nefunguje. Čo si o súčasnej svetovej organizácii myslíte?
„Zo začiatku bola OSN o mobilite, dôstojnosti a slobode pre všetkých. To boli jej hlavné myšlienky. Potom sa rozrástla a dnes má 191 členov. Páči sa mi myšlienka, že malé i veľké národy majú rovnaký hlas aspoň na valnom zhromaždení. Problém je, že ako organizácia skošatela, príliš sa spolitizovala. Jednotlivé agentúry fungujú dobre, WHO alebo UNICEF. Samotná OSN je však slabá, vnútri, nie z vonku. Keď hovoríte s ľuďmi z valného zhromaždenia alebo zo sekretariátu, hovoria: sme len agentmi členských krajín, čo, prirodzene, znamená mocností. To je pravda len z časti.
Podľa mňa OSN chýba väčší dôraz na morálku. Pozrite sa, aké štáty v nej majú vplyv. Trebárs Rusko. Nie som si istý, že tamojší režim ešte môžeme považovať za demokraciu. Čo sa tam deje? Sú tam zabíjaní novinári. A prečo? Pretože píšu? To je absurdné.
Ešte horší je Irán, veľký národ s dávnou tradíciou a kultúrou a na jeho čele stojí človek ako Mahmúd Ahmadínedžád. To je najväčší popierač holokaustu na svete, ktorý v Teheráne organizuje odpornosti, ako sú konferencie o popieraní holokaustu a vyhráža sa zničením Izraelu. Každý národ, ktorý sa vyhráža inému národu zničením, by mal byť okamžite vylúčený z OSN. Lenže morálna rovina OSN sa kamsi vytratila.“
Takže z OSN nezostalo nič než amorálny spolitizovaný diskusný klub?
„To už vlastne nie je ani ten diskusný klub. Pretože, keď niekto hovorí, nikto nepočúva. V 50. a 60. rokoch som pracoval ako spravodajca z OSN a môžem povedať, že by som dnes veľmi rád počul aspoň jedného skvelého rečníka. Nezostal tam ani jediný, a preto tiež nikto nepočúva.“
A veľmoci OSN obchádzajú. Ako USA v prípade vojny v Iraku. Vraj ste pred vojnou prezidentovi Bushovi povedali, že je „morálnou povinnosťou“ USA zvrhnúť Husajna.
„To bolo inak. Ja som povedal, že je morálnou povinnosťou USA zničiť Saddámov arzenál zbraní hromadného ničenia. Hovoril som, že sa mu nesmie dovoliť odpáliť jadrovú bombu. Nakoniec zakázané zbrane nemal, i keď v 80. rokoch ich dokázateľne mal. Na Kurdov predsa použil plyn.“
Irak a Izrael patriak najnebezpečnejším častiam sveta. Trúfli by ste si odhadnúť, ako budú vyzerať o päť rokov?
„Nepochybujem, že v Iraku sa násilnosti skončia. Som si istý. Kedy to bude, to nedokážem povedať. Tridsaťročná vojna sa skončila, pretože sa obe strany vyčerpali. Sunnitov a šiitov časom vzájomné zabíjanie vyčerpá.“
Takže Iraku nezostáva nič iné než severoírska cesta? Zabíjať sa tak dlho, než dôjde normálnym ľuďom trpezlivosť?
„Irak je veľmi komplikovaný, sú tam sunniti, šiiti, Kurdi. Ale časom ich vojna unaví, upokoja sa a začnú rokovať. To Izrael má omnoho lepšie vyhliadky. Už teraz ide o vzájomnú spoluprácu a táto kooperácia sa bude ďalej prehlbovať. Niet pochýb, že musia byť dva štáty - izraelský a palestínsky. Mladí ľudia musia dostať šancu žiť. Izraelu a Palestínčanom nezostane, než sa dohodnúť. Som optimista a verím, že tam sa konflikt čoskoro skončí.“
Autor: TOMÁŠ JENÍK, Lidové noviny
