Amiši sa vozia na bričkách, ktoré si sami vyrábajú, muži nosia dlhé brady, ale fúzy nemajú. Na hlavách nosia klobúky - v zime tmavé, v lete svetlé. A na nohách majú vždy, bez ohľadu na ročné obdobie ťažké kožené topánky.
Nedávna tragédia v malej škole v pensylvánskom mestečku Nickel Mines bola pre Ameriku šokom. Keď 32-ročný vodič mliekárenskej cisterny Charles Roberts vošiel do školy s jednou miestnosťou, mal jasný cieľ. Chlapcov a dospelých vykázal von, dievčatá zviazal. Postavil ich pred tabuľu a po piatich minútach začal strieľať. Päť z desiatich dievčat ťažkým zraneniam podľahlo. Roberts spáchal samovraždu.
Hoci vierovyznanie v tejto školskej masakre nezohrávalo úlohu, tragédia upriamila pozornosť na pokojnú a izolovanú náboženskú komunitu amišov. Ľudí, ktorí ani v 21. storočí nepoznajú elektrinu, autá či televíziu. Žijú nezávisle od okolitého sveta a odmietajú výdobytky civilizácie. Neplatia sociálne poistenie, nevstupujú do armády.
Kto je táto tajomná komunita, pre ktorú sa zastavil čas pred vyše sto rokmi? Ako žijú ľudia, ktorí bežných Američanov nenazvú inak ako Yankeeovia či Englišeri, a ani po dlhých rokoch života v USA nehovoria medzi sebou po anglicky, ale nemeckým dialektom?
Všetci plakali
"Sú stoickí," charakterizoval amišov pre časopis People Dwilyn Beiler, obyvateľ mestečka Nickel Mines, ktorý má s amišskou komunitou úzke vzťahy. "V ten deň sme si však všetci padli do náruče a plakali. Sú to ľudia ako všetci ostatní."
Aj v čase tragédie sa títo kresťania snažili ukázať silu svojho ducha. Jeden z rodičov zavraždeného dievčatka zašiel za Robertsovými rodičmi, aby im odpustil. "A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame našim vinníkom," rozliehali sa mestečkom slová modlitby.
"Naše srdcia sú rozorvané a mučené tragédiou a stratou, ktorú sme spôsobili amišom a zažili ako rodina," hovoria vrahovi rodičia Chuck a Terry Robertsovci. Ich syn mal k vraždeniu sexuálny motív, ktorý sa vzťahoval na udalosť spred dvadsiatich rokov a "sníval, že ju zopakuje". Tak to aspoň napísal otec troch detí v liste na rozlúčku. Vyšetrovanie ukazuje, že sa mohol chystať dievčatá znásilniť, k ničomu takému však pred ich smrťou nedošlo. V liste okrem svojich sexuálnych pohnútok písal aj to, ako ho prenasledovala spomienka na dcéru, ktorá zomrela krátko po narodení.
Jednoduchí
Američania ich podľa prostého oblečenia volajú jednoduchí ľudia.
Oblečenie je totiž to, čo na amišoch púta ako prvé. Ženy nosia jednoduché jednofarebné dlhé šaty s bielou alebo čiernou zásterou. Na hlave majú trojuholníkovú šatku. Pre mužov sú typické tmavé nohavice, tmavá vesta, košeľa a klobúk. V lete svetlý, v zime tmavý. Či je sparné leto alebo tuhá zima, vždy majú obuté ťažké kožené topánky.
Aj ich príbytky sú jednoduché a bez veľkej výzdoby, hoci sú známi aj svojimi výšivkami a prešívanými prikrývkami.
Na konských povozoch brázdia cesty v Ohiu, Pennsylvánii, Indiane, ale aj v Michigane, Iowe či kanadskom Ontáriu. Niektorí sa presídlili do Strednej Ameriky, kde si v Belize založili osadu San Ignacio.
Ako žije komunita
Vidiecke komunity amišov, v ktorých je asi tridsať rodín (približne tristo ľudí), žijú ako jedna rodina. Kontaktu s cudzincami sa vyhýbajú. Ak sa dostanete do ich blízkosti, nefotografujte ich. Amiši veria, že fotografie sú v rozpore s biblickým učením o zákaze podobizní, ako sa to píše v knihe Exodus. Okrem toho sú presvedčení, že fotografie sú primárnym zdrojom pýchy a samoľúbosti. Ak zbadajú kameru či fotoaparát, otočia sa, alebo si zakryjú tvár rukami či klobúkom.
Podľa toho, ako prísne zachovávajú tradície, sa amiši delia do troch skupín: nového poriadku, starého poriadku (Old Order) a ešte konzervatívnejšie komunity. Najznámejší a najpočetnejší sú amiši skupiny Old Order.
Ich absolútnou prioritou je rodina, v ktorej má hlavné slovo muž. Rodiny sa navštevujú denne a so vzdialenejšími príbuznými zostávajú v kontakte poštou. Majú aj vlastné noviny - The Budget, ktoré majú 20-tisíc predplatiteľov, z toho je 18-tisíc amišov.
Vzdelanie
Po anglicky sa učia v škole, kde začínajú chodiť od šiestich rokov. Jednotlivé komunity majú väčšinou vlastné školy, ktoré majú iba jednu miestnosť. Najmä v minulosti však posielali deti aj do verejných škôl, aby spoznávali svet. Vzdelávanie bolo vždy predmetom nezhôd medzi vládou a amišmi. Tí si však nakoniec aj po rozhodnutí Najvyššieho súdu v 70. rokoch právo na vlastné vzdelávanie obhájili. Podstupujú však všetky testy pre základnú školskú dochádzku, v ktorých dosahujú lepšie výsledky než žiaci verejných škôl. Amiši tvrdia, že ich deti strednú školu nepotrebujú, pretože od útleho veku pracujú v domácnosti a na statkoch. Vďaka tomuto spôsobu života majú nulovú nezamestnanosť.
Vzťah k štátu
Pokiaľ ide o vzťah k štátu, amiši si uvedomujú jeho dôležitosť, no na druhej strane sa od neho dištancujú. Niektorí z nich sa zúčastňujú na voľbách. Jasnú politickú preferenciu pritom nemajú. Ich konzervativizmus ťahá niektorých k republikánom, iní zase uprednostnia sociálne a pacifistické tradície svojej cirkvi a volia demokratov.
V roku 1961 americký daňový úrad rozhodol, že amiši nemusia platiť sociálne poistenie. Ich komunita totiž preukázala, že sa o starších ľudí dokáže postarať sama. Od štátu teda nedostávajú penziu. Daň z príjmu však platiť musia. Keďže odmietajú brannú povinnosť, ešte pred druhou svetovou vojnou im udelili výnimku, aby mohli absolvovať civilnú službu.
Ordnung a meidung
Kľúčovú úlohu v ich životoch má náboženstvo, z ktorého pramení celý ich životný štýl. Riadia sa príkazmi a vzdávajú sa pozemských pôžitkov, len aby boli bližšie k Bohu. Bohoslužby majú každú druhú nedeľu. Kostoly by ste však v ich obciach márne hľadali, stretávajú sa vždy v dome jednej z rodín. Preto sú ich príbytky postavené tak, aby sa v nich dalo hýbať stenami, a tak sa vytvoril priestor pre trojhodinovú omšu. Pravidlá cirkvi - ordnung, sú záväzné pre všetkých bez výnimky. Ak sa veriaci nepodvolia, musia sa dočasne komunity strániť. Proces stránenia nazývajú meidung. Ak sa nevedia s pravidlami stotožniť, sú exkomunikovaní a nemôžu sa viac kontaktovať ani s vlastnou rodinou.
S bradou a bez fúzov
V šestnástich až osemnástich rokoch sa amiši vyberú do sveta - vyskúšať si ho. Toto obdobie volajú rumspringa - behať vôkol. Potom sa môžu rozhodnúť, či chcú byť súčasťou svojej cirkvi, alebo odísť. Väčšina z nich sa vracia a nechá sa pokrstiť. Amiši sa ako anabaptisti - novokrstenci, nechávajú totiž pokrstiť až v dospelosti. Bez krstu môžu síce zostať súčasťou komunity, nesmú sa však oženiť.
Sobášiť sa môžu iba medzi sebou, inak sú zo spoločenstva vylúčení.
Podľa starých biblických zákonov si dospelí muži nechávajú narásť bradu. Vyzývajú k tomu aj mladých chlapcov - ak sa to dá, v každom prípade musia mať bradu v manželskom zväzku. Nenosia fúzy. Súvisí to s ich perzekúciou ešte na starom kontinente, európski vojaci sa totiž často hrdili bujnými fúzmi. Ďalším neprijateľným vojenským symbolom sú pre amišov gombíky, ktoré boli na uniformách. Preto nosia košele na viazanie. Od gombíkového zákazu už niektoré komunity upustili, no zips je stále tabu.
Ako prežívajú
Vo všeobecnosti sa živia najmä farmárčením, no mnohí sú remeselníci. Vyrábajú nábytok, ktorý je medzi Američanmi veľmi vyhľadávaný, alebo bričky, niektorí sú kováčmi, hrnčiarmi či tkáčmi. Keďže je poľnohospodárstvo v poslednom čase v útlme a aj finančné vstupy narastajú, mladí amiši často pracujú v reštauráciách alebo továrňach neďaleko svojich komunít. Niektoré skupiny žijú z turistického ruchu. Benzín je tabu, niektorí však používajú palivo na pohon púmp, ktoré zásobujú kuchyne a kúpeľne tečúcou vodou. Tí, čo majú ložisko zemného plynu priamo na svojom pozemku, si môžu kúriť, mať tečúcu horúcu vodu i jednoduchú chladničku. Zákaz elektrického prúdu sa už tiež trochu zmiernil, zelenú majú napríklad tužkové baterky.
Zakázané je používanie vlastných automobilov, občas však môžu využiť taxíky, autobusy (medzi niektorými komunitami je dokonca pravidelné autobusové spojenie) a vlaky. Absolútny zákaz platí pre leteckú dopravu. Najčastejšie sa prepravujú konskými povozmi a pešky. Nemajú ani telefóny, aspoň nie v domácnosti. V blízkosti komunít sú telefónne búdky, prípadne v urgentných prípadoch využijú telefóny neamišských susedov.
Kryjú fyzické násilie
Keďže amiši žijú uzavreto, ľahšie sa u nich utají tolerovanie hrubého fyzického zneužívania detí, vrátane sexuálnych zločinov. Napríklad Mary Bylerovú v čase medzi ôsmimi a štrnástimi rokmi dvestokrát znásilnili vlastní bratia a otec. Matka sa tomu prizerala. Aby sa to začalo vyšetrovať a násilníci sa dostali za mreže, musela Mary od amišov ujsť. V ich komunite totiž podobné zločiny trestali iba niekoľkými týždňami stránenia sa.
Nevymierajú
Hoci by sa mohlo zdať, že amiši musia byť na pokraji vyhynutia, nie je to tak. Naopak, ich počet sa zvyšuje, nie je totiž vzácnosťou, že jedna rodina má aj sedem detí. Len v amišskom okrese Lancaster, kde sa odohral pred dvoma týždňami školský masaker, sa počet obyvateľov od roku 1960 viac ako strojnásobil.
Keďže amiši sú potomkami iba niekoľkých stoviek pôvodných prisťahovalcov, genetické poruchy nie sú výnimočné.
FOTO - REUTERS a SITA/AP
Odkiaľ prišli
Amiši sú protestantské kresťanské spoločenstvo, ktoré vyšlo z anabaptistického hnutia zrodeného v 14. storočí vo Švajčiarsku. Samotné hnutie amišov založil koncom 17. storočia mennonitský kazateľ Jakob Ammann. Odklonil sa od tradičných mennonitov, pretože prestali rešpektovať prísne tradície. Postupne sa k nemu pridávali veriaci zo Švajčiarska, Holandska či Nemecka. V 18. storočí hľadali útočisko pred prenasledovaním v Amerike, a iba tam sa ich komunita v počte asi 200 000 ľudí zachovala dodnes.
Živia sa najmä farmárčením, no mnohí sú aj remeselníci.
Deti začínajú od šiestich rokov chodiť do školy, kde sa učia po anglicky. Inak amiši rozprávajú nemeckým dialektom, ktorý sa niekedy nazýva pennsylvánskou holandčinou či nemčinou.
Autor: BRAŇO ONDRÁŠIK, Michigan
