Dušan Jamrich sa narodil 25. októbra 1946 v Bratislave. Po štúdiu na gymnáziu pracoval rok v Polygrafických závodoch. Po absolvovaní štúdia herectva na VŠMU v Bratislave v roku 1970 sa stal členom Slovenského národného divadla v Bratislave. Od roku 1991 do roku 1996 bol riaditeľom, resp. generálnym riaditeľom SND. Na tento post sa vrátil v roku 1999 a pôsobil v ňom až do roku 2005. V roku 2002 bol zvolený za viceprezidenta Európskej divadelnej konvencie, ktorá združuje 35 divadiel z 22 krajín Európy a viedol prípravu 6. festivalu Eurothalia, ktorý sa po prvý raz konal v krajinách strednej a východnej Európy. Za prínos na rozvoji slovenskej divadelnej kultúry mu bol v roku 2003 udelený Rad Ľudovíta Štúra I. triedy. Zahral si mnohé veľké úlohy - Jochanana v Hviezdoslavovom Herodesovi a Herodiade, Haimona v Sofoklovej Antigone, Richarda II. a Richarda III. v Shakespearovi, Alexandra v Gorkého Posledných, Oresta v Goetheho Ifigénii v Tauride, Geľa v Hollého Geľovi Sebechlebskom, Dimitrija v Palárikovom Samozvancovi, Diderota v Enzesbergovom Ľudomilovi, Mešťanostu v Barčovom Neznámom, Thomasa Moora v Boltovej hre Človek pre všetky časy, Lorda Cavershama vo Wildovom Ideálnom manželovi, Montparnassa v Besseho Riaditeľoch a ďalšie. Spolupracuje s rozhlasom, televíziou, zahral si napríklad v seriáli Povstalecká história, Alžbetin dvor, Život bez konca, Štúrovci. FOTO SME - PAVOL FUNTÁL

Donedávna sme herca DUŠANA JAMRICHA vnímali viac ako riaditeľa Slovenského národného divadla, ktoré bolo za posledné roky často skloňované v médiách vďaka novostavbe SND. Už pár mesiacov však riaditeľom nie je, čo mu umožnilo tráviť viac času na javisku.

V týchto dňoch bude mať predstaviteľ desiatok televíznych, divadelných a filmových úloh, milovník poézie a pre mnohých nestarnúci idol, svoje okrúhle, šesťdesiate narodeniny. Jubileum úspešne oslavuje na javisku po boku herca Martina Hubu v hre Christophera Hamptona Popol a vášeň, napísanej podľa slávneho románu košického rodáka, spisovateľa Sándora Máraia Sviece dohárajú.

V spomínanej hre ste rovnocenným hereckým partnerom Martina Hubu, no zatiaľ, čo on chrlí dlhé monológy, vy sedíte a mlčky ho počúvate. Hrali ste množstvo veľkých postáv. Ako sa vám hrá táto?

"Postava Konráda je menej náročná na text, ale nie na konanie. Nie je pasívna. Možno spočiatku mi táto úloha pripadala ako súťaž o bobríka mlčania, ale po prečítaní románu som si uvedomil, že témy zrady, lásky, priateľstva, vášne, zmyslu života sú také silné, že v tejto hre, úprimnej až na dreň psychiky, môže a musí byť výrazné aj mlčanie. Popritom je dôležité, či herecký partner ponúka podnety na tiché reakcie. A Maťo Huba ich ponúka bohato. V posledných týždňoch sa do jeho tváre uprene dívam, akoby kamerou na detail, mám ju pred očami oveľa častejšie ako tváre členov celej mojej rodiny. V tomto prípade naozaj platí, že veľkosť postavy nezávisí od rozsahu textu."

Viete si predstaviť, že by ste si to s Martinom Hubom vymenili?

"Bola by to výzva. Ako každá postava. Vychádzal by som, samozrejme, zo svojich skúseností, zážitkov. Dobrý herec vždy nájde v postave veľa zo svojho vnútra, z osobného života. Tým sa slovenské herectvo priam vyznačuje."

Patríte medzi tých hercov, ktorí od malička inklinovali k divadlu?

"Práveže nie. Bol som hanblivý a strašné drevo. Kedysi som sa zmohol na účasť v sentimentálnom recitačnom pásme, ktoré sme nacvičili v rámci dramatického krúžku vo vtedajšom dome pionierov. Ale bavilo ma na strednej škole robiť školský rozhlas. Púšťali sme si v ňom pesničky, ktoré sa inde nedali počuť a čítali svoje výtvory - poviedky, rôzne dialógy či básničky. Potom som sa nejakou náhodou dostal do bratislavského divadla Za rampami. Bol to ochotnícky súbor, v ktorom som spoznal Ľuba Vajdičku, Štefana Havlíka, Stana Párnického, Dušana Kaprálika či Jožka Bednárika. Tam som začal koketovať s herectvom."

Boli ste známy už v mladosti, svojho času ste sa pravidelne objavovali na televíznej obrazovke, napríklad v povestných pondelkových inscenáciách. Myslíte, že preto ste sa mohli stať pre divákov hereckým idolom?

"Je fakt, že televízia spravila v tom čase naozaj veľa, hoci fungovali len dva československé kanály. No vôbec netrpím nejakou ťažkou nostalgiou, hoci je pravda, že chodby v televízii sú stále prázdne a že sa v nej rezignovalo na tvorbu. A keďže si myslím, že pôvodná tvorba patrí ku kultúrnemu dedičstvu krajiny, považujem to za hriech. Je mi ľúto našich skvelých mladých, že o prácu pred kamerou prichádzajú. Spätná väzba z televízie nespočívala len v popularite. Možnosť okamžitej sebakontroly, rýchlosť psychologického strihu sa odrazili aj v práci na javisku. Ale škoda slov. Stačí si pozrieť českú televíziu."

Divákov ste zaujali aj takým žánrom ako umelecký prednes, ktorý nebol a ani teraz nie je masovou zábavou. Ako to, že vás ľudia brali?

"Možno preto, že ma prednes od istého času naozaj bavil. Aj vďaka televíznej kamere. Stačila chvíľka poézie a mala svoj účinok. Neverili by ste, čo dokáže kamera, keď sleduje oči recitátora. Alebo naopak."

Učili ste umelecký prednes aj na škole. Ako ste sa k nemu vlastne dostali?

"V mladosti som nerád recitoval. Keď som začal študovať, situáciu ovplyvnil profesor Záborský. Počas štúdií som mal z neho veľkú trému. Najprv ma úplne zničil tým, že mi vyčítal zlý predkus a odporučil nosiť strojček. Rok som ho aj nosil. Na veľkú radosť mojich spolužiakov. Ale potom, v treťom ročníku, mi dal za prednes Hviezdoslavovho Slovenského Prometea jednotku s hviezdičkou. Veľmi si ju vážim. A tri roky po ukončení školy ma pozval učiť."

Naozaj ste sa v Hviezdoslavovi našli?

"Začal som ho vlastne skúmať z tvrdohlavosti. Chcel som dokázať, že nie je ťažký a nerecitovateľný, ako nás od piatej ľudovej učili. A okrem toho som zistil, že jeho básňou - a nielen jeho - môžem aj povedať svoj názor. ‚...Hja, politici, hospodári? Šibali, koľko ich len jest! Kto škrekom prerazí, ten zvíťazí. Kto háčkom prichytí, ten uchytí! Toť výtečnosť, jejž všetka česť!...'"

Akoby ste už vtedy riešili kultúrnu politiku. Naplno ste sa jej začali venovať po nežnej revolúcii ako riaditeľ národného divadla. Nemáte pocit, že ste herectvo zanedbali?

"Nikdy som neprestal byť hercom, hral som aj počas riaditeľovania. Určite menej, ako chcelo moje srdce. Bolo to náročné obdobie - musel som byť pripravený aj o polnoci, aj skoro ráno. Ale ja patrím do workoholickej generácie. Boli sme nastavení makať, zvládnuť, vydržať."

Už pár mesiacov riaditeľom nie ste. Nemáte obavy či budete mať teraz dostatok hereckých ponúk?

"Nerobím si ťažkú hlavu. Samozrejme, čakám, kto ma ‚vyzve do tanca'. Považujem to za súčasť profesie."

Z riaditeľskej funkcie ste odišli krátko predtým, ako sa národné divadlo už naozaj chystá zmeniť genius loci a obsadiť novostavbu. Ako sa pozeráte na roky strávené vo funkcii?

"Vnímam to tak, že vo funkcii nie som. Viem sa odstrihnúť. Ale nemám amnéziu! Som rád, že novostavba bude slúžiť divadlu. Že ju ani nevyhodili do vzduchu, ani sa nestala nejakým vágnym kultúrnym centrom, ani sa nedostala do správy súkromníkovi, ktorý ju chcel poprerábať - najmä činohru - na akési obchodno-nákupné stredisko. A tie roky vo funkcii boli splnením dohody s mojím predchodcom Milošom Pietorom o tom, že nerezignujeme na tvorbu, vrátime diváka do divadla, zachováme úroveň dramaturgie, zavedieme nové pravidlá, napríklad diferencované odmeňovanie, prepojíme divadlo s biznisom, s turistickým ruchom. Chceli sme získať autoritu v medzinárodnom priestore, otvoriť sa pre externú spoluprácu, omladiť súbory a viac sa stretávať s českými divadelníkmi."

To všetko sa podarilo?

"Myslím, že som mal na kvalitných ľudí v umeleckej i neumeleckej oblasti v drvivej väčšine šťastie. Môžem konštatovať, že som odovzdal fungujúcu a funkčnú organizáciu. Nehovoriac o tom, že k mojej robote často patrilo až syzifovské úsilie o lepšie postavenie kultúry. Celej, nielen divadelnej. Ale to by bolo na ďalší rozhovor."

Vnímate inak zahraničné a domáce úspechy?

"U nás prežíva provincionalizmus a občas aj malé sebavedomie. Až keď dosiahneme v zahraničí úspech, začneme si vážiť, čo máme doma, lebo, ako sa hovorí, doma nikto nie je prorokom. Ale pre tvorcov je veľmi zaujímavé aj iné: sledovať, ako zarezonuje predstavenie, určené pre naše publikum s našimi skúsenosťami, v inom svete. Alebo ako vás prijmú tam, kde vás nepoznajú. Často to bola príjemná konfrontácia. Viaže sa mi s mnohými miestami - Cleveland, Jeruzalem, Praha, Varšava, Budapešť, Ľubľana, Paríž, Toruň, Nice, Brusel, Baden-Baden či Tokio."

Čo robí s hercom obdiv a pocit úspechu?

"Patrím medzi hercov, ktorí sú na túto tému zdržanliví. Hranica medzi úspechom a neúspechom je krehká. Herectvo vás rýchlo naučí, že v sobotu máte úspešnú premiéru a standing ovations a v utorok začínate nanovo, s novou vecou. Čím zodpovednejšie pristupujete k postave, tým viac otáznikov visí nad tým, ako sa dostať pod jej kožu. Dlho trvá, kým si ju obchodíte, obcítite. To je tvorba. A kto koľko vydrží, to závisí od osobných daností a vnútornej sily."

Dá sa nejako brániť zaškatuľkovaniu?

"Herec naozaj nemá rád, keď je zaškatuľkovaný, ale, bohužiaľ, tento fenomén jestvuje. Je to citlivá téma. Každý predsa túži po pestrosti."

Herec si sám stanovuje hranice, koľko dokáže?

"Zvláštne je, že nielen sám. Divadlo tvorí tím."

Možno to má niečo spoločné aj so súkromím hercov. Bývajú naň hákliví. Ako je to vo vašom prípade?

"Myslím si, že súkromie nemá nič spoločné s profesiou. Okrem toho nemám rád programovanie škandálov či zverejňovanie rodinných záležitostí, považujem to za lacnú exhibíciu. Neobohacuje ma rozhovor o tom, či doma kosím trávu, či mám psa a podobne. Baví ma hovoriť o poézii, o tom, že isté zoskupenie písmen, isté čierne na bielom, je po každom prečítaní iné, vyvoláva vo vás stále nové asociácie, predstavy, skúsenosti. Baví ma hovoriť o divadle, histórii, literatúre, astronómii či politike."

Súkromie tvorí aj rodina, a tá predsa v niečom s profesiou súvisí.

"Iste. Ale v tej našej sme sa rozhodli o sebe nehovoriť na verejnosti. Nechcem stratiť súkromie."

Je to pochopiteľné, reakcie okolia môžu človeku ublížiť. Ale môžu mu naopak aj pomôcť. Fungujete tak skvele, že to naozaj nepotrebujete?

"Samozrejme, je dobré otvoriť sa, rozprávať o sebe. Ale iba v súkromí. Doma či s priateľmi. Nezabúdajte, že existuje obyčajná závisť, zlomyseľnosť. A ja chcem vyvolávať emócie na javisku, mimo neho mi to pripadá zbytočné."

Je napríklad známe, že vašou prvou manželkou bola Magda Vášáryová.

"Áno. Bola. Spomínam v dobrom. Aj na jej ocka a mamu."

Z akého prostredia ste vyšli ako herec?

"Napríklad moja stará mama bola sestrou slovenského dramatika Ivana Stodolu, neskôr prenasledovaného. A ich strýkom bol Aurel Stodola, zakladateľ teórie parných a plynových turbín. Ale boli sme skromná rodina. Rodičia sa museli obracať, najmä mama. No popri tom ma trpezlivo a nenásilne viedla napríklad k čítaniu. Starý otec bol zase advokát, politik, poslanec v československom parlamente. Vlastnil veľké majetky a chodil vo vyšívanej košeli, hral divadlo v martinskom Spevokole, vedel po grécky, po latinsky, po maďarsky, ovládal všetky slovanské jazyky, venoval sa výskumu slovenčiny, prekladal napríklad aj Aloisa Jiráska či upravil luteránsky spevník. No predsa skončil, prenasledovaný, v jednej malej izbičke. Napokon bol rehabilitovaný."

Ste vďaka svojim koreňom vlastenec?

"Som patriot. Veď všade na svete je pozitívnou hodnotou poznať úspechy aj slabiny národa či krajiny. Žiaľ, vlastenectvo sa u nás často pletie s nacionalizmom. Vo mne sa naozaj princíp občiansky nebije s princípom národným. Stačí si vycestovať do sveta a človek zistí, že ľudský rod je veľmi pestrý a pekný."

Zložením funkcie riaditeľa sa skončila istá kapitola vo vašom živote. Ako si teraz predstavujete svoju budúcnosť?

"Presne neviem. Jedno však viem naisto. Že na rozdiel od Máraia a Hamptona moja vášeň k divadlu nevyhasne na popol."