Šesť žien, medzi ktorými herecky zasvietila Monika Hilmerová, Lucia Gažiová či Anikó Vargová, dokázalo, že v divadle, ak je dobré, na pohlaví až tak nezáleží. Inscenácia ľahúčko a vtipne zároveň so silnou vnútornou logikou prechádza od klauniády cez paródiu opery až do realistickej drámy a späť. O vzťahoch na VŠMU i mimo školy sa zhovárame s režisérom tejto produkcie JÓZSEFOM CZAJLIKOM.

Čo vám ako režisérovi dala niekoľkoročná herecká skúsenosť?

„Viem pochopiť, aké problémy som ako herec s režisérmi mal, a viem tiež lepšie rozoznať istý herecký alibizmus. Navyše tým, že ani Thália v Košiciach ani Jókaiho divadlo nemali stáleho režiséra, musel som si stále zvykať na prístupy nového hosťujúceho režiséra, čo ma naučilo veľkej flexibilite.“

Ako sa cítite na VŠMU ako po maďarsky hovoriaci umelec?

„Som našej škole veľmi vďačný. Cítim v nej obrovskú slobodu, čo sa týka umeleckého aj národnostného prejavu. Do tejto uzavretej spoločnosti v podstate neprenikajú žiadne vonkajšie politické problémy.“

Pri réžii predstavenia Dievča bez vena ste pracovali s jazykom, ktorý vám nie je najbližší.

„Je to paradox, ale uvedomil som si, že slovenčina ma pri réžii núti k väčšej presnosti vyjadrovania.“

Prečo tam hrajú len ženy?

„Chcel som vyskúšať, či môže v súčasnom divadle fungovať istá ilúzia, podobne ako to bolo v alžbetínskom divadle s mužmi – aj keď budú v inscenácii hrať iba ženy. Bol som síce presvedčený, že áno, ale aj tak to bola pre mňa obrovská skúsenosť a výzva.“

Festival nazvaný 240 minút VŠMU je šancou na verejnosti prezentovať umelecké výsledky tejto školy. Je využitá?

„Myslím si, že VŠMU je jednou z najlepších škôl v strednej Európe, ale mohli by sme sami sebe viac dôverovať a lepšie školu prezentovať. Budapeštianska divadelná škola má napríklad stálu scénu s profesionálnou produkciou.“

Rozmýšľali ste aj o štúdiu v Maďarsku?

„Mal som možnosť niekoľko mesiacov študovať na Divadelnej a filmovej univerzite v Budapešti. Čo sa týka technickej stránky, bolo všetko veľmi profesionálne, ale stále sme boli nútení dosahovať niečo, čo bolo vopred vytýčené. Na VŠMU je priestor na tvorbu otvorenejší, dôraz je na procese, nie na výsledku.“

Dotýka sa vás napätie, ktoré vzniká okolo hanobiacich nápisov, ktoré sa v poslednom čase na Slovensku našli?

„Ak sa takého nápisy vôbec objavujú, znamená to, že slovensko-maďarské vzťahy sú dobré, a preto ich niekto potrebuje rozbíjať. Tie nápisy mi nestoja za to, aby som k nim vo svojom súkromnom či umeleckom živote nejako vyjadroval. Považujem ich za súčasť politického boja, ktorý veľmi nesledujem.“

Mala by existovať nejaká špecifická politika voči národnostným menšinám?

„Myslím, že aj národnostné divadlá sú obrazom kultúrneho diania, pocitov i názorov ľudí, ktorí v danom regióne žijú. Či sa to už deje v maďarskom, alebo ukrajinskom jazyku, zakaždým to odzrkadľuje tvár Slovenska. Tí, ktorí to majú v náplni práce, by mali pochopiť, že maďarská inscenácia má tiež právo reprezentovať Slovensko, povedzme, na festivale v zahraničí.“

Čomu by sa mohlo podľa vás slovenské divadlo od maďarského priučiť?

„Je v podvedomí maďarského národa, že divadlo je vecou spoločnou. V Budapešti ťažko nájdete predstavenie, ktoré nie je vypredané.“

Je to otázka tradícií, výchovy či marketingu?

„Všetkého. Okrem toho divadlá v Maďarsku patria pod samosprávy, pričom majú pri dotáciách zavedený tzv. motivačný systém. Štát dá samospráve vždy dvakrát toľko, koľko vynaloží na divadlá tá-ktorá samospráva.“

Aké postavenie majú divadelníci v maďarskej spoločnosti?

„Herci nie sú nútení sa politicky angažovať, ak sa nejaký herec vysloví k politickej téme, musí to už skutočne byť nejaký veľký problém. Umelci nie sú terčmi politických hier. Kultúra je skoro nedotknuteľná.“

Čo treba urobiť, aby dochádzalo k väčšiemu vzájomnému ovplyvňovaniu divadelných kultúr jednotlivých národností na Slovensku?

„Divadlo by mali robiť tí, čo majú niečo povedať, v jazyku, ktorý je im blízky. Následne treba urobiť všetko pre to, aby divadlo, ktoré robia, bolo zrozumiteľné aj pre iných. Nemalo by nám spôsobovať problémy robiť preklady, titulky alebo dokonca aj iné jazykové verzie divadelných predstavení.“

Môžu médiá pomáhať vzájomnému spoznávaniu kultúr, ktoré koexistujú vedľa seba?

„Ak by si maďarské divadlá viac uvedomovali svoj potenciál, tak by nemali problém s pozvaním slovenských novinárov na svoje premiéry. Obidve divadelné kultúry si majú čo povedať.“

ZUZANA ULIČIANSKA