venského divadla v ČR. A čo iné mohlo byť tým darom než kniha, nazvaná V otcovej Prahe, publikácia, vzdávajúca hold tomuto mestu, odkiaľ pochádzali Feldekovi starí rodičia a kam sa z Bratislavy presťahovala aj jeho viacdetná a rodina s viacerými vnúčatami? No predovšetkým je to hold otcovi.

Teda rodinná sága? Čiastočne tiež, lebo zvedavý básnik vypátral, že jeho predkom bol holandský minnesänger z dvanásteho storočia van Veldeken, ktorého verše v roku 2003 preložil a iný, mladší predok, istý kapitán z roku meruôsmeho Feldek, sa našiel i v spomienkach Štefana Marka Dax­nera a ten pochádzal po praslici zasa od českého Žižku.

Nejde však o genealogickú samochválu, skôr o to, že Feldek chcel naznačiť, aké silné historické putá ho viažu k otcovi, ktorý sa v roku 1959 stal obeťou vykonštruovaného politického procesu s neblahými dôsledkami aj pre syna. Kniha teda obsahuje jednotlivé etapy tohto rodinného nešťastia, ale nesústreďuje sa iba na ne.

Nie sú to nejaké súvislé memoáre, skôr úryvky z básní alebo celé básne, písané v rozličnom čase o otcovi, zmienky o ňom, rekonštruované rozhovory, spomienky na iných rodinných príslušníkov, ktoré boli už uverejnené.

Osobné sa u Feldeka spája vždy s verejným, veď už od ranej mladosti túžil stať sa spisovateľom a tento sen nebol nijako neskutočný. Dosť ho však komplikoval otcov „prípad“, a tak sa po previerkach na vysokej škole stal na istý čas tlačiarenským robotníkom, potom pracoval v oravskej Tesle, kde sa zoznámil s budúcou manželkou Oľgou, ktorá taktiež písala.

Takto postupne, no v nepresnej časovej následnosti odhalil Feldek založenie takzvanej trnavskej básnickej skupiny, prvé obdobie k časopisu Mladá tvorba, bohémske kúsky, v ktorých nepatril Feldek na posledné miesto, spomína si na redaktorské pôsobenie, na cenzúru, na literárnych priateľov.

Udalosti, príbehy, epizódy, anekdoty zo spisovateľského i nespisovateľského života podávané s typickým feldekovským vtipom, kde hodnoverné prevažuje nad fabulovaným, lebo tento všestranný básnik, esejista, prozaik, detský autor, dramatik i prekladateľ až doteraz doslova hýri fantáziou, no dosť látky mu poskytuje i realita, dokonca aj tá politická. V nej zohral významnú úlohu v novembri 1989, keď verejne žiadal zrušenie komunistickej strany. Za pozornosť však stojí, že sa nedral do politických funkcií. Našťastie. O to viac času mu ostalo na literárnu tvorbu, ktorá vyniká nielen množstvom a kvalitou, ale svedčí aj o nesmiernej autorovej produktivite, neporovnateľnej s nikým na Slovensku a cenenej takisto v Čechách, kde ho prekladajú, hrajú a prijímajú ako svojho.

Poznámkam na pamäti, ako znie podtitul knihy, predchádzali v roku 1980 Poznámky na epos. Kým epos zostal pri poznámkach, z pamäti by sa mali poznámky vytratiť a mal by vzniknúť dlhý, súvislý memoárový útvar, lebo táto najnovšia kniha je pre autora priamou výzvou, aby nekapitulova pred hrôzami, ktoré zavše pamäť ponúka, ale aby zrekapituloval všetko, čo súvisí s jeho životom výtečníka. Veď k tej hŕbe fotografií a kompletnej bibliografii treba už len rozšíriť text, aby to bola kompletná autobiografia.