Ako to motto vzniklo?
„Mám veľmi rád českého šľachtica, spisovateľa, diplomata a hudobného skladateľa Kryštofa Haranta z Polžic a Bezdružic, ktorý bol aj výborným delostrelcom, čo dokázal pri útoku pražských stavovských vojsk na Viedeň. No a práve on sa zapojil do stavovského povstania až vtedy, keď už bolo prehraté, lebo sa nemohol dívať na tú nemohúcnosť. Pravda, neskôr skončil na popravisku na Staromestskom námestí rukou kata Mydlářa, ale to už je iná kapitola.“
Tá veta znie ako pôsobivý bonmot.
„Možno, ale vystihuje moje životné postoje.“
Bývalý režim vás za niektoré z nich posadil opakovane do basy. Z vašich listov z českých väzníc vznikla pôsobivá kniha. Aký pocit dominoval pri ich písaní?
„Predovšetkým fakt, že všetko bude čítať cenzor, a u mňa ešte aj eštebáci. Za týchto okolností splodiť zmysluplný list bol vrcholný literárny čin.“
Vedeli ste presne, čo sa môže písať a čo nie?
„Smelo sa písať len o rodine, ale napríklad list, v ktorom mi žena referovala, ako bola s deťmi v kostole na omši, mi nedali s odôvodnením, že nebudú podporovať náboženskú propagandu. Alebo som deťom napísal dlhšiu báseň o strašidlách a zakázali mi ju poslať. Nakoniec som to uhádal s cenzorom tak, že som vždy vpísal štyri verše do každého listu. Trvalo asi pol roka, než to mali kompletné.“
Nesnažili ste sa niečo dostať von tajne, napríklad pomocou motákov?
„Nie, nič také som nikdy nerobil.“
Koluje však verzia, že váš priateľ a jeden čas aj spoluväzeň Jiří Gruntorád vám takto pomáhal. Je to fáma?
„Nepomáhal, ale nie je to ani fáma. On mal totiž kópie básní, ktoré som písal vo Valdiciach, a bez môjho vedomia dvanásť z nich prepašoval von počas svojho súdu. Tam dal pusu Daně Němcovej tak šikovne, že jej papieriky s básňami vložil do úst.“
Potešilo vás to?
„Nazúrilo. Snažil som sa totiž úzkostlivo dodržiavať všetky pravidlá, ktoré tam platili. Vďaka tomu som si zabezpečil pomerne pokojné väzenie, ja som dozorcov neprovokoval a oni ma nechali na pokoji.“
Prešli ste viacerými kriminálmi, vedeli vaši spoluväzni, kto ste?
„V podstate áno, hoci ja som sa tým nijako nevychvaľoval. Vďačne sa na mňa obracali, keď lúštili krížovky, hovorili mi chodiaca encyklopédia. Svoje urobil aj televízny program Atentát na kultúru alebo článok Prípad Magor v Mladom světe. Vďaka nim som si u muklov, ktorí mali podvedomý odpor k všetkému, čo bolo komunistické, získal značné renomé. Keď dávali Atentát na kultúru, mal som pred televízorom kreslo s ceduľkou Reservé pre Magora.“
Vo valdickej väznici ste napísali svoje najslávnejšie básne - Magorovy labutí písně. Potvrdzuje to názor, že v najťažších časoch vznikajú v umení najlepšie veci?
„V podstate asi áno. Keď je tlak vonkajších okolností dostatočne silný a človek pritom zostane nažive, tak to u neho vydestiluje možno to najlepšie, čo v ňom je. Aspoň v mojom prípade to platí. Na druhej strane Valdice boli až na nepatrné výnimky jediným väzením, kde som písal básne.“
Váš pobyt za mrežami často súvisel so skupinou The Plastic People of the Universe. Ako sa začala vaša spolupráca?
„Zoznámili sme sa na prehliadke Beat salón na jar 1969 v Prahe, kde som bol so skupinou Primitives Group, ktorej som robil umeleckého vedúceho. S Plastikmi sme sa hneď skamarátili, v pôvodnej zostave boli vtedy hlavnými postavami Mejla Hlavsa a Michal Jernek, obaja už nežijú. Čoskoro prišli Josef Janíček, Jiří Kabeš a neskôr Vráťa Brabenec, ktorí sú dodnes jadrom skupiny.“
Hovorí sa, že pri popularite Plastikov prevažovali ich zásadové protirežimné postoje nad kvalitou hudby. Čo si o tom myslíte?
„Myslím, že je to hlúposť. Dôležitá bola ich hudba, tie postoje vyplynuli z jej hrania, nikdy neboli prioritné. Vznikli pod tlakom vonkajšej moci.“
Plastici sa vyznačovali aj mimoumeleckými aktivitami, dlhovlasé Máničky sa prezentovali tiež na futbalovom trávniku. Išlo len o recesiu, alebo si prišli na svoje aj futbaloví znalci?
„Boli medzi nami aj dobrí hráči, napríklad Pavel Zajíček hral kedysi ako dorastenec za Radotín. Pikantné bolo, že keď sme v roku 1976 sedeli spolu vo väzení, stretol sa tam Zajíček so svojím bývalým trénerom, ktorý sa stal medzičasom bacharom. Ale robili sme aj propagáciu futbalu, keď hrali Plastici, tak veľa ľudí prišlo vôbec prvýkrát na futbal. Ten ich sám osebe nelákal, ale zaujímali ich aktivity tohto spoločenstva.“
Vďaka Plastikom došlo k prepojeniu intelektuálskeho, až elitárskeho disentu s undergroundom, čo priamo vyústilo do vzniku Charty 77.
„To je iste pravda, a pre mňa to bola určitá satisfakcia. Mal som totiž taký megalomanský projekt, že okolo tej kapely sústredím najlepších ľudí tejto krajiny. To sa vlastne potom bez môjho priameho pričinenia stalo.“
Bez vášho pričinenia? Však vy ste boli šéfom kapely, nastavovali za ňu chrbát, sedeli vo väzení, či nie?
„Tak dobre, keď myslíte.“
Vo vašej správe o treťom českom hudobnom obrodení varujete umelcov pred akýmkoľvek ústupkom štátnej moci. Je tam veta, že establishment môže priškripnúť len toho, kto sa chce mať lepšie ako druhí. Nemali ste s takým radikalizmom problémy?
„Iste. Mali sme s napríklad s Václavom Havlom spoločný projekt, v ktorom by Marta Kubišová spievala s Plastikmi. Nakoniec z toho zišlo, lebo sa bála o dieťa. Nedá sa za to odsudzovať, ale my radikálnejší sme uvažovali inak - aj my sme mali deti, no keď to poviem vzletne, mysleli sme na deti všetkých, aj na tie, čo prídu po nás.“
Tento postoj vychádzal z nejakej vízie či koncepcie odporu, alebo ste jednoducho nemohli konať inak?
„My by sme sa tak správali, ani keby sa ten režim nezmenil nikdy. Boli sme do takej pozície zahnaní.“
Verili ste, že sa to všetko raz zmení?
„Bol som o tom presvedčený. Veril som eseji sovietskeho disidenta Andreja Amalrika Prežije Sovietsky zväz rok 1984? Sekol sa len o päť rokov, čo z hľadiska histórie nie je zlý odhad. Samozrejme, vo väzení je jeden rok dlhý ako sto rokov.“
Ako na túto vašu vieru reagovali vo väzení?
„Keď ma odsúdili v roku 1981 na tri a pol roka, povedal som eštebákom, že si to aj tak neodsedím. Na otázku, ako to myslím, som ich uistil, že dovtedy ten režim určite padne. Nakoniec to trvalo trochu dlhšie, ale vždy som veril, že sa ešte niekedy stretnem s kamarátmi z emigrácie.“
Po revolúcii mnoho vašich priateľov skončilo v politike.
„V prvých voľbách som kandidoval za rodný Humpolec v Hnutí za občiansku slobodu, no nedostali sme ani jedno percento. Po voľbách som stretol dobrého priateľa, vravel, že ma aj s manželkou volili, no keď chodil po meste a agitoval za mňa, ľudia si vraj odpľúvali. Teraz, keď som v súvislosti so Seifertovou cenou dostával nejaké medaily aj v Humpolci, neodpustil som si túto historku porozprávať starostovi.“
Potom ste to už neskúšali?
„Nie. Navyše, ja som tie roky po revolúcii hlavne prechľastal, čím som sa chvalabohu tak znemožnil, že som sa do vysokej politiky nemohol dostať, aj keby som veľmi chcel.“
Nie je vám to ľúto?
„Nie, vôbec.“
Po novembri ochabli vaše kunsthistorické aktivity, prečo?
„Občas otváram výstavy priateľom, to je tak asi všetko. Inak sa držím svojho názoru, že kunsthistória nie je obzvlášť hodnotná veda. Navyše to, čo sa deje v súčasnom výtvarnom umení, sa mi nepáči, som skôr staromilec, konceptuálne umenie či videoart nie je pre mňa. Starý klasický závesný obraz sa dnes príliš nenosí.“
Nechcete o tom písať?
„To by som sa tomu musel venovať systematicky, aby som niekam neuletel, a tak som radšej ticho.“
Prestali ste aj s publicistikou.
„Stratil som nutkavosť písať, proste sa mi zdá, že to, čomu dnes čelíme, je také všeobjímajúce a beztvaré, že sa to nedá jednotlivo ani napadnúť. Nechýba mi ani tak sila, ako motivácia.“
Nevysvetľuje si to niekto aj tak, že už netreba, že už je dobre?
„No, že by to bolo teraz dobré, to si nemyslím ani náhodou.“
A čo vaše krédo, že vás začína zaujímať boj, až keď je prehratý? Nie je ešte to správneobdobie?
„Možno ešte chvíľku počkám.“
Plastici na Hrádečku u Havlovcov. Vľavo Brabenec, vpravo Jirous, vpredu domáci pán.
FOTO – ONDŘEJ NĚMEC
S Václavom Havlom na hudobnom festivale v Trutnove pred dvoma rokmi. FOTO – ČTK
