Jana Brejchová je jediná svetová hviezda československej kinematografie. Zažiarila už v 50. rokoch, no ceny z filmových festivalov v Cannes, Benátkach, Berlíne či Locarne si ju nachádzali bez ohľadu na čas a zmeny politickej situácie. Pred kameru sa prvýkrát postavila v trinástich rokoch. Keď mala osemnásť, vydala sa za Miloša Formana. Vtedy bola slávnejšia ako jej mladý manžel, ktorého svetový úspech prišiel až po ich rozchode. S hercom Vlastimilom Brodským má dcéru Terezu, ktorá si vydobyla vlastnú hereckú popularitu bez ohľadu na slávu rodičov. Jana Brejchová hrala po boku najlepších českých aj slovenských hercov v množstve populárnych komédií či rozprávok, no hlavne v rade filmových drám, kam si ju režiséri pozývali pre jej krásu spojenú s jedinečnou ľudskou charizmou. Po päťročnej prestávke, počas ktorej nenakrúcala a starala sa o svojho ťažko chorého manžela Jiřího Záhajského, sa opäť objavila na filmovom plátne. Vo filme Jana Hřebejka Kráska v nesnázích hrá po boku Milky Vášáryovej. Pohľad na túto silnú dvojicu však hovorí hlavne o tom, o aké poklady prichádza náš divák, keď sa nenakrúcajú filmy.

Zažili ste najväčšiu slávu československej kinematografie. Dnes ste vlastne živým dôkazom, že tu naozaj bola a nesnívala sa nám. Ako vidíte súčasnú situáciu, ktorá dobrému filmu príliš nepraje?

Keď sa obzriem dozadu, tak okrem hŕby socialistických hlúpostí sa skutočne nakrútilo aj veľa pekných filmov. Dnes to majú filmári ťažké - všetko je hlavne o peniazoch. Málokto má také šťastie ako Jan Hřebejk, ktorý nakrúca jeden film za druhým. No u mňa to bolo jednoduché - aj ja som mala veľké šťastie. Na dobrých režisérov a scenáre. Preto som bola oceňovaná a ľudia si ma zapamätali. Viete, že prvé ocenenie som dostala na Slovensku?

Kedy to bolo?

Asi v roku 1958 robila Smena anketu o najpopulárnejšiu herečku. V Čechách to vtedy ešte vôbec nebolo v móde. A po cenu som išla do Bratislavy spolu s Milošom Formanom, mojím prvým manželom. Mala som skrátka šťastie na výborné námety a na to, že hneď na začiatku kariéry ma viedol režisér Jiří Krejčík, s ktorým som nakrútila výnimočné filmy ako Prebudenie alebo Vyšší princíp. To on ma naučil hrať. Nakrúcala som potom aj s Karlom Kachyňom, nasledoval rad filmov v zahraničí... Nemám odstup, aby som to celé dokázala zhodnotiť, no cítim, že som mala dobrú intuíciu na to, čo robiť mám a čo nie. Niektoré filmy som odmietala, lebo od začiatku som sa usilovala nevybočiť z cesty, na ktorej by som mohla niečo zmysluplné povedať.

Prečo ste sa od svojho posledného filmu vrátili na plátno až teraz, po piatich rokoch?

Nikto ma v tomto čase neoslovil s niečím, čo by ma chytilo. Nakrútila som už toľko skutočne zaujímavých filmov, že žiadny násilný comeback nechcem. Navyše, dala som sa na divadlo, ktoré som popri filme začala vážnejšie robiť až v polovici 80. rokov. Dovtedy som sa mu akosi vyhla, lebo divadlo je pre herca iná disciplína ako film. V základe je síce herectvo rovnaké - môže byť buď dobré, alebo zlé. No kým film je akýsi šprint - teraz, okamžite! zapadá nám slnko! rýchlo klapka a poďme ďalej! - divadlo je maratón, počas ktorého môžem meniť svoj výstup podľa nálady publika, veď som s ním v priamom kontakte.

Nie je vám teraz ľúto, že ste začali v divadle hrať o dosť neskôr ako vo filme?

Nie, lebo celý môj život mi asi niekto naplánoval zhora. Nič neľutujem. Tak, ako som predtým robila filmy, teraz robím divadlo. Moja agentka mi dovolí nájsť si text - čo nie je jednoduché, ale dá sa to - môžem si vybrať ľudí, s ktorými to chcem hrať, a dokonca aj režiséra, ktorý by ma režíroval. A to je neuveriteľná sloboda! Bola by som blázon, keby som to nerobila. Oproti filmu je to, samozrejme, menej platené a je s tým viac starostí. Ale radostných.

Nie je pre vás náročné každú chvíľu cestovať s predstaveniami po celej republike?

Ďakujem vám, áno, som staršia pani, občas ma pobolieva chrbtica a bývam unavená, ale okrem Čiech sme už hrali aj v Bratislave a Košiciach a všade sme mali úspech! A pravidelne, aspoň raz do mesiaca hráme v Prahe U hasičů, kde vystupuje so svojimi predstaveniami celý rad pražských hercov - napríklad bratia Formanovci, Jana Hlaváčová... či Spejbl a Hurvínek. (Smiech.)

Ani mladším ľuďom sa už takto nechce cestovať, ako to robíte vy...

Dobre, ale ja nič iné, ako hrať, neviem. Celý život som sa živila herectvom - teda, nič moc, vtedy tie honoráre neboli také veľké, ako sú dnes - ale bola to moja profesia. Navyše, je to veľmi dobrodružná a vzrušujúca záležitosť. A ak vás niečo v živote naozaj baví, musíte prijať rub aj líce tejto mince.

Viackrát ste povedali, že ste introvertná. Ako sa dá spojiť exhibicionizmus, ktorý je vlastný herectvu, s podstatou vašej povahy?

Musím to prekonávať. K filmu som sa dostala úplnou náhodou už v trinástich rokoch. Vtedy som nemala v úmysle byť herečkou, ale zistilo sa, že mi to akosi ide. V podstate som plachý človek, radšej ľudí počúvam, akoby som sa sama mala presadzovať. Jiřinka Jirásková, s ktorou sa kamarátim už viac ako 40 rokov, o mne hovorieva, že v spoločnosti reagujem v štýle: 'Pozor, to je človek, nezoznamujte ma!' No súčasne niekde vnútri nejaký exhibicionizmus musím mať, inak by som nemohla hrať, to je jasné.

Je to aj adrenalín?

Je to stále dobrodružstvo, hoci hrám už viac ako päťdesiat rokov. Doteraz ma baví stvárňovať charaktery odlišné od môjho. Ešte som sa napríklad nestretla s takou úlohou, akú mi vo svojom filme dal Hřebejk. Istý slávny herec raz povedal, že v herectve musí byť dokonale spojený rozum, srdce a pohlavie. Nie je to záležitosť iba rozumu či výlučne srdca - sú tu tri nevyhnutné veci. Stále ma baví hľadanie, to zvláštne riziko, že nič nemusí vyjsť, že to môžem ľahko pokaziť a uškodiť režisérovi, ak si to predstavoval inak. Je v tom napätie, neistota a sebapotvrdenie, či na to mám, alebo nie. Výhodou je, že som k sebe dosť kritická a sama sebe sa málo páčim. Sebavedomie mi dodávajú až diváci a moji kamaráti, ktorých si vážim. Keď prídu na predstavenie alebo na film, a povedia: 'Jano, nemá to chybu!' - hovorím si, že tí ľudia by mi predsa takto neklamali.

V Kráske v nesnázích ste sa stretli s Emíliou Vášáryovou. Ako ste si porozumeli?

Emilka sa mi vždy veľmi páčila nielen ako človek, ale aj ako herečka. Hoci sme každá iná, v niečom sme si podobné. Intenzívne na sebe pracuje bez toho, aby to dávala najavo. Je veľmi slušná, milá, no zároveň uzavretá. Počas nakrúcania Krásky v nesnázích nás Honza Hřebejk pozval na svoj hausboat, ktorý má zakotvený na Smíchove pod Barrandovom. Tvrdí totiž, že vždy po niečom takom túžil, lebo má navôkol vlnky a nemusí kosiť trávnik. Po večeri nás jeho priatelia previezli na malej loďke po Vltave. Boli sme očarené! Noc, osvetlené nábrežie, secesné domy - odrazu sme mali rovnaký pocit, že sme niekde v Paríži. Som rodená Pražanka, ale nikdy som nevidela svoje mesto z tohto pohľadu. Tento zážitok nás s Emilkou zblížil ešte viac.

Film Prebudenie z roku 1959, kde hráte mladučkú učnicu, ktorá radšej trávi čas v bande drobných zlodejov a napokon do nej nedobrovoľne stiahne aj svoju prvú lásku - poriadneho chlapca - je stále silný a aktuálny. No dnes sa už filmy s podobne smutným pátosom vôbec nerobia. Prečo?

Sú iné časy. Ja som už z minulého storočia. Ako maličké dieťa som prežila vojnu - pamätám sa, ako sme sa chodili ukrývať do pivnice. Či chceme, alebo nie, sme poznamenaní časom, do ktorého sa rodíme. Nechcem súdiť ľudí, či majú robiť to, alebo niečo iné. Napríklad Miloš Forman, ktorý nebol odo mňa generačne ďaleko, nakrúcal roztomilé filmy, ktoré s pátosom nemali vôbec nič spoločné. Bol jedným z prvých, čo do filmov obsadil nehercov a s ich pomocou prirodzene a geniálne ukázal nezmyselnosť života v systéme.

Hrali ste v mnohých skvelých komédiách a rozprávkach. No režiséri sa na vás radi spoliehali v tragických úlohách, lebo vedeli, že práve vám diváci uveria...

Záleží na scenári. V roku 1983 som hrala vo filme podľa Vladimíra Körnera Zánik samoty Berhof. Bol to príbeh mníšky, ktorá mala na starosti mladých nemeckých chlapcov. Bol koniec druhej svetovej vojny a ona sa ich pokúšala schovať a ochrániť. Vladimír Körner je fantastický autor, ktorý dokáže dramaticky presne nastoliť otázky viny, zodpovednosti, zbabelosti, svedomia... No keď som mu nedávno hovorila, aby takýto film napísal pre mňa s Terezkou, povedal mi, že veľmi rád, ale v televízii má asi osem nerealizovaných scenárov a niektoré z nich tam ležia už pätnásť rokov. Je otrávený a ja sa mu nečudujem. Mladí režiséri nemajú potrebu nakrúcať takéto filmy.

Rozumiete dnešnému svetu?

Mám rada život. Viem, že sme tu len na chvíľku. Človek musí byť tolerantný a radovať sa z každého dňa, ktorý je pekný. A mať prácu, ktorá vás teší a môžete sa jej venovať - nemá chybu! Som skôr pozitívny človek ako negatívny.

Spomínali ste, že s herečkou Jiřinou Jiráskovou, ktorá pre TV oko hovorila, že na vás nedá dopustiť, vás spája štyridsaťročné priateľstvo. Máte na to nejaké iné vysvetlenie okrem toho, že je takýto vzťah zázrak?

Zázrak sa nedá vysvetliť, ale keď o tom premýšľam, tak za tých štyridsať rokov sme prežili radostné aj zlé momenty, a vždy sme jedna druhú podporili. Navyše, nikdy sme si nekonkurovali, hrali sme úplne iné úlohy - možno je to súčasť toho, že sme si vždy jedna druhú vážili. A čo je hlavné, fandili sme si navzájom. Jiřinka je veľmi vzdelaná, múdra a pohotová žena, ktorá má zvláštny dar zhadzovať a vtipne ironizovať nielen druhých, ale aj seba samu. Snažila som sa to od nej naučiť, lebo je príjemné, keď sa človek v živote neberie až tak vážne.

To ona vás priviedla k divadlu?

Keď som pred dvadsiatimi rokmi začínala s divadlom, hrala som s ňou tri predstavenia. Keď s niekým hráte, nechtiac ho vysávate. Beriete si z neho, čo sa dá. Aj ona si trochu brala odo mňa, ale ja viac, lebo som ju nesmierne obdivovala.

Čo je to za zvláštna zhoda okolností, že ste mali dvoch rovnakých partnerov - Formana a Brodského - aj keď v rôznom čase?

Nedokážem si to vysvetliť!

Spojilo vás to?

Sotva nás spojilo práve toto. Jiřinka chodila s Brodským, keď sme sa ešte vôbec nepoznali. Zomrela mu babička, takže zrušil sobáš a bolo... Oveľa neskôr som s ním žila ja a napokon som sa s ním aj rozviedla. S Milošom Formanom sme sa do seba zamilovali, keď som mala sedemnásť. Vždy som si myslela, keď som vo svojom živote niekoho stretla - a boli to bezchybní muži - že to bude na celý život. Ako to, že to tak nebolo? Prichádzajú rôzne veci, a nikdy by som si nedovolila súdiť, či je to vina jedného, alebo druhého. Keď ľudia spolu žijú, je to záležitosť obidvoch. Jiřinka chodila s Formanom takmer dva roky. Možno preto, že hoci sme rôzne, isté citové prežívanie máme rovnaké. Je to nevysvetliteľné.

Raz ste sa zo žartu posťažovali, že staroba je blbá. No má pre vás aj aspoň nejaké výhody - napríklad harmóniu?

Asi áno, ale nerada to zovšeobecňujem, lebo všetci sme rozdielni. Hoci nemám žiadnu plastiku, ak si ju urobí niekto iný, nezazlievam mu to. Život je skvelý v tom, ako stretávate ľudí odlišných od seba, ktorí majú pestré názory na to, ako starnúť. Niekto sa s tým nedokáže vyrovnať, stále chce byť mladý a krásny, a ja sa pýtam - prečo nie? A niekto iný - napríklad ja - keď mi odrazu začne moja tvár šialene prekážať, poviem si: „Jana, pozor! Aby si išla na plastiku, kým pôjdeš do hrobu - tak to ti fakt za to nestojí!" Sú mladí ľudia, ktorí sú múdri a sú aj starí a hlúpi. Vek nedáva človeku právo, aby si myslel, že je preto lepší od mladých.

Diváci na vás oceňujú, že z vás žiari jedinečná ľudskosť a neschovávate sa pred svetom. Nemali ste niekedy chuť odísť, ako to urobila napríklad Greta Garbo?

Aj keď som veľakrát unavená, život a herectvo ma jednoducho bavia. Greta Garbo to zabalila v 35 rokoch. Odvtedy vôbec nehrala, ale to, čo urobila, tu ostalo. Obdivujem ju v jej rozhodnutí, lebo na to treba mať veľkú silu. Odišla v plnej sláve - možno bola múdra a pochopila, že sa bude opakovať. No odísť v 35 rokoch a úplne odísť z herectva, k tomu treba obrovskú odvahu. Na druhej strane obdivujem aj jej protipól - Katharine Hepburnovú, ktorá hrala do 75 rokov, hoci už mala Parkinsonovu chorobu. Nevzdala to a bola geniálna! Ako starnem, možno tú chorobu budem mať tiež, lebo ju mal môj otecko. Asi aj preto o kúsok viac obdivujem Katharine - som k nej bližšie. (Smiech.)

Museli ste bojovať s pocitom slávy, ktorý dokáže človeka otráviť a ani to na sebe nemusí spozorovať?

Nikto sa nevyhne istému vyoseniu, keď slávu zažije prvýkrát. No ja som mala veľké šťastie, lebo hneď v začiatkoch pri mne stála jedna vynikajúca stará dáma, pomocná režisérka Věra Ženíšková, s ktorou sme spolupracovali vo filmoch Vlčia jama, Prebudenie či Vyšší princíp. Poviem vám jednu historku, ktorú si pamätám dodnes, hoci som mala len sedemnásť. Žaninka, ako som ju volala, ma mala veľmi rada a pretože vedela, že nemám peniaze a bývam v podnájme, ktorý mi našla u jednej babičky práve ona, občas ma pozývala na večeru. Vždy hovorila, že je veľmi hladná a aby som išla s ňou. Bola neuveriteľne taktná. Raz ma našla v šatni, ako ju čakám a kostým mám len tak pohodený. Oborila sa na mňa: 'Tak moment, a kto bude vešať ten herecký kostým?' 'No predsa kostymérka Nitta,' odpovedala som. A ona na to: 'Čo to hovoríš? Veď je to stará pani! Máš ruky, okamžite to zaves!' Odvtedy sa so mnou bili kostymérky, aby ma povyzliekali, lebo som im hovorila - nie, nie, zavesím to sama.

Dovychovala vás, keď ste v šestnástich museli odísť z domu?

Veľa ma naučila. Bola som vtedy veľmi nešťastná, že ma ľudia ohovárajú. S režisérom Jiřím Krejčíkom som nakrútila štyri filmy za sebou a šepkalo sa, že máme vzťah. Nebola to pravda! Veľmi som sa trápila a nerozumela som, prečo to robia. A Žaninka mi vysvetlila, že to k herectvu patrí: 'Môžeš celý život vysvetľovať, že je to inak, aj tak to bude márne. Vybrala si si toto povolanie, takže musíš brať aj to, že ti ľudia budú závidieť a ohovárať ťa. Najdôležitejšie je, že ty vieš sama, ako sa veci majú. Keď si ľuďom na očiach - niekto ťa bude mať rád, niekto nie. S tým musíš počítať. Proste tie veci prehliadaj. Inak bež robiť predavačku.'

Prosí vás o radu vaša dcéra Tereza, ktorá sa v rovnakom povolaní ako vy stretáva s rovnakými problémami, lebo je príťažlivá a úspešná?

Nikdy som nestrkala nos do jej vecí. Možno so mnou nebude niekto súhlasiť, ale mám pocit, že je to správne. Keď rástla, hovorila som jej, že ak bude potrebovať v niečom poradiť, nech za mnou príde, ale inak ju riadiť a dirigovať nebudem. Terezka ma však pozývala na každú premiéru v divadle - v Plzni, kde začínala, potom do Činoherného klubu a Na zábradlí. Hovorila mi, že to preto, lebo som úprimná. Našťastie, to má po mne. Zdá sa mi, že dnes už úprimnosť vymizla a slušné správanie sa obrátilo v čistý formalizmus - málokto má ešte v sebe noblesu, aby vám zainteresovane povedal, čo si skutočne myslí o vašom výkone.

Spoznávate v dcére Tereze jej otca Vlastimila Brodského?

Niečo má po mne, niečo z otecka, ale ona si priniesla na svet od Pána Boha aj vlastnú identitu, čo je na tom najzaujímavejšie.

Ako sa vám žije na Malej strane, kde sa denne stretávate s davom ľudí?

Z Malej strany sa stala turistická zóna, ale Američania a Japonci ma, našťastie, nepoznajú. Mám teraz jediný problém - keď sa pomedzi nich musím preplietať s plnými nákupnými taškami. V okolí nášho bytu sú už len reštaurácie, samé sklo, porcelán, šperky, suveníry a čapice.

Stratili ste intimitu?

Byt je vždy intímny, môžete si ho zariadiť podľa seba kdekoľvek. Veľmi som túžila bývať na Malej strane a ešte za komunistov som sa sem presťahovala do zdevastovaného starého bytu tretej kategórie - WC na pavlači, voda v predsieni, žiadne kúrenie, jeden ohrievač, hrôza. Rekonštruovala som ho skoro sedem rokov. Vtedy tu neboli nijaké materiály. Mala som tmavú kuchyňu a aby sa rozjasnila, môj architekt do nej navrhol svetlý mramor, ktorého je v Čechách dosť. Ak som chcela naplniť svoje predstavy, musela som všetko krvopotne zháňať. Keď som v Stuttgartenakrútila 13-dielny seriál, dala som mu všetky zarobené peniaze, aby mohol pomaly pokračovať a zavolať partiuelektrikárov, inštalatérov, dláždičov... Bolo to problematické. Priviezli mi napríklad fúru piesku a do pol hodiny sa zjavil nejaký postarší pán - vtedy sa tomu hovorilo ‚šedý mor' a začal sa rozčuľovať. Stáli tu celé domy, čo mali 17 rokov fasády na spadnutie, ale ‚šedému moru' prekážalo, že si niekto niečo sám opravuje. Tak som hocikedy zobrala kýble, zavolala som kamarátom, niektorí mohli, iní nie, a keď nemohli, tak som povynášala do prvého poschodia celý materiál sama. K takému bytu potom nadobudnete doživotný vzťah. Aj keď vtedy bolo na Malej strane máličko ľudí - len v nedeľu tadiaľ prešla nejaká rodina na prechádzku - dnešný turistický ruch pod oknami mi neprekáža. Som šťastná, že mesto žije a že sa na tie krásne pamiatky niekto pozerá.

Ak spomínate kuchyňu - rada varíte?

Dokonca som márnomyseľnejšia, čo sa týka môjho varenia ako herectva! Asi varím dobre, lebo Jiřinka tvrdí, že môže jesť len u mňa a u seba. Keď som niekoho pozvala na večeru alebo obed a povedal mi iba - ďakujem - už som ho nechcela pozvať znovu: 'Ten nechváli! To nie! Čo si tu s ním počnem? Nabudúce si s ním dám rande niekde v krčme.' Keď začala Terinka chodiť s jej terajším manželom fotografom Herbertom Slavíkom, pozvala som ich na večeru. A Herbert počas jedla odrazu spadol v kuchyni na koberec. Zľakla som sa, čo mu je, a on - vraj to jedlo je také výborné, že z toho omdlieva. A hneď som sa počula, ako im hovorím, že im zajtra môžem uvariť aj obed, ak prídu. Robí mi radosť, keď môžem variť pre ľudí, ktorých mám rada. Keby som žila sama, ani nejem.

Čo vám napriek tomu chutí?

Mám rada omáčky, taliansku kuchyňu, čínu a keďže chlapi majú radi polievky, naučila som dobre variť aj tie. Snažím sa o pestrosť v jedálničku, lebo môj muž je teraz vážne chorý a má nechutenstvo, čo je zákerná vec. Tvrdí, že si vôbec nič neprosí. Ja navarím, idem na štvordňový zájazd a keď sa vrátim, vidím, že z ničoho neubudlo. Usilujem sa, aby sme obedovali spolu. Takže ja priberám, ale on chudne. Hovorím mu: 'Jirko, je to vynikajúce, však? Tak čo, chutilo ti? Alebo by som tam mala pridať aj niečo iné?' A on mi odpovedá: 'Nie, Janinko.' A pretože ma miluje a chce mi urobiť radosť, všetko pomaličky zje...

Vo filme Kráska v nesnázích je veľmi silná scéna, keď vaša hrdinka, ktorá sa nikdy nesťažuje na svoje zdravie, nečakane zomrie. Ako ste ju vnímali?

Pri tomto motíve sme s Hřebejkom dosť diskutovali. Moja mamička totiž tiež zomrela náhle na infarkt. Celý život sa sťažovala na srdce. Vždy, keď sme ju ako malé deti hnevali a ona sa rozčúlila, prikladala si na srdce mokrú handru. Chcela som to použiť vo filme, aj sme to vyskúšali, ale Honza to potom nezobral. Nehodilo sa mu to, ale ja som mala stále nutkanie naznačiť, že moja hrdinka má tiež zdravotné problémy. Chcela som diváka aspoň trochu znepokojiť.

Zrejme tu išlo o kontrast s jej manželom diabetikom, čo svojou diagnózou terorizuje nedospelé deti svojej nevlastnej dcéry.

Ak ste to pochopili takto, Hřebejk mal pravdu.

Ako sa vám v roku 1959 hralo vo filme Májové hviezdy po boku Viačeslava Tichonova, superhviezdy sovietskeho kina?

V 59. roku si zhora niekto vymyslel, že ak majú hviezdy na Západe, musíme ich mať aj my. A zišla im na um Jana Brejchová. To ma v podstate ušetrilo od toho, aby ktokoľvek odo mňa chcel, aby som vstúpila do strany. Dostávala som ceny v zahraničí, a to, našťastie, stačilo. Keď som nakrútila dobrý film, niekedy ma mrzelo, že kritika o mne napísala ako o hviezde českého filmu a ani múdri novinári si nedali námahu povedať, ako som hrala. No naučila som sa brať to tak, ako to bolo. Vnútorne sa ma sláva vôbec netýkala. Som z ôsmich detí, už ako dieťa som sa musela starať o svojich mladších súrodencov, bola som síce zvedavá, ale aj veľmi plachá a nepatrične úprimná. Takže som sa sústredila len na to, aby som dobre robila svoju profesiu. Májové hviezdy som vôbec nechcela nakrúcať, lebo tam nebolo čo hrať - stačilo byť krásnou mladučkou ženou, čo pre mňa ani vtedy nebolo to najdôležitejšie. No Sovieti si postavili hlavu.

Čo vás teda oslovovalo?

Charakterové postavy ako vo Vyššom princípe, kde som sa na celý život spriatelila s vynikajúcim Ivanom Mistríkom. Alebo vo Vlčej jame, kde som v sedemnástich hrala dievča, ktoré trýzni stará baba. Zamiluje sa do jej muža, úplného blba, napokon si nevie dať rady a musí odísť z rodiny do bezútešnej budúcnosti. Už vtedy som dokázala odrieknuť plno vecí, a nemuseli byť rovno socialistické. Napríklad som odmietla film Slečna od vody režiséra Bořivoja Zemana, ktorý inak nakrúcal výborné komédie, no moja rola mala byť odohraná celý čas v plavkách. Bola som kosť a koža, mala som obrovské kolená a kĺby. Jiřinka Jirásková mi radila: „Ty nos retiazku, aby ľudia spoznali, kde máš chrbát a kde hrudník." Necítila som sa ako ženský typ, čo sa pokojne producíruje na plavárni. Vždy som hľadala vnútrajšok. Niekedy sa mi to podarilo, inokedy ani nie. Netvrdím, že mi vyšli všetky filmy.

Autor: Text: Tina Čorná