Ján Gavura: Každým ránom si • Modrý Peter • Levoča 2006
Ján Gavura (1975) vysokoškolský pedagóg, prekladateľ a básnik získal za zbierku Pálenie včiel Cenu Ivana Kraska. Jeho druhá zbierka poézie Každým ránom si s priliehavými ilustráciami a pre vydavateľstvo Modrý Peter v typicky zaujímavej grafickej forme je vážnym oslovením čitateľa. Treba hneď v úvode povedať, že je to nejednoduchá a neľahká poézia, postavená na ambivalencii významov; Gavurove verše obsahujú množstvo súvislostí, a preto sa dajú, ba musia vykladať viacvýznamovo.
Pri prvom čítaní objavíte „len“ dotyk s pekným, zaujímavým slovom. Pri druhom čítaní sa vám text začína otvárať a pri ďalších už vnímate onú viacvýznamovosť v jednej strofe či v jednom verši. Každá báseň prináša možnosť viacerých interpretácií, ktoré smerujú vždy k dôležitému životnému problému.
V Gavurových veršoch nájdeme radosť zo všetkého živého i smútok z pominuteľnosti (reflexie o posmrtnom živote). Racionalita prírodných zákonov sa prelína s osudovosťou, viera je dogma i výsledok poznania („Človek nemôže vraziť klinec do prázdneho priestoru“). Básnik spája svojho lyrického hrdinu s prírodou, ktorá dáva osobám, ich činom i celej atmosfére istú podobu, neodtrhnutú od praktického života, súčasne však z jeho veršov vyplýva, že nie všetko je také, aké sa zdá pri prvom vneme.
Poézia Jána Gavuru predstavuje hĺbkové, nejednoduché videnie sveta v najrozmanitejších podobách a okamihoch, v dojmoch a náladách, ktoré súčasne vyvolávajú ďalšie, až sa čitateľ spolu s autorom dostáva do existenciálnych vrstiev bytia a myslenia. Básnik vťahuje čitateľa nielen do problémov, ktoré trápia lyrický subjekt („akú farbu má pach krutosti a prázdna?“), ale nastoľuje aj základné otázky žitia a jeho naplnenia („mlčíme proti sebe“).
Sú to generačné protiklady a porozumenia, vďačnosť za vzťah, ľudské približovanie sa a vzďaľovanie (i do večnosti), je to človek čistý v svojom zrode, o ktorom možno len slabo tušiť, či jeho prsty raz zachytia slnko alebo povraz. Vnímame večnosť prírody a pominuteľnosť človeka, silu svedomia, ktoré nečakane „stláča mosadznú kľučku, o ktorej si netušil“; život ako protipól smrti a človek „pešiak“, pochybujúci o všetkom, i o sebe, „s túžbou po trvaní blíži sa k zániku“, teší sa „z čistého súcitu s budúcimi neprítomnými“.
Vo veršoch je ustavične prítomná paralela zrodu a zániku človeka s kolobehom v prírode. Gavura nedáva svoju poéziu zadarmo, pýta za ňu od čitateľa námahu, ale tá je napokon niekoľkonásobne odmenená.
Autor: GABRIELA RAKÚSOVÁ (Autorka je literárna kritička)
