V poslednom čase sa stáva pravidlom, že s dobrou výstavou sa skôr stretnete za dverami regionálnych galérií než v centrálne sledovaných, bratislavských výstavných sieňach. K tejto čerstvej vlne sa prihlásili v Štátnej galérii v Banskej Bystrici výstavou Za Malevičom, pripravenou Helenou Markuskovou z Galérie umenia v Nových Zámkoch.

Napriek tomu, že išlo o diela opozerané z iných výstavných akcií, stanovená téma ich odhalila v nových súvislostiach, vo vzájomných logických väzbách, ktoré sa len tak mimochodom odvolávajú na širší európsky umelecký kontext. Predmetom výstavy je Kazimír Malevič (1878 - 1935), kultová ikona umenia 20. storočia, autor Čierneho štvorca na bielom pozadí (1914), maľby Biela na bielej (1918), tvorca vizionárskej teórie suprematizmu.

Aj v jeho životnom príbehu sa história rutinne opakovala v tvrdom atakovaní vtedajších ideologických bojovníkov socialistického realizmu, ktorí ale len dôslednejšie skopírovali útoky ľavicových a pravicových umeleckých kruhov predsovietskeho Ruska. Niekomu prekážalo radikálne oslobodenie sa od predmetného sveta, druhým vizionárska mystika a ďalším tvrdohlavosť v presadzovaní vlastných názorov. Ale tak ako umelecký svet postupne odhaľoval výtvarné a filozofické vrstvy tohto geniálneho tvorcu, tak narastal aj jeho vplyv na výtvarné smerovanie druhej polovice 20. storočia.

Konceptuálne narábanie s témou

Bystrická výstava sa pokúsila zachytiť podoby „spracovania“ Malevičovho odkazu a poukázať práve na tie polohy, ktoré najsilnejšie zarezonovali v našom prostredí. Spoločným menovateľom výberu diel šiestich umelcov, okrem Malevičovej prítomnosti, bolo predovšetkým konceptuálne narábanie s témou, ktorá v diele vybratých umelcov organicky zapadá do autorských programov a nie je len samoúčelným implantátom, hodiacim sa do kunsthistorických stratégií.

Peter Rónai je už dlhoročným účastníkom Malevičových hier. Ako rovnocenný spoluhráč v inštaláciách, objektoch, serigrafiách a tlačiach si nenechá ujsť príležitosť ukázať celú škálu svojskej hráčskej mystifikácie od zneisťujúceho parodovania (Instant - Malevič, 1990) až po úctivé zaobchádzanie vyskúšaného Malevičovho slovníka (Anti-Malevič, 1978). Michal Kern prichádza akoby z opačnej strany, opatrne a so vznešeným pátosom zviera Malevičove štvorce, aby ako prútiky, hľadajúce prameň, mu odkryli prezory do vlastných obrazov (Hľadanie obrazu I. - III. 1980).

„Je nemožné preniesť transcendentálnosť Maleviča“

Rudolf Sikora s povestnou razanciou masívnych malieb - objektov, upozorňuje na etické a politické dedičstvo Maleviča, suprematistov a vôbec avantgardistov začiatku storočia (Hrob pre Maleviča I. - II., 1996) Ako sám hovorí: „Hroby pre suprematistov zo začiatku storočia, vytvorené na konci storočia, vytvorené na konci storočia po revolúciách, povstaniach, vojnách. Je možné prekresliť, zväčšiť Malevičove obrazy - je nemožné preniesť transcendentálnosť Maleviča. Ostávajú len vyzdobené hroby. Z konca 20. storočia.“

Monogramista T. D., ovládajúc pravidlá lyrickej metafory, nabaľuje Malevičov odkaz ironickými, ale zároveň vždy vážnymi dvojzmyslami (Ticho pre Maleviča, 1976-78). Dvaja zostávajúci autori Milan Bočkay a Peter Kalmus na rozdiel od predchádzajúcich predstavili len po jednom diele. Kresba Milana Bočkaya (Papier XLVII., 1982) vytvára ilúziu pokrčeného papiera s obrazom čierneho štvorca a fotografia inštalácie Petra Kalmusa (zo sympózia Laboratórium v Prešove, 1992) je malevičovskou reakciou na konkrétny priestor schátranej budovy.

Zmysluplný kunsthistorický počin

Aby sa mohlo povedať, že téma je dopovedaná, tak sa v tomto kontexte mohli objaviť aj monochrómne čierne tlače Mariána Mudrocha, niečo z línie abstraktnej monochrómnej maľby a aspoň zmienka o Bielom priestore v bielom priestore (1973 - 1974) trojice autorov S. Filka, M. Lakyho a J. Zavarského, ktorý môžeme chápať ako pokus o dopovedanie príbehu transcendentálnej Malevičovej Bielej na bielej.

Aj napriek týmto niekoľkým pripomienkam výstava Za Malevičom dokázala upriamiť pozornosť na veľ kú tému umenia 20. storočia, ktorá vyformovala jednu zo základných línií súčasného umenia a našťastie, a i keď poskromne, objavila sa aj v tvorbe niekoľkých slovenských umelcov. V porovnaní so záľahou „akože“ módnych výstav, prepchatých všednými banalitami, nudou každodenných ničotností a už nič nehovoriacimi intimitami, zotrvačne prezentovanými ako stále aktuálne témy dneška, sa mi zorganizovanie výstavy zdá skutočne zmysluplným a dôležitým kunsthistorickým činom

BEATA JABLONSKÁ

(Autorka je výtvarná teoretička)