dčítať spôsob uvažovania autora a to, čo tvorilo jeho os, ak to uvažovanie nejakú os malo.
Niektoré kritické výbery a súbory človek ani neotvoril, ale kniha Milana Hamadu Básnická transcendencia nám umožnila dvadsať rokov nezabudnúť, čo je skutočné uvažovanie o literatúre.
Kedy u nás neboli horšie časy?
Takéto súbory mali veľký význam najmä v horších časoch – a kedy u nás neboli horšie časy? Prohibitá bolo lepšie mať doma, ako ich neúspešne páčiť z trinástych komnát knižníc.
Vedeli sme o nich, a vyhľadávali sme ich. Všade, od nočného postávania pred antikvariátmi so vzácnymi rannými nálezmi až po domáce knižnice.
Že Bžoch vydal súbor kritík Kontakty (Slovenský spisovateľ: Bratislava 1970), som sa dozvedel, až keď bolo po tom a celkom náhodne pri jednom z rozhovorov. Bžochovo venovanie „tejto neexistujúcej knihy“ je z 2. mája 2002.
Kontakty sú jednou z kníh, ktoré som mal mať doma v knižnici v horších časoch, a nemal. Tvoria akúsi dvojičku k Hamadovej Básnickej transcendencii. Z oboch dýcha atmosféra rokov 1957 - 1969, a to vymedzenie rokmi nie je náhodné. Zahŕňa čas, v ktorom sa v slovenskej literatúre otváral literárny a kultúrny priestor po predchádzajúcom definitívnom víťazstve socialistického realizmu a pred jeho nadchádzajúcou normalizáciou na večné časy.
Čas pred a čas po by sa dal nazvať časom noriem a stereotypov. Najbláznivejších noriem v dejinách modernej kultúry a najstupídnejších štandardov. Ten z historického hľadiska krátky, ale z hľadiska významu dlhý čas medzitým, a to bol aj čas Bžochových kritík – bol časom inovácie kultúry.
Chladná hlava a horúce srdce
Všeličo z neho vybledlo, všeličo ostalo ilúziou, všeličo stratilo platnosť aj pátos, ale tá stopa krátkej pauzy medzi dvoma zabuchnutiami dverí ostala. Vyblednutá fotografia, čoraz menej zreteľná, ale pre tých, čo chcú, zrozumiteľná.
Kľúčom ku knihe, k uvažovaniu, ale aj k celoživotnému správaniu Jozefa Bžocha je kritický postoj. Možno by som dnes nehovoril o nadhľade (božemôj, kto si ho po tie desaťročia mohol udržať?), ako skôr o odstupe. O tom huediniovskom umení byť aj nebyť v situácii. Byť v nej a zároveň si zachovať dostatočne chladnú hlavu (a v prípade Jozefa Bžocha aj horúce srdce) a vidieť ju nielen účastnícky zvnútra, ale aj pozorovateľsky zvonka.
Mať kritický postoj vyzeralo v tých časoch ako čosi najsamozrejmejšie, o čom vôbec netreba hovoriť. Z odstupu je zrejmejšie, že je to to najťažšie, lebo to v sebe zahŕňa riskantnú pozíciu človeka, ktorý pracuje s vedomím, že môže robiť, a robí chyby, že sa môže pomýliť, a mýli. A kto toto prežil v zdraví?
Vtedy, keď bola kultúra plná zákazov, ktoré postihovali najmä tých, čo mali a uchovali si postoj, ale aj teraz, keď je kultúra založená na neomylnej a nikdy nechybujúcej performácii a marketingovej stratégii, pri ktorej však absentuje asanačná funkcia, umožňujúca rozlišovať hodnoty od nehodnôt, pahodnôt či pseudohodnôt, pestovať hygienu kultúry a udržiavať ju tak v bdelosti.
Kontakty Jozefa Bžocha sú dvojičkou Básnickej transcendencie Milana Hamadu.
Obe vychádzajú z pátosu antropologickej konštanty človeka, z vedomia existenciálneho ľudského údelu, ktorý jedného aj druhého priviedol k lyrike: nezabúdajme, že šesťdesiate roky boli aj časom Friedrichovej Štruktúry modernej lyriky, lyriky ako paradigmy moderny, z ktorej ostalo dnes už len trúchlenie.
Lapidárnosť ako výraz vášne
To priviedlo oboch k Novomeskému, Rúfusovi, Válkovi a Jozefa Bžocha aj k Mihálikovi, aj keď sito času aj tu vykonalo svoje a nesporný ostal pre oboch len Rúfus, ktorý v našej generácii bol prvý na listine podozrivých za pátos poézie s veľkým P (platilo to aj vice verza, nastupujúca lyrika šesťdesiatych rokov, konkretisti – a tobôž Osamelí bežci – boli zase na listine podozrivých za nadužívanie slov u Hamadu a Bžocha).
V jednom sa však Bžoch a Hamada líšili. Bžoch neznášal nezrozumiteľnosť, lebo ju pokladal za predsieň kamufláže, v literárnej vede rovnako ako v lyrike. V mnohom mal pravdu, a my, archeológovia nezrozumiteľnosti, niečo o tom vieme. V niečom zásadnom sme si však rozdielny názor podržali. Nezrozumiteľnosť, matka poézie v uvažovaní Friedricha Schlegela, nás sprevádza ako výzva podnes, aj keď sme sa naučili rozpoznať cenu bžochovskej lapidárnosti, ktorá je kondenzovaným výrazom jeho vášne.
Nazval ju esejou, postojom, charakterom a inteligenciou, „ktorej originalitou je riskovanie a až na druhom mieste slovesné prostriedky“. Rád by som k tomu pridal ešte jednu základnú vlastnosť eseje pochybovanie.
To, čo sme si však celkom iste niesli spolu, bolo vedomie modernej literatúry a kultúry. Modernosť literatúry znamenala predovšetkým jej otvorenosť. Bola to bžochovská rodinná maxima, a bola nielen kreatívna, ale aj krásna.
Robiť čo viem a vládzem
Bžochovská literárna politika bola oveľa lepšia ako tá, pre ktorej mocenské ambície mal výnimočnú citlivosť. Či to bola literárna politika básnikov voči literárnym kritikom v 50. rokoch, literárna politika nadrealistov v 60. rokoch, alebo performačné stratégie mladej generácie, Bžoch za nimi vždy vycítil manipulatívnu povahu. Najlepšie, aj s tým základným rozdielom, sa to ukázalo v 70. a 80. rokoch: manipulátori manipulovali, performátori doperformovali.
Jozef Bžoch v rozhovore s Júliusom Vanovičom povedal: „Vyrástol som už zo štádia naivity, keď má každá napísaná veta ambíciu pohýnať svetom, hoci by to bol len svet literatúry. Možno sa zistí, že to bolo potrebné – ja o tom rozhodnúť nemôžem. Robil som, čo som vedel a vládal, a túto zásadu si chcem zachovať i pre budúcnosť.“ To bolo v roku 1966. O štyridsať rokov neskôr môžeme povedať, že Jozef Bžoch túto maximu vrchovato naplnil. Preto je potrebný, a som si istý, že potrebný bude. Lebo ono „robiť čo viem a vládzem“ je preňho ako vzduch a platí do posledného dychu.
Autor: PETER ZAJAC (Autor je literárny vedec) Text je skrátenou verziou príspevku, ktorý vyjde v zborníku Osemdesiat Jozefovi Bžochovi
