Bol prvý, kto na Slovensku programoval analógové aj číslicové počítače. Najvýznamnejšia americká počítačová asociácia IEEE ho ocenila v roku 1996 prestížnou cenou Computer Pioneer. Vyše pätnásť rokov prednášal a pôsobil na popredných svetových univerzitách, vychoval rad uznávaných odborníkov. Je spoluzakladateľom štyroch významných pravidelných vedeckých podujatí v Európe, Južnej Amerike a Ázii. Teraz pôsobí na Masarykovej univerzite v Brne. Venuje sa jednej z najatraktívnejších, ale pre laika aj najtajomnejších oblastí súčasnej vedy, kvantovému spracovaniu informácie. Profesor Jozef Gruska však nežije iba vedou; má zbierku tristo betlehemov z vyše šesťdesiatich krajín, a jeho pracovňa trochu pripomína etnografické múzeum s prevahou ázijských motívov. Tá najsúčasnejšia súčasnosť v podobe tučných kníh o informatike ako keby si tu podávala ruku s umeleckými hodnotami uplynulých storočí.

Po prvý raz sme sa stretli pred takmer dvadsiatimi rokmi. Bezprostredným dôvodom bol článok biológa Ladislava Kováča o potláčaní vedy v totalitnom Československu. Bolo treba podržať odvážneho kolegu. Aj vy ste vtedy pripojili svoj hlas.

Vtedy malo slovo inú váhu ako dnes. Hľadali sme v novinách každé slovko, ktoré čosi naznačovalo, snažili sme sa sami nielen robiť našu vedu, ale aj písať, stretávať sa, vzájomne sa podporovať, ubezpečovať sa, že bude lepšie. To je dávno preč. So slobodou prišla aj sloboda pre každého písať a vyjadrovať sa ku všetkému, ale aj sloboda pre mocných nepočuť, čo nepočuť chcú. Preto mnohí považujú vedeckú osvetu v médiách za stratu času.

Vám sa vo vašej vede darilo, svedectvom čoho je, že vás nedávno vymenovali za člena najprestížnejšej európskej akadémie vied, Academia Europaea. Ako tretieho vedca zo Slovenska vôbec. To sa počúva dobre.

Academia Europaea, založená v roku 1988, má viac ako dvetisíc členov zo všetkých oblastí vedy, techniky, medicíny, umenia, literatúry, práva... Okrem troch Slovákov je v nej 22 vedcov z Česka, 33 z Rakúska, 46 z Maďarska, 66 z Ruska, 348 z Veľkej Británie. Čosi to hovorí aj o úrovni vedy v rôznych krajinách.

Nuž toto sa už nepočúva tak dobre. Quo vadis, slovenská veda?

Príčin marazmu v tejto sfére je viac. Napríklad príliš veľa malých ľudí na príliš vysokých miestach vo vede a v akademickej komunite vôbec. Platí smutná zákonitosť, že ak sa na vysoké miesto dostanú druhotriedni odborníci, obklopia sa treťotriednymi. A ak aj urobia nejaké zmeny, tak iba z hľadiska svojich potrieb. Svoju úlohu hrá aj tradícia, chýbajúce financie, spoločenské nedocenenie vedcov a pedagógov. Ďalšou špecifickou kapitolou je politika, pretože politici vnímajú všetko iba cez prizmu svojho volebného obdobia. A investície do vedy sú dlhodobá záležitosť. Pritom nenahraditeľnosť vedy a kvalitného vysokoškolského vzdelania si už dnes uvedomujú vo väčšine štátov Európy. Nehovoriac o Severnej Amerike a najväčších štátoch Ázie.

Ako keby pod Tatrami bola veda nezrozumiteľné slovo. Tí, čo sa ňou zaoberajú, musia byť nejakí čudáci z iného sveta, ktorým stačí k životu pohár vody a suchý rožok. Na druhej strane je zaujímavé, že aj u nás sa dosť často hovorí a píše o úniku najlepších mozgov do zahraničia, o potrebe znalostnej ekonomiky, o nevyhnutnosti dostať do vedy peniaze, inak sa ocitneme na periférii civilizácie.

Slovami sa všetko väčšinou končí. Tému odlevu mozgov obľubujú najmä tí, čo sa oň sami pričiňujú. Podobne je to s heslami o znalostnej ekonomike. O peniazoch nehovoriac. Médiá za vynikajúcich svetových vedcov vydávajú aj tých, o ktorých svet nikdy nepočul. Je to ako s futbalistami. O mnohých sa píšu ódy, zarábajú dobre, ale koľkí z nich získali tituly na svetovom šampionáte klubových či národných mužstiev? Na druhej strane máme skutočne výborných vedcov, tí sú však zvyčajne skromní, preto nemajú vplyv.

Čo s tým?

Zoberme si príklad trebárs z takej krajiny, ako je Pakistan.

To myslíte vážne?

Naprosto. V júni som mal v Nathiagali na malom workshope prednášku venovanú významnému pakistanskému fyzikovi, nositeľovi Nobelovej ceny Abdusovi Salamovi, ktorý významne prispel k rozvoju odboru. Toto prestížne podujatie obvykle otvára predseda pakistanskej vlády, tohto roku mal otvárací prejav najvplyvnejší muž vedy a školstva. Prišlo asi štyristo odborníkov z celej krajiny. Vízia a plány, ktoré predniesol, boli mimoriadne impresívne, veď rozvoj vedy a univerzitného vzdelania je pre Pakistan s takmer 150 miliónmi obyvateľov kľúčový. Nedávno sedemnásobne zvýšili platy vysokoškolským učiteľom, z ktorých najlepší zarábajú viac ako federálni ministri. Na svoje náklady posielajú na doktorandské štúdium do zahraničia tisíce študentov. Len som otváral oči. Prišiel aj predseda Pakistanskej atómovej komisie a všetkým cudzincom daroval Korán. Videl som tiež niekoľko nádherných historických pamätihodností, napríklad Šalimarove záhrady so 410 fontánami. Dal ich postaviť v 17. storočí Šah Janah, ten istý, ktorý dal vybudovať aj slávne Taj Mahal v Agre v Indii. Ak sa vrátime k vede, obrovským zážitkom pre mňa bola návšteva univerzity, ktorá sa rozkladá odhadom na takých 40 - 60 štvorcových kilometroch.

Tak to by na Slovensku asi nešlo. Neviem si predstaviť, kde by pri takej rozlohe jednej univerzity stáli automobilky a kam by preniesli svoje mamutie opevnené rezidencie naši zbohatlíci. Žeby do Indie? Mimochodom, vy často cestujete aj tam. Vlastne ste tam takmer ako doma.

V Indii som bol v minulom aj tomto roku na konferenciách organizovaných ich najprestížnejšími školami - Indian Institute of Technology, v Kharagpure a Kanpure. Navštívil som aj iné prestížne univerzity a výskumné ústavy v Delhi, Bhubanesware, Bangalore, Kalkate, Mumbai. Rozsah ich kampusov je porovnateľný iba s obrovským záujmom o štúdium - niekedy je pomer úspešných a neúspešných (ale kvalitne pripravených) uchádzačov až 1 : 200. Už teraz sú indickí (ale aj pakistanskí) študenti mimoriadne úspešní na najlepších univerzitách Severnej Ameriky. Ak ešte zlepšia medzinárodné kontakty, urobia do svetovej vedy poriadne diery.

Tí, čo Indiu navštívili, hovoria, že je fascinujúca. Je to tak?

Naozaj je fascinujúca: rozmanitosťou kultúr, minulosťou, prítomnosťou aj potenciálom. India je svetom v svete. Budhistická univerzita v Nalande, založená v 5. storočí, prosperovala do roku 1199 - mala 5000 študentov a učiteľov z celého sveta, deväť miliónov rukopisov. O slávnom indickom epose Mahábharáta, ktorý je stále jednou z ich hlavných učebníc života, sa hovorí, že ľudské situácie, o ktorých sa tam nepíše, jednoducho neexistujú. Mojím najväčším zážitkom však bol nový chrámový komplex Akšardam v Delhi, ukončený v roku 2005, isto jeden z architektonických divov sveta. Pracovalo na ňom 11-tisíc remeselníkov a umelcov 300 miliónov hodín. Zakomponovali doň hlavné architektonické prvky stavieb Ramajastánu - obrovské množstvo mramorových plastík. Jedna zo vstupných brán má vyše 860 vyrezávaných pávov.

India je však aj krajinou kontrastov. Ako ste vnímali jej odvrátenú stranu?

Práve pri pohľade na neuveriteľnú indickú chudobu som si uvedomil, že pochopiť túto krajinu je pre nás priveľké "sústo". Dlho ma napríklad udivovalo, že aj v tých najbiednejších štvrtiach sú ženy veľmi pekne oblečené. Mimochodom, indické sárí považujem za jeden z najgeniálnejších objavov v histórii obliekania. Neskôr som sa dozvedel, že ženy z lepších rodín nosia svoje sárí iba raz, prípadne párkrát. Potom ho dávajú na dobročinné účely. Pochopil som tiež, že mnohí túlajúci sa muži žijú v súlade s hinduistickou filozofiou. Tá, trocha zjednodušene povedané, hovorí, že život muža majú tvoriť štyri etapy: detstvo a mladosť, v ktorých sa pripravuje na svoju hlavnú, tretiu etapu, keď založí rodinu a užíva si život. Štvrtá etapa príde, keď sa mu narodí prvý vnuk; potom má vziať ženu, ísť do lesov, rozjímať o živote a smrti a živiť sa tým, čo dáva príroda.

Zvláštna predstava pre reumatického Stredoeurópana. Prvé, čo mi napadá, je, že v lese musí byť strašná zima. A potulujú sa tam veľké a nebezpečné zvieratá.

Keď som v starej časti Delhi sedel na križovatke v rikši, tesne vedľa nás stál slon. Keby ho bola uštipla väčšia mucha a zahnal sa chobotom, zrejme by sa tento rozhovor už ani nekonal.

Vráťme sa však k vede, veď za posledné tri roky ste mali vyše päťdesiat prednášok po celom svete. Aj v Číne.

Čína je opäť o niečom inom. Dimenzie tejto krajiny sú tiež často mimo našich predstáv. Prvý cisár Qin Šihuang, ktorý krajinu zjednotil v druhom storočí pred naším letopočtom, si už ako 21-ročný dal vybudovať veľký hrobkový komplex, na ktorom pracovalo 720-tisíc ľudí. Jeho súčasťou je slávna Terakotová armáda, ktorej objavenie v roku 1974 spôsobilo svetovú senzáciu. Qin Šihuang začal budovať aj Čínsky múr - dnes je dlhý 5660 kilometrov. Megalomanské stavby sa nám zdajú absurdné, pre tamojších ľudí majú v konečnom dôsledku veľký význam. Nedávno dokončená železnica do Tibetu je ďalším takým projektom. Za zmienku asi stojí, že oproti dnešnému Šanghaju sa mi zdal byť New York iba malou dedinou.

Veda a Šanghaj - ide to vôbec dokopy?

Priam vynikajúco. V uplynulom roku som bol na Šanghajskom fóre, kde tristo pozvaných odborníkov z celého sveta diskutovalo o budúcnosti Ázie v troch oblastiach: energetike, informačných technológiách a bankovníctve. Ich pohľad na budúcnosť bol zaujímavý, už len preto, že svet sa tam delil na štyri veľmoci: Čínu, Indiu, Európu a USA. Čína rozhodne patrí medzi krajiny, kde zaujíma veda popredné miesto nielen v novinách.

A čo taká Južná Kórea - menší tiger, ale o to dravší?

Je to najzápadnejšie orientovaná z ázijských krajín, ktorá kladie obrovský dôraz na vzdelanie a vedu. Počas troch tamojších pobytov na mňa najviac zapôsobil rozhovor s kolegom o jeho synovi, čerstvom gymnazistovi. Ráno ide o siedmej do školy, vracia sa po desiatej večer. Tak to funguje sedem dní do týždňa, iba v nedeľu sa ide najprv do kostola. Cez prázdniny má päť dní voľna. Pracovitosť Ázijčanov je mimo naše európske dimenzie. Na jednom japonskom pracovisku, kde som pôsobil, bývalo najrušnejšie okolo desiatej - ale večer. Nebol problém požiadať študenta pred polnocou e-mailom o prácu, ktorá si vyžadovala päť-šesť hodín. Ráno bola hotová. Raz, na začiatku pobytu, som poslal kolegovi e-mail ráno okolo siedmej, a on ihneď odpovedal. Čudoval som sa, že už je hore. Ešte nešiel spať, znela odpoveď. V Japonsku som strávil celkovo rok. Je to neopakovateľná krajina.

Japonsko máme, dúfam, ako-tak zmapované: technologický zázrak, miniaturizácia, dobrý cisár a pevná firemná hierarchia, úcta voči starším a nadriadeným, a tiež najdlhší priemerný vek na svete. Ešte niečo nezvyčajné?

Mimoriadne pôsobivá je schopnosť Japoncov tolerovať najrôznejšie náboženstvá. Nie je neobvyklé, že po narodení dieťaťa idú do šintoistickej svätyne, na svadbu do protestantského kostola a pohreb zveria budhistickej svätyni. Poznám japonskú rodinu, kde otec bol budhista, matka šintoistka, jedna dcéra katolíčka a druhá protestantka, a znášali sa absolútne bez problému. Ešte aj dnes univerzitne vzdelaní Japonci zoberú nové auto a vraj aj počítač do budhistickej svätyne, aby ho kňaz modlitbami ochránil pred nehodami či vírusmi. Či to funguje, netuším, mňa však oslovil najmä ich vzťah k predkom. V mnohých domácnostiach dávajú každý deň pred rodinný oltárik venovaný predkom čerstvý čaj a čerstvú ryžu. Opakujem, každý deň. Aj pre mňa bola japonská strava jedným z veľmi príjemných spôsobov odtučňovania. Ale občas aj vzrušenia. Veď predstavte si večeru, kde je hlavným chodom ryba fugu, ktorá má v sebe smrteľný jed. Každoročne zomrie niekoľko Japoncov, ak majú smolu na kuchára, ktorý rybu nedokáže správne vypitvať. Ten náš to, našťastie, dokázal.

A vďaka tomu si môžeme povedať ešte niečo o vašej láske, kvantovej informatike. Richard Feynman kedysi vyhlásil, že kvantovej fyzike nerozumie nik, ani tí, čo ju stvorili, a Einstein sa s ňou nikdy vnútorne nestotožnil...

Dánsky vedec Niels Bohr, jeden zo zakladateľov kvantovej teórie, zas povedal, že ak ňou niekto nie je šokovaný, tak jej nerozumie. A Bernard Shaw v roku 1936 vyhlásil: „Nemusíte nič robiť, len spomeňte kvantovú teóriu, a ľudia vás budú považovať za vedca a veriť všetkému, čo poviete." Ja naozaj považujem kvantovú mechaniku za najdokonalejšiu teóriu kvantového sveta. Veď či chceme, alebo nie, v kvantovom svete predsa žijeme.

Asi by sme potrebovali minimálne ďalších päťdesiat takýchto rozhovorov, aby sme sa trochu dostali do obrazu kvantového sveta. Skúste však vysvetliť aspoň v kocke, o čom je kvantová informatika - hlavná náplň vašej práce.

Spracovanie informácií vždy prebieha vo fyzikálnom svete. Ak sa pritom používajú deje, ktoré sa riadia zákonmi klasickej fyziky, hovoríme o klasickom spracovaní. Ak sa využívajú procesy a zákonitosti kvantového sveta, hovoríme o kvantovom spracovaní informácií. Napríklad základom klasického zobrazovania informácie sú bity, ktoré nadobúdajú dve možné hodnoty, 0 a 1. Kvantový bit však môže nadobúdať nespočetne veľa hodnôt, čím obrovsky stúpa kapacita aj možnosti kvantového počítača v porovnaní s klasickým.

Čo na tom mohlo prekážať Einsteinovi?

Na samotnej kvantovej reprezentácii informácie sú najsvojráznejšie takzvané previazané stavy (presnejšie entanglované), čoho dôsledkom je kvantová nelokálnosť. Ak dve častice, aj veľmi vzdialené, sú v prepletenom stave, meranie jednej z nich okamžite ovplyvní stav druhej. Toto pôsobenie na diaľku sa vymyká nášmu zdravému rozumu. Einstein tomu nemohol uveriť, experimenty však tento jav potvrdzujú. Prepletené stavy umožňujú napríklad kvantovú teleportáciu. Pri klasickej teleportácii, ale iba v sci-fi, sa materiálny objekt premení na informáciu, tá sa okamžite prenesie na vzdialené miesto, a tam sa z nej daný objekt zasa zostaví.

V ktorej oblasti kvantového spracovania informácie sa docielil najväčší pokrok?

V kvantovej kryptografii. Dnes sa už vie, ako - zjednodušene povedané - kvantový stav, ktorý "sedí" na nejakom atóme, preniesť na fotón, a ten potom poslať buď cez kábel, čo dnes ide už takmer na dvesto kilometrov, alebo vzduchom, čo sa v Alpách podarilo dokonca na dvadsaťsedem kilometrov. Následne vieme tento stav z fotónu "odobrať" a opäť uložiť na nejaký atóm. Pekné, však?

Pekné, ale kto z laikov pochopí, o čo ide?

Zakladateľ firmy IBM si kedysi myslel, že potreby celého sveta pokryje tak päť-šesť počítačov. Dnes vieme, že keby vývoj počítačov pokračoval rovnako ako dosiaľ, už okolo roku 2020 by sme potrebovali jeden elektrón na zapamätanie jedného bitu. Vývoj výpočtovej techniky musí čoskoro bohato využívať kvantové javy a zákonitosti. Napriek tomu, že to je veľmi zložité. Veď Einstein, ktorého sme už spomínali, nechcel pripustiť ani to, že meranie kvantových stavov dáva náhodné výsledky. Známa je jeho poznámka: "Boh nehádže kockou." Práve taká slávna je odpoveď Nielsa Bohra: "Skutočnému Bohu nik nebude hovoriť, čo má robiť." Experimenty potvrdzujú, že Boh kockou predsa len hádže. Od kvantového spracovania informácií očakávame, že povedie k novej kvalite výpočtovej techniky a komunikácie. Veď využitie kvantových zákonitostí umožňuje ozaj neuveriteľné veci. Nejde iba o informatiku, lebo poznatky a techniky spojené s manipuláciou a prenosom častíc v kvantovom svete potrebuje čoraz viac vedných odborov.

Aký je váš obľúbený citát a odkaz mladým?

Je od Lea Burnetta: "Ak sa budete snažiť dosiahnuť na hviezdy, možno sa vám to nepodarí, neostanete však s dlaňou plnou bahna." Za vzor tým ambicióznym by som dal svojho mladšieho brata Viliama, ktorý nedávno oslávil sedemdesiatku. Urobil pre slovenskú kultúru, najmä ľudovú, ohromný kus práce. Vytvoril veľké diela a ukázal, že aj v "malom" človeku sa môže skrývať veľká osobnosť. Ako prvý výrazne poukázal na hodnoty rómskej kultúry.

Ktorý výrok o vede považujete za zvlášť výstižný?

Parafrázu výroku Richarda Feynmana: Veda je ako sex. Niekedy produkuje praktické výsledky, to však nie je hlavný dôvod, prečo ju mnohí tak radi robia.

Profesor Jozef Gruska (1933) Približne pred 35 rokmi napísal priekopnícke práce o deskriptívnej zložitosti formálnych jazykov. Okolo roku 1977 vytvoril prvé osnovy a učebnice programovania pre stredné školy. Po šiestich rokoch pôsobenia vo valnom zhromaždení hlavnej medzinárodnej informatickej organizácie (IFFIP) sa zaslúžil o vytvorenie technickej komisie pre teoretickú informatiku (1996). Tridsať rokov viedol výskumný seminár v Bratislave, kde vyrástlo veľa odborníkov. V roku 1997 a 1999 vydal dve rozsiahle monografie: v USA Teoretické základy informatiky, vo Veľkej Británii Kvantové spracovanie informácie, čo bola prvá ucelená monografia v tejto oblasti vôbec. V roku 2000 prispel ako jediný Slovák do superknihy (1200 strán), ktorá zhŕňa stav matematiky na prelome 2. a 3. milénia; je to kniha, do ktorej sa iste niekto pozrie aj o tisíc rokov.