bez futurológov, že frekventované slovo dočasnosť sa oveľa viac než prítomnosti cudzích vojsk týka existencie ich Mladej tvorby.
V tom roku sa s prerušeniami podarilo vydať ešte štyri čísla, ktorými sa skončila história legendárneho periodika. Jeho vznik pred polstoročím priniesol vítanú platformu predovšetkým pre nastupujúce generácie spisovateľov a literárnych kritikov, debutovali v ňom Sloboda, Vilikovský, Dušek, Mitana, Štrasser, Zajac a mnoho ďalších autorov, no priestor dostávali aj filmári, divadelníci, hudobníci či výtvarníci.
„Náš koniec sa dal tušiť už od augusta šesťdesiateho ôsmeho,“ spomína pre SME posledný šéfredaktor Mladej tvorby Ján Buzássy, „no asi záverečnou kvapkou bola reportáž Petra Repku zo Sovietskeho zväzu. Keď sme sa potom dozvedeli z článku v Pravde, znamenajúceho vtedy oficiálne stanovisko komunistickej strany, že sme protištátni, musel reagovať aj náš vydavateľ.“
Verdikt spisovateľského zväzu, ktorý oficiálne zdôvodnil zánik časopisu pre jeho „skupinovosť“, bol teda zdanlivo literárny, a nie politický, čo pre jeho tvorcov znamenalo pomerne prijateľný variant najmä so zreteľom na ich ďalšiu literárnu životnosť. S odstupom času, keď prebolela strata časopisu, ktorú vnímali „ako druhú okupáciu“, bol útechou aj fakt, že Mladá tvorba sa absenciou sebazáchovných bojov vyhla riziku kompromisov a kompromitácie.
Aj tieto posledné chvíle časopisu potvrdili výhodu, ktorá ho sprevádzala po celý čas: že napriek istým snahám pri jeho vzniku sa neocitol v rukách zväzu mládeže, ale ostal pod krídlami literátov.
Samozrejme, problém skupinovosti a literárnych skupín bol spoľahlivým zdrojom problémov časopisu. „Jedna z prvých kríz vznikla v roku 1958, keď bolo vo štvrtom čísle pripravené manifestačné vystúpenie básnikov Trnavskej skupiny - Ondruša, Mihalkoviča, Feldeka a Stacha, z ktorého po zásahu zvonku vyšlo len torzo,“ hovorí Buzássy.
O tom, že v socialistickom realizme je pojem skupina apriórne podozrivý, sa presvedčili neskôr aj „osamelí bežci“ Štrpka, Repka a Laučík, provokujúci navyše aj názvom, ktorý avizoval jasné zavrhnutie socialistického kolektivizmu. Problémy však mali aj sólisti - Kornel Földvári sa udržal v tiráži len pár čísiel, keď sa mu stal osudný článok Pravda života je nedeliteľná.
Permanentný boj s cenzormi, ktorým sa sporné texty (na rozdiel od tých „jasných“, ktoré ideológovia bez váhania a debaty z obťahov vyškrtli) chodili obhajovať, prinášal aj bizarné okamihy. „Raz som bol vysvetľovať Laučíkovu báseň, kde sa v piesni, znejúcej v rádiu, objavil refrén Bye, bye love,“ pokračuje Buzássy, „a chvíľu trvalo, kým cenzori pochopili, že love môže byť aj niečo iné než len po cigánsky peniaze.“
Renomovanému mesačníku s úctyhodným nákladom okolo osemtisíc kusov šéfovali pred Buzássym Milan Ferko, Pavel Koyš, Miroslav Válek a Peter Hrivnák. „Ním sa začalo v roku 1966 obdobie nekomunistických šéfredaktorov,“ hovorí Buzássy, „no je fakt, že už Válek vydobyl pre redakciu väčšiu slobodu. Napríklad sa už nemuselo každé číslo začínať ideologickým úvodníkom, čo nebola vtedy žiadna samozrejmosť.“
Najďalej v poskytovaní slobodného priestoru však zašiel práve Buzássy, ktorý od prvého čísla v roku 1969 vpustil do časopisu vyznávačov drsnej recesie. Boli trinásti, vydávali osemstranovú prílohu Infarkt (hoci suverénne tvrdili, že Mladá tvorba je prílohou Infarktu) a všetci sa pre istotu vyhlásili za jej šéfredaktorov.
Nechýbali medzi nimi Lasica, Satinský, Havetta, Melkovič, Vanek, Bednár či Janovic, ktorý považuje zrod takejto zostavy za dôkaz, že aj v geografickom strede Európy nastanú obdobia, keď si k sebe sadajú vrany. Hoci aj biele.
