Na Slovensku sa divadelní tvorcovia k Ibsenovi stále vracajú. Prvá veľká diskusia o jeho diele vznikla za slovenského štátu, keď jeho hru Rosmersholm zrežíroval na doskách Slovenského národného divadla Ján Jamnický. Do náročnej úlohy totiž obsadil Paľa Bielika, ktorý mal síce za sebou úlohu vo filme Jánošík, no na Ibsena nestačil.
„Veľa sa hovorilo o tom, či je aktuálny a či ho treba hrať. Postupne sa ukázalo, že vo vykresľovaní problematiky ľudskej morálky je mimoriadne nadčasový. Jeho inscenácie sú vždy akýmsi oporným bodom a previerkou nárokov na divadlo,“ hovorí Ján Jaborník z Divadelného ústavu, ktorý sa spolupodieľal na príprave výstavy o Henrikovi Ibsenovi, inštalovanej v priestoroch DPOH v Bratislave.
V päťdesiatych rokoch hrali niektoré Ibsenove hry významnú úlohu aj v profesionalizácii mimobratislavských divadiel. Napríklad vo zvolenskom divadle si Noru zahrala Viera Strnisková, v Košiciach zase Hedu Gablerovú režijne pripravila Magda Lokvencová-Husáková. Aj režisér Miloš Pietor v rámci svojej poetiky naštudoval v martinskom divadle Hedu Gablerovú, v Štúdiu bratislavskej Novej scény zase Noru. Nepriateľ ľudu v režijnej interpretácii Romana Poláka vznikol v košickom divadle, v bratislavskom národnom divadle zase Peer Gynt režiséra Rakovského v hlavnej úlohe s Michalom Dočolomanským. Svojou metaforickou hodnotou zaujala interpretácia Ibsenovej hry Strašidlá, ktorú v Nitre naštudoval Jozef Bednárik. Po čase sa k Ibsenovi vrátil aj režisér Vladimír Strnisko s pozoruhodne poňatou inscenáciou Nepriateľ ľudu, ktorá vynikajúco vystihla atmosféru vedúcu k politickému prevratu v roku 1989.
„Ibsen ukazuje zložitú cestu postáv a ich komplikovaných vzťahov, a to je, myslím, veľmi súčasné. Bol veľkým kritikom svojej doby, strhával masky, aby zbavil divadlo falše a pokrytectva,“ tvrdí Jaborník.
Najpopulárnejšia je u nás momentálne Heda Gablerová. Naposledy sa s ňou popasovali študenti herectva z bratislavskej VŠMU, ktorí ju uviedli práve tento mesiac pod režijným vedením študentky réžie Anny Petrželkovej.
„Bola to moja prvá skúsenosť s Ibsenom, a asi nadlho aj posledná. Je zaujímavý, ale naozaj ťažký,“ hovorí budúca režisérka. „Jeho postavy akoby nemali podvedomie, ich predpríbehy sme si budovali sami. Keď sme už mali pocit, že sme postave na stope, zrazu sa z nej stala figúrka v celkom opačnej situácii. Ibsenove charaktery sú samy o sebe rozmanité, nedovolia ísť len po jednej línii.“
Na Hedu sa chystajú aj herci v nitrianskom divadle. „Je to symbolické - storočnica sa končí, dvere sa zaklapnú a my ju chceme konečne urobiť súčasnejšie,“ hovorí režisér Svetozár Sprušanský, ktorý si zvolil jej modernejší preklad. Hra podľa neho vystihuje silný životný pocit tridsiatnikov predovšetkým vo vzťahoch k sebe samým, a ten je výsostne aktuálny. „Zo študentských čias si pamätám skôr výrazný spoločenský akcent v jeho hrách, dnes je obdobie iného, vnútorného Ibsena, ktorý zdôrazňuje revolúciu v človeku samom.“
Ibsenove hry boli počas jeho života posudzované ako poburujúce. Poukazovali na skutočnosti, ktoré na prvý pohľad neboli v spoločnosti viditeľné. Akákoľvek zmena zažitých viktoriánskych hodnôt rodinného života bola chápaná ako niečo nemorálne a hanebné. Práve v divadle videl Ibsen možnosť kriticky sa vyjadriť k myšlienke divadla ako barometru mravnosti.
Henrik Ibsen bol potomkom jednej z najznámejších obchodníckych rodín v Nórsku. Ako pätnásťročný opustil rodinu a odišiel do malého mesta Grimstad, aby sa stal lekárenským učňom a začal písať divadelné hry. V roku 1846 sa stal otcom nemanželského dieťaťa, ktoré mal so slúžkou a odvrhol ho. Niekoľko rokov pôsobil ako riaditeľ Nórskeho divadla v Bergene, neskôr ako tvorivý riaditeľ Národného divadla v Osle. Oženil sa, s manželkou Suzannah Thoresenovou mal jedno dieťa.
Z chudobného života v Nórsku bol rozčarovaný, v roku 1864 odišiel do exilu. Domov sa vrátil už ako vychýrený, hoci kontroverzný dramatik. Medzi jeho najznámejšie hry patria Oheň, Peer Gynt, Spolok mladých, Cisár a Galilejský, Dom bábik, Nora, Heda Gablerová, Divoká kačica, Pani z mora, Rosmersholm či Nepriateľ ľudu.
