ovorí publikácia Ladislava Řezníčka s názvom Žena v živote a dramatickom diele Henrika Ibsena, ktorá vyšla pri príležitosti 100. výročia úmrtia slávneho dramatika s podporou nórskeho ministerstva zahraničia.
Autor postupne mapuje vplyvy na Ibsenovo myslenie, od nórskeho kultúrneho odkazu až po konkrétne osoby. Vo svojej tvorbe nadviazal Ibsen na krajana Ludviga Holberga, predstaviteľa škandinávskeho osvietenského hnutia, ktorému sa kritickým poukázaním na mužskú dominanciu podarilo šokovať verejnosť už dávnejšie. V porovnaní s ním však u Ibsena absentovala miera vzdelanosti. Tento deficit vyvažovala jeho manželka Suzannah, významne pozdvihujúca jeho kultúrne aj sociálne povedomie.
Nezanedbateľné bolo už stretnutie s budúcou svokrou, Dánkou Magdalenou Thoresenovou, jednou z centrálnych osobností kultúrneho života v Bergene, ktorej dedikoval aj zbierku básní. Jej poburujúca novela Rozprávanie mojej babičky z roku 1867 narušila zaužívané zmýšľanie o ženách. Autor našiel analógiu s predstaviteľom hudobného klasicizmu Christophom Willibaldom Gluckom, odvolávajúc sa na rovnaké otázky hrdiniek diel oboch majstrov. Priebežne sa čitateľ dostáva aj ku konkrétnym dielam, či už k dráme Bojovníci v Helgelande so zdanlivo romantickou, na to obdobie príliš realistickou témou o vikinskej žene veľkej mravnej sily, naznačujúcou myšlienkový svet 20. storočia, alebo k neskôr napísanému dielu Nora.
Ibsen sa takmer 30 rokov pohyboval po Taliansku či v strednej Európe, preto sa autor dotýka aj záznamov Škandinávskeho spolku v Ríme, ktorý dramatik navštevoval. Ako príklad jeho známostí zvolil Řezníček Emíliu Bardachovú, ktorú spisovateľ stretol počas pobytu na Colle Isarco a ich korešpondencia je iba dôkazom jeho obdivu voči ženám (údajne slovami chvály nikdy nešetril).
Keďže Suzannah pre zdravotné problémy nemohla príliš cestovať, Ibsen kompenzoval čas odlúčenia bohatou korešpondenciou. Väčšina z nej sa však nezachovala, vari aj pre ich časté sťahovanie. Suzannah autor predstavil ako oddanú osobu, intenzívne Ibsena podporujúcu a pozdvihujúcu, ktorá sa, mimochodom, stále samostatne vzdelávala. Zoznámili sa na literárnom večere v Bergene v roku 1857. Už o rok neskôr, keď dramatik získava miesto riaditeľa divadla vtedajšej Christianie, bol naplánovaný sobáš. Vyskytne sa aj zmienka o stálych finančných problémoch.
V roku 1864 získal Ibsen štipendium a cestu ukončil v už spomínanom Ríme, kam ho nasledovali aj manželka so synom Sigurdom. V súvislosti s manželkinými pobytmi v kúpeľoch (pre ktoré sa pravdepodobne rodina presťahovala do Drážďan) spomína L. Řezníček epizódu s ich uzatvorením sa pre infikovanú vodu ako možnú predlohu pre drámu Nepriateľ ľudu. Citát z knihy manželky syna Sigurda Bergliot Ibsenovej Tí traja poukazuje na Ibsenovo intenzívne a dlhodobé zžívanie sa s postavami svojich drám.
Autor: EVA PLANKOVÁ (Autorka je publicistka)
