.. izmy (Slovart, preložila Viera Prokešová, Bratislava 2006), ktorá tieto pojmy objasňuje. Je to istý druh encyklopedického sprievodcu, no koncipovaného zvláštnym, úsporným spôsobom, lebo autor si vymedzil na každý ... izmus iba dve strany, čo sa javí ako výhoda i nevýhoda zároveň.
No vari presnejšie bude označiť knihu tak ako to urobil autor, teda skôr za zoznam než za encyklopédiu: v chronologickom poradí tam totiž zoradil vyše päťdesiat výtvarných smerov a štýlov, počnúc renesanciou a rokom 1300 a končiac rokom 2000, tzv. senzacionizmom, ktorým Little pomenúva tvorbu mladých britských umelcov, narodených väčšinou v druhej polovici minulého storočia.
Ocitlo sa tam teda všetko dôležité popri menej dôležitom, ale zato zaujímavom. Pozornosť si zaslúži aj originálny spôsob, akým autor jednotlivé kapitoly člení. Minimum textu je pooddeľované červenými grafickými značkami a tie zasa výrazne upozorňujú na jednotlivé segmenty, kde nachádzame krátky úvod so základnými črtami smeru, mená jeho najvýznamnejších predstaviteľov, kľúčové slová, podrobnejšiu definíciu, kľúčové diela s miestom ich inštalácie, osobitý znak označujúci štýlové alebo iné analógie s inými ... izmami.
A napokon dosť kuriózny červený krúžok, upozorňujúci, na ktoré ... izmy sa nemáte dívať, aby vás to nebodaj nepoplietlo.
Aj mimoriadne skondenzovaná forma umožňuje autorovi podať názorný obraz príslušného smeru. V jeho výklade niet primitívnej príručkovitosti a sem-tam stihne aj doplniť niektoré údaje o rozličné detaily (napríklad, že impresionista Claude Monet nakreslil rouenskú katedrálu tridsať ráz len preto, aby zachytil rozličné dojmy z dopadu svetla na ňu). Vizuálny efekt vyvoláva v knihe mnoho farebných fotografií.
Niekde sa však čitateľovi priam nanucujú otázky: ak sa za prvý Picassov kubistický obraz označujú Slečny z Avignonu z roku 1907, prečo tento údaj v knihe nie je? Alebo tam chýba Jugendstil a z hesla dadizmus zasa neprávom vypadlo meno Tristana Tzaru, ktorý predsa formuloval program tohto smeru! V knihe nachádzame len pojem sociálny realizmus, no socialistický realizmus, ktorý na východe vyčíňal desiatky rokov a doslova zasvinil celé umenie, je tiež súčasťou vývinu a autor ho mohol patrične komentovať.
No týchto pár poznámok nechce znižovať význam Litlleho knihy. Pri jej porovnávaní napríklad s takou teóriou literatúry si uvedomujeme, aké rozdielne môžu byť výklady umeleckých smerov i pojmov tam, kde ide o neverbálne artefakty. Jestvuje síce čosi ako kodifikované definície, no vítaná je každá nová formulácia či spôsob interpretácie výtvarného umeleckého diela.
Littleho kniha aj vďaka dobrému prekladu Viery Prokešovej a odbornému posúdeniu, ktoré urobila Zora Rusinová, predstavuje druh neobyčajne pútavej literatúry. A zároveň pomôže rozumieť umeniu, ako čítame v podtitule.
