Kým sa dokončí výroba a zdobenie jedného kúska tradičného medovníka, vezme sa do ruky priemerne 16 krát. História tohoto pôvodne obradného pečiva siaha do starého Ríma, kde sa pieklo v podobe placiek. V 14. storočí sa jeho výroba rozšírila do Európy, najmä do nemeckého Norimbergu, kde v roku 1530 vznikol prvý medovnikársky cech. Z Nemecka sa v priebehu 16. a 17. storočia dostala aj na naše územie. Medovnikárstvo bolo výsadou slobodných kráľovských miest - napríklad Bratislavy, Bardejova, Banskej Štiavnice, Trnavy.
Medovníky sa nevyrábali tak, ako to poznáme dnes. Medové cesto sa miesilo iba z múky, medu a vody, v drevených sudoch sa nechávalo ležať niekoľko mesiacov až rokov a iba pomaly sa z neho uberalo, pridávali sa voňavé prísady a medovníky sa piekli vtláčaním do drevených foriem.
Je známe, že dcéry medovnikárov dostávali cesto ako svadobné veno, malo teda veľkú hodnotu. A kedy sa z medovnikára stal pernikár? Koncom 19. storočia, keď sa začal med nahrádzať novinkou - repným cukrom. Medovníky sa začali vykrajovať, zdobiť bielou polevou a tak ich poznáme aj dnes.
Popri jablkách a orechoch - symboloch nesmrteľnosti a múdrosti sa stali súčasťou našich najobľúbenejších sviatkov.
Redakcia SME online želá všetkým
pokojné a štedré Vianoce.
Autor: mv
