Pôvodne mal byť koncert nielen krstom nového CD, ale aj premiérou vašej novej skladby pre Moyzesovo kvarteto. Nestihli ste to?
„S tým, že mám napísať novú skladbu, prišli Moyzesovci dosť neskoro. Ja som mal v tom čase navyše mimoriadne veľa koncertov. Skoro šesťdesiat.“
Keď sa objavila informácia o premiére, mysleli sme si, že dokončíte sláčikové kvarteto ešte zo študentských čias.
„To som stratil. Spolu s ďalšími žiackymi skladbami v telefónnej búdke v Prahe. Keď som robil filmové hudby, vláčil som so sebou partitúry. Pod zámienkou uvidíme, čo tam použijeme, som si ich chcel nechať prehrať orchestrom a vypočuť. Stratil som vlastne svoju minulosť. Škoda. Keď teraz hrám nejaké staré veci, tak len spamäti. A tá je veľmi nespoľahlivá.“
Na druhej strane to zase môže byť motivácia urobiť niečo nové.
„Lenže človek chce mať nejakú kontinuitu.“
Teraz sa vraciate k svojej staršej tvorbe. Prečo ste sa rozhodli takmer výlučne pre zvuk klavíra?
„Synťáky zneli veľmi škaredo so sláčikovým kvartetom. Keď som skúšal organový zvuk v Smutnej rannej električke, dostala barový charakter. To neznášam.“
Ale nakoniec na tom koncerte v Moyzesovej sieni zazneli aj premiéry. Skladby, ktoré ste s Moyzesovcami ešte naživo nehrali.
„Myslel som, že budeme hrať všetko, čo je na platni, ale škola, ktorej sála patrí, sa k nej správa veľmi majetnícky. Za prenájom chcú veľa peňazí, a tak sme tam mohli stráviť minimum času.“
Ako ste spokojný s aranžmánmi mladého skladateľa Mareka Spustu?
„No, neposunul pôvodné skladby nejako výrazne. Pracoval s priveľkou pokorou k originálom. Dodržiaval napríklad presný počet slôh a taktov. Ale ťažko povedať, keby to zase menil nejako radikálne, tiež by som nebol spokojný. Ja som mu nechal viac–menej ’voľnú ruku’, lebo on by akceptoval, keby som mu niečo povedal.“
Pesničky ste vyberali spolu?
„Hej. Niektoré som však chcel vyhodiť, Smutnú rannú električku napríklad.“
Prečo? Znie lepšie ako vo verzii, ktorú kedysi urobil Tóno Popovič pre Unplugged koncert Pavla Hammela.
„Tóno to urobil povrchnejšie. Ja mám z neho vždy nervy, furt sa musí ponáhľať. Nemá trpezlivosť, robí milión vecí a na poslednú chvíľu.“
Vy ste dlho hovorili, že ste v populárnej hudbe na výlete. Dá sa projekt s Moyzesovcami považovať za návrat ku klasike?
„To, že sa trochu hrám na klasika, ma desí. Toto by ešte nemal byť ten pravý návrat. Musím sa spamätať a ešte niečo spraviť. Teraz mám také stavy, že vôbec nerozlišujem, čo je dobré, čo zlé. Nič ma nefascinuje. Pri týchto pesničkách mi prekáža, že tam nie sú texty. Mne to normálne chýba. Neviem sa s tým stotožniť.“
Tie melódie sú dobré samy osebe.
„Moje melódie sú také kolovrátkové, furt sa v nich opakuje to isté. Ale to by som na seba nemal prezrádzať.“
Pri stretnutí s Richardom Müllerom sme sedeli v kaviarni nákupného centra a on na seba nahlas prezrádzal takmer všetko. Manažér ho musel tíšiť: Richard, tichšie. Všetci ťa počujú.
„On má furt nejaké vyhlásenia k národu. Preto som aj pozeral Slávika, ale nepovedal nič.“
Možno končí s kariérou preto, lebo má pocit, že už všetko povedal.
„Ale aj ja mám pocit, že som už všetko povedal. Neviem, čo mám ešte povedať, v rozhovoroch ani v hudbe. Už mám normálne strach hrať, že na seba niečo prezradím. Lebo hudba je jazyk a keď sa človek cíti mizerne, tak o tom porozpráva aj v tej hudbe.“
Müller dlho spolupracoval so Šebanom, ktorý sa vzdal kariéry štúdiového všadebola a začal sa venovať len sebe. Nedávno dokonca napísal skladbu pre seba a žilinský komorný orchester.
„Aký bol ten koncert?“
Krátky. Netrval ani pol hodinu. Z piatich častí hral navyše dve iba sólo, na fujaru a na gitaru. Ale najväčším prekvapením bolo, že napriek podtitulu Pohanská hudba koncert vyznel tak umiernene.
„Aj mne hovoril Vlado Godár, že to mohlo byť odvážnejšie. A keď už to Vlado takto povie, niečo na tom bude.“
Mnohí rockeri v súboji s klasickými hudobníkmi pohoreli. Šeban sa tomu snažil vyhnúť tak, že skladbu urobil na spôsob improvizovania starých ľudových hudobníkov. Škoda, že zo spojenia fujary s orchestrom nevyťažil viac.
„Ja som vyšiel z folklórneho obdobia. Už sa mi to zdá také lacné.“
V posledných rokoch je to módne. Aj Müllertvrdí, že chce vydávať nekomerčnú hudbu – zemitý slovenský folklór a súčasných skladateľov, Beneša a Bergera. Inak Roman Berger bol vaším pedagógom ešte na konzervatóriu, máte stále prehľad o tom, čo dnes vlastne robí?
„Nehrávajú ho často, ale on veľa toho neskomponoval, na rozdiel od Zeljenku. Asi už tiež povedal všetko, čo chcel. Som rád, že som mohol študovať u takého charakterného a osvieteného človeka. To, že som bol v takom citlivom období stále s ním, na mňa veľmi zapôsobilo.“
Jedna zo Zeljenkových kľúčových skladieb, kantáta Osvienčim, zaznela nedávno po dlhočiznej pauze opäť z pódia. Uviedli ju na festivale Epoché v Bratislave. Boli ste na tom koncerte?
„Absolvoval som premiéru začiatkom 60. rokov. Teraz som nebol. Hral som v ten deň s Lučeničom.“
Jasné, boli ste hosťom jeho projektu Satisfactory. Ako sa vám hralo pomedzi bigbítové hymny šesťdesiatych rokov?
„Všetko by bolo v poriadku, ja tú hudbu dodnes milujem, len ma dosť zaskočilo, že púšťajú podklady z playbacku. Chcel som, aby sme urobili Šeherezádu z Konvergencií. Lučenič najskôr súhlasil, ale potom odmietol, že to nie je celkom záležitosť 60. rokov. Nezapadalo to do jeho koncepcie. To by sa muselo naskúšať. Ale tri dni pred šnúrou na dvoch skúškach to asi nebolo dosť dobre možné. Riešilo sa všetko možné, sponzori a tak...“
U nás je stále taký čudný zvyk, že ak už sa aj nejaký sponzor nájde, väčšinou sa nanúti do názvu akcie. A tlačí na organizátorov, aby novinári vždy písali napríklad Bratislavské jazzové dni Slovenská sporiteľňa.
„Meno sponzora sa nemusí vyplatiť. Nie tak dávno sa volali Bratislavské jazzové dni Horizont. Keď púšťali v televízii záznam, vyzeralo to všelijako.“
To je, našťastie, už minulosť. Poďme do súčasnosti. Veľa ste koncertovali, vyšli vám dva albumy, chystá sa kniha o vašej skupine Collegium musicum. Kým to je podľa vás uzavretá kapitola, Fero Griglák s Fedorom Frešom oživili inú legendárnu skupinu, Fermátu.
„Videl som ich v televízii, keď hrali v Metre.“
Aké to bolo?
„Ja mám Fera rád, veľmi si vážim jeho pedantnosť. Ale on trochu zamrzol. Ničím ma jeho nové veci neoslovili, boli brilantne zahrané, no nudné. On hrá na cudzích platniach vždy oveľa kreatívnejšie ako na vlastných.“
V pripravovanej knihe o Collegiu sú aj útržky z denníka Fedora Freša. Spomína, že keď bol v kapele Griglák, že ste si z neho ako najmladšieho robili srandu a aj preto zrejme odišiel.
„No, musel si to odtrpieť. Už keď sme ho boli pýtať od rodičov, musel som sa tri dni opíjať s jeho otcom. Aby videl, že bude v dobrej spoločnosti (smiech).“
Keď malo pred desiatimi rokmi Collegium musicum comeback, na prvom koncerte hral aj Griglák, no neskôr ho nahradil Šeban. Čo sa vlastne stalo?
„Fero si dal podmienku, že buď Hájek, alebo on. Trochu mal pravdu, lebo Duško nemal čas na skúšky. Lenže, keby sme mali vymeniť bubeníka, ktorý bol jedným z pôvodných členov, už by to bolo celé o niečom inom. Ale na tom comebacku bola dosť zlá atmosféra. Fedor Frešo očakával masovú návštevnosť, objednal samé športové haly a potom bol sklamaný.“
Comeback mal na svedomí Ladislav Snopko. Koncom januára oslávite ďalšie jubileum, šesťdesiatku. Chystá na vás niečo podobné?
„Agnes chce urobiť zostrih zo starých televíznych záznamov a niekde ho premietnuť. Dúfam, že to nenadobudne gigantické rozmery ako vtedy. Každý deň o nás písali v SME, to sa nedalo vydržať.“
Vy ste skôr známy ako knihomoľ než čitateľ novín. Tento rok vyšli prvýkrát po česky denníky Šostakoviča, váš ďalší obľúbenec Kundera vydal dve knihy esejí a po dlhom čase uvoľnil pre české vydanie ďalší román.
„Tomu sa teším, ale Kunderu som už čítal. Ak by ešte malo niečo vyjsť, potom jeho Kniha smíchu a zapomnění. Ako ju mám v pamäti, to je výborná vec. Nerozumiem, prečo si kladie také zvláštne podmienky a vydáva v Česku iba raz za čas. Navyše odzadu.“
Ako budú vychádzať avizované reedície albumov Collegia musica?
„Postupne. Nemám však momentálne nervy počúvať staré albumy.“
Bob Dylan tiež tvrdí, že staré pesničky nepočúva.
„Mňa to bavilo pred desiatimi rokmi. Vtedy som to počúval celkom s takým obdivom, že aký som bol plný nápadov. Ale teraz nepočúvam vôbec žiadnu hudbu. Len tak sedím, myšlienky mi lietajú úplne nelogicky. To nie je dobre. Preto hrám veľa koncertov, je to vyslobodzujúce. Človek nemá čas na depresiu. Párkrát som si už hovoril, ako môžem vyjsť takto pred ľudí a niečo im povedať.“
Nie každému z vašich rovesníkov sa však stále darí oslovovať mladé publikum.
„Viem, že existujú mladí ľudia, čo ma majú radi. Ale keď sa na koncertoch pýtam mojej ženy, kto sú tie staré baby, hovorí mi: Buď ticho, to sú tvoje spolužiačky. Minule som šiel taxíkom a šofér mi hovorí: Moja mama bude úplne hotová, keď jej poviem, koho som dnes viezol. Pýtam sa ho, koľko má rokov. On, že sedemdesiatpäť. Tak aj takéto fanúšičky ja mám.“
Váš predchádzajúci koncertný album by možno mohol byť ešte lepší, keby sa nenahrával v Bratislave, ale na trenčianskej Pohode, kde bola skvelá atmosféra.
„To bude tým, že tie skladby som hrával už dlho a všetky sa tak nejako vykryštalizovali. Vždy by sa cédečko malo robiť v rozumnom čase, kým človek ešte tých skladieb nemá dosť. Teraz by som mohol nahrať album s tými istými skladbami, bolo by to niečo úplne iné.“
Možno aj preto máte stále dobré kritiky.
„Článok o sebe si neviem prečítať bez zahanbujúceho pocitu. Vždy sa o mne píše tak nadnesene. Už tu vôbec nevychádzajú kritiky. Všetci sa len strašne vychvaľujú.“
Ak sa už aj niečo napíše, väčšinou to autori berú ako osobný útok a hneď sa urážajú alebo vyhrážajú.
„Keď Jirka Černý napísal o Prúdoch ako dúfa, že sa z hammond organu nestane zlaté tele kapely, naštval som sa, ale vyprovokovalo ma to k založeniu Collegia. Nedávno tu neďaleko postavili pomník Julovi Satinskému. Nemal by som to hovoriť, lebo sochár je môj výborný kamarát, ale mňa tá socha irituje. A nikto nenapíše o čudnej motorke, z ktorej Julo ukazuje prstom na banku. Ako som Jula poznal, takto by si to neprial.“
Autor: PETER BÁLIK
