Verejnosť ho však viac pozná ako človeka, ktorý v minulom volebnom období často hlasoval s vtedajšou vládnou koalíciou, čo netešilo hlavne predsedu Smeru Roberta Fica.
Hanzel, ktorý žil dlhé roky vo Švédsku, sa začal proti komunistickému režimu a invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa ozývať už niekoľko rokov pred vznikom Charty. "V roku 1968 som sa prihlásil do armády ako dobrovoľník proti Rusom, a vtedy som dostal prvú studenú sprchu," povedal SME. Ešte predtým, keď bol na vojenčine, sa hlásil ako dobrovoľník do Vietnamu, kam zasa chcel ísť bojovať proti Američanom. Pre postoj k intervencii skončil ako stavebný robotník. Neskôr sa stal šéfom závodného stravovania.
Chartu si nahral z Hlasu Ameriky
O Charte prvýkrát počul v Trenčíne zo zahraničného rozhlasu. "Z Hlasu Ameriky som sa dozvedel, že niekedy koncom januára budú čítať jej text, a pretože som vtedy bol aj muzikant a hrávali sme po večeroch v jednej kaviarni, tak som si z nej odbehol domov, nahral som ten text, vrátil som sa do kaviarne a pustili sme to do reproduktorov."
Hanzel neskôr nahrávku prepísal, kópie začal rozdávať po svojich známych, čím sa dostal do pozornosti Štátnej bezpečnosti. Po výsluchu mu prehľadali byt a hneď na druhý deň ho vyhodili z práce. ŠtB rozpustila aj kapelu Quarteto Esperanto, v ktorej hral. Dôvodom bolo, že sa Hanzel "prejavil antisocialisticky" a hudobníkom zobrali pasy.
Hanzel v tom čase ešte Chartu nepodpísal. Verejne však namietal, že ho podrobili represiám aj napriek tomu, že sa k nej neprihlásil. Každý týždeň písal niekoľko listov na oficiálne miesta - na bezpečnosť, vláde, parlamentu, prezidentovi. Chodil aj na verejné stranícke schôdze, kde režim kritizoval za porušovanie ústavy. "Najprv som zvolil tento variant, aby som im ukázal, že je Charta pravdivá." Po roku si povedal, že je čas Chartu podpísať. Vtedy bol už bez práce a nechceli ho zobrať ani na stavbu. Prácu si našiel v Prahe.
"Tam robili takí, ako ja. Bol to samý docent a profesor, ktorí tam chodili s táčkami a nakladali štrk a škvaru." Až v Prahe získal kontakt na chartistov a dokument podpísal v byte vtedajšieho hovorcu Charty Ladislava Hejdánka. S tým udržiaval kontakty až do svojej emigrácie v roku 1979.
Vysťahovať sa z Československa s manželkou a dvoma malými deťmi mu navrhol v roku 1977 šéf trenčianskej Verejnej bezpečnosti. "Kričal, že takých, ako som ja, vyrežú zo spoločnosti cisárskym rezom. Že postavia nové väznice a všetkých nás pozatvárajú. Napokon povedal: Keď sa vám tu nepáči, choďte z tejto republiky preč. My tu takých ľudí nechceme."
Hanzel sa u šéfa bezpečnosti prihlásil hneď na druhý deň s otázkou, kedy môže za hranice. Rodina vtedy žila len z neveľkého platu jeho manželky a z toho, že rozpredávala hudobnú aparatúru, ktorú Hanzel mal. "Mysleli sme si, že ideme za chvíľu preč, a tak sme začali rýchlo predávať veci. Z tej chvíle však boli dva roky." Medzitým rodina žiadala o víza rôznych krajín.
Povolenie na vysťahovanie dostali až po zvláštnej provokácii na štátnom pohrebe istého generála v Trenčíne. "Keď išiel ten smútočný sprievod okolo nás, do okna som nalepil Dubčekove obrazy a nahlas som pustil hudbu Kryla. Stále sa mi však zdalo, že to dostatočne nevnímali, a tak som vzal môjho malého chlapca, bežal som až na cintorín, kde skladali truhlu. Za tou truhlou stál oblúk potentátov z ústredného výboru. Chlapca som zobral za ruku a rozprával som s ním po esperantsky, čo znie ako taliančina. Postavili sme sa pred každého z nich, ukazoval som na nich prstom a bavil som sa s ním o nejakých hlúpostiach. Boli z toho úplne zdesení." Hneď po tom, ako prišiel Hanzel so synom domov, odviezla ho ŠtB, ktorá ho vyzvala, aby do mesiaca opustil republiku.
Pomohol Olof Palme
Do zahraničia sa dostal s pečiatkou v pase zakazujúcou návrat do ČSSR. Hanzela väčšina krajín nechcela prijať. Dôvodom bolo, že v rokoch 1967 a 1968 bol v komunistickej strane. Z tej ho vyhodili po invázii.
Švédsko Hanzelovcom žiadosť zamietlo trikrát. Úrady názor zmenili až po tom, ako o to Alexander Dubček listom požiadal vtedajšieho šéfa švédskych sociálnych demokratov a expremiéra Olofa Palmeho. Hanzelovou manželkou bola v tom čase Dubčekova neter. Vo Švédsku najskôr robil robotníka, o rok majstra a za ďalších 5 rokov bol riaditeľom výroby v celej fabrike. Na Slovensko sa Hanzel po prvý raz dostal až v roku 1986, vrátil sa sem však až po páde komunizmu.
Bývalý poslanec neskôr zakladal spolu s Robertom Ficom Smer. Do strany, kde sú aj bývalí komunisti, sa dostal pre svoje presvedčenie sociálneho demokrata a aj "zhodou náhod". S ľuďmi v Smere vraj väčšinou nemal problémy, ktoré by súviseli s jeho minulosťou. "Ale je pravda, že raz niekto z vysokého vedenia Smeru začal na chartistov nadávať, že si tu z toho urobili len biznis a rozbili republiku, čo ma vtedy dosť vytočilo. Ale nebol to šéf strany," povedal. MIROSLAV KERN
Chartu na Slovensku podpísalo len zopár ľudí
Zatiaľ čo v Česku už v prvom roku po jej vzniku podpísalo Chartu 77 takmer 800 ľudí, na Slovensku tento dokument až do pádu komunizmu podpísali len zhruba dve desiatky ľudí.
Najznámejšími z nich sú spisovateľ Dominik Tatarka, politológ Miroslav Kusý, matematik Vladimír Čech, spisovateľka Hana Ponická, historik Ján Mlynárik, politik Miklós Duray a bývalý poslanec Smeru Bohumil Hanzel.
Charta vznikla v období, keď slovenský disent ešte nevystúpil do verejného stretu s režimom. To sa stalo až v období 80. rokov.
Do roku 1989 sa počet signatárov v Československu zvýšil na takmer 1900. (knm)
