ch, no bez snahy komponovať ich ako poviedky a jednak vychádzajúce zo snovej reality.

Tento prepletenec záznamov – inak sa to dá sotva nazvať, lebo autorská výpoveď sa niekde obmedzuje na jedinú stranu – by určite nebol vznikol bez Litvákovho opakovaného pobytu v Indii, ktorá ho nielen očarila, ale podmanila si ho svojím náboženstvom a vôbec spôsobom myslenia. Motív zenbudhizmu nachádzame v celej knihe, aj tam, kde „pije vodu z Dunaja“.

V prvej časti knihy lokalizuje Litvák svoje skôr epizódky než príbehy do Bratislavy a v nej nie k Dunaju ako k rieke, ale k obchodnému domu, kde sídli redakcia SME a kde Litvák pracuje ako korektor. To sú však zdanlivo zanedbateľné veci, pretože autor dané lokality len spomína, nešpecifikuje ich, necharakterizuje a nepodmieňuje nimi tú-ktorú akciu či situáciu. V jeho zornom poli sa vyskytujú čudá a čudáci, blúznivosti i bláznivosti, akoby napodobňoval svojho nebohého otca, o ktorom píše, že „bol vyznávačom kultu ľudí, ktorým nik nerozumel“.

Už v úvodnej próze je to akýsi bližšie necharakterizovaný Padre (autor na inom mieste dumá, že je prevtelením jeho prababičky), autorov priateľ, záhadný milionár, ktorý zváža do svojho domu prostitútky, ale iba preto, aby ich nakŕmil a v zime teplo zaodel. Bohvie prečo sa sem pripletie ešte cirkevný hodnostár zo 17. storočia Kollonich, ktorý s Padrem divoko flámuje a užíva si s prostitútkami. Takýchto „kopulácií“ možného a nemožného obsahuje kniha veľa, akoby sa autor opájal istotou že „živí nie sú všetci, ktorí sa za takých vydávajú“. Inde zaznamená iba vizuálny dojem pri pohľade z okna redakcie na Námestie SNP, v próze Sekta zasa zobrazuje čudácky pár Sirku a Vetra, ktorý má dieťa porodené doma vo vani. Do toho neorganicky vsunie poznámky o tom, ako prekladal Blakea a Thákura a hľadal príslušného vydavateľa.

Trochu ucelenejšie pôsobia prózy s motívmi prírody, záhrad, stromov, semien a kvetov – Litvák veľmi citlivo a so značným poetickým zanietením rozpráva o tejto svojej neodolateľnej záľube, ku ktorej patrí aj literatúra čiže slovo (zavše sa priam vyžíva v hračkárení). Zvláštny tvar tomu dal vo fiktívnom rozhovore s akousi študentkou literatúry, ktorá mu nadštrkla témy na papieriku v Klube spisovateľov a on na ne už sám po dlhšom čase odpovedá.

Osobitnú pozornosť si zasluhujú aj Litvákove zážitky s Indiánmi v próze Neznáša ma šaman, kde sa zamyslel nad ich spôsobom života, vrátane sexuálneho. Vtiahnutý aj osobne do ich podivného sveta, uvažuje nad týmto fenoménom s trochou sociológie i demografie. Skôr však pestovateľsky než cestovateľsky, o čom svedčí zasa próza o možnej adopcii indického dievčatka.

Litvákovu knihu prežaruje pocit ľudskej spolupatričnosti. Hoci má výhrady ku všeličomu, barbarských výpadov a gest v nej niet.