ydalo nedávno vydavateľstvo Kalligram. Autori sa usilujú načrtnúť vecný portrét a životný príbeh muža, ktorý pôsobil v slovenskom a československom verejnom živote a v exile vyše tridsať rokov.
Pred prvou životnou dilemou Sidor stál, keď sa ako gymnazista ešte pred rokom 1918 rozhodoval, či si uchová svoju slovenskú identitu, alebo sa nechá – tak ako mnoho slovenských študentov – zomlieť v asimilačnom mlynčeku zvanom maďarská škola. Rozhodol ju pod vplyvom A. Hlinku v prospech svojho slovenského pôvodu.
Po vyriešení tejto dilemy nasledovali, už po vzniku ČSR, rozhodnutia v ďalších osobných i politických dilemách: za osobitný slovenský národ s právom na autonómiu a proti čechoslovakizmu, za tradičný katolicizmus a proti pokrokárskemu českému vplyvu, za poľskú orientáciu slovenskej politiky aj so sympatiami k Pilsudského sanačnému režimu a proti „chorľavej“ parlamentnej demokracii, za slovenské Slovensko s odmietaním najmä Židov.
Sidor sa v medzivojnovej politike prejavoval ako radikál, no jeho radikalizmus bol často predovšetkým verbálny, vari s výnimkou obdobia slovenskej autonómie po 6. októbri 1938. Asi najväčšia osobná a politická dilema pre ním stála v marci 1939, keď sa ako narýchlo vymenovaný predseda autonómnej slovenskej vlády mal pod masívnym tlakom nacistov rozhodnúť, či vyhlási neústavným spôsobom samostatný slovenský štát. Sidor sa tomuto tlaku vzoprel a zaplatil za to svojou politickou kariérou.
Vojnové roky na poste slovenského vyslanca pri Vatikáne, a najmä povojnové roky v exile, ho priviedli k názoru, že budúcnosť má patriť federalizovanej demokratickej Európe, v ktorej by aj Slovensko malo mať svoje vlastné miesto. Jeho aktivity ako vyslanca, ako aj po vojne na poste predsedu SNR v zahraničí v prospech samostatného Slovenska sa však nestretli s úspechom. Smrť si ho navyše vzala zavčasu, takže v jeho politickom živote a vývine zostalo veľa nedopovedané.
Vôbec prvá monografia na Slovensku venovaná Karolovi Sidorovi poskytuje svojím vecným prístupom k životu tohto politika základný súhrn informácií pre zainteresovanú verejnosť. V širšie koncipovanom diele o tomto slovenskom politikovi by mali byť podrobnejšie spracované 30. roky a v nich pomery v ľudovej strane, v ktorých sa Sidor menil z novinára na politika.
Autori sa pri písaní knihy opierali okrem odbornej historickej literatúry a memoárov o Sidorove publikované texty a jeho denníkové záznamy. Z periodík to bol predovšetkým denník Slovák. Pri takom kontroverznom aktérovi, akým Sidor bezpochyby bol, bude potrebné väčšmi využiť aj texty, resp. periodiká jeho politických protivníkov, aby sa jeho portrét ukázal vo viacerých „sazetách“. Nazdávam sa, že to platí aj o Sidorovom pôsobení vo Vatikáne, tým skôr, že len nedávno sa uvoľnili archiváliá z pontifikátu vojnového a povojnového pápeža Pia XII., v ktorých sa iste nájde mnoho údajov o slovenskom vyslancovi a neskoršom exulantovi.
Za námahu by stál aj hlbší výskum v archívoch krajín, v ktorých Karol Sidor prežil posledné roky života a politickej činnosti. Už publikované dielo poskytuje však dobré východisko na spracovanie jeho väčšieho životopisu zasadeného do domácej i európskej drámy prvej polovice minulého storočia.
Autor: MILAN ZEMKO (Autor pracuje v Historickom ústave SAV)
