nej diskusii to však vyzeralo ako na nedeľnom pikniku pri šálke čaju. Salman Rushdie, Gore Vidal a Arnošt Lustig sa zhodli len na jednom – že humanizmus vznikol v renesancii. Potom sa už ich diskusia premenila na intelektuálny ring, ktorý sa miestami dostával až na hranicu slušnosti. Zvyšní štyria hostia – riaditeľ festivalu Michael March, primátor Prahy Jan Kasl, britský novinár Gary Young a český publicista Jefim Fištejn – boli zaradení do roly prísediacich.

Humanizmus bez brehov

Elitné trio sa v úvode snažilo časovo vymedziť vznik, existenciu i pád humanizmu. Zatiaľ čo Vidal sa pozerá na humanizmus skôr v určitom stave mysle a názoru na svet, Lustig a Rushdie ho vidia cez konkrétne ľudské postoje a správanie. „Niekedy v šesťdesiatych rokoch som býval nad jedným butikom, v ktorom predávala taká neduživá, tichá predavačka,“ uviedol príklad zo života Rushdie. „Len sme okolo seba bez slova chodili. Raz ma to už nahnevalo a predstavil som sa jej: Bývam tu nad vami. A ona na to: Konverzácia sa skončila. Zostal som ako obarený. No a podobne je to aj s humanizmom. Diskutuje sa o ňom, ale často nie je účastníkom tých diskusií.“

Tematická šírka diskusie s názvom Pád humanizmu? bola naozaj bohatá a spisovatelia preskakovali od vzťahu náboženstva a despotizmu cez komické aspekty Kafkových diel až k pádu Rakúsko-Uhorska či pozitívam indickej demokracie. Prenasledovaný Rushdie sa zamyslel, čo je opakom viery v Boha. „Chomejní tvrdil, že ľudia na Západe sú zlí, lebo neveria v nič. Hovoril: My sme dobrí, lebo máme svojho Boha. Ja však tvrdím, že mravné hodnoty môže dodržiavať aj človek, ktorý sa neklania Bohu.“

Britský spisovateľ indického pôvodu sa rezolútne vyjadril aj o úvahe, či literatúra prispieva k humanizmu a kultivuje človeka. „Kto povedal, že literatúra musí byť užitočná? Neviem, či moje knihy sú užitočné. Možno by bolo lepšie, keby moje knihy neboli užitočné.“

Arnošt Lustig sa nezdržal, keď sa Rushdie vyjadril o Orwellovom románe 1984 ako o pamflete. „Rushdie, ste chytrý človek, ale toto by som si vyprosil. Román môže byť, ba niekedy musí byť polemický. Inak je humanizmus nádobou bez dna.“

Boxeri v ringu

Diskusné boxerské rukavice si potom navliekli Vidal s Lustigom. „Ako môžete tvrdiť, že keby ste boli prezident Wilson, tak by ste nenechali rozpadnúť Rakúsko-Uhorsko?“ rozohnil sa Lustig. „Veď to bol náš žalár a vznik Československej republiky bol našou spásou. Mali by ste sa vyjadrovať len o tom, čomu rozumiete.“ Americký historik a esejista reagoval s rovnakou horlivosťou: „Zle ste ma, milý Arnošt, pochopili. Ja som chcel povedať, že prirodzený rozpad Rakúsko-Uhorska by bol zdravší. Som presvedčený, že keby nebol Wilson prezieravejší, tak by nebolo ani druhej svetovej vojny. A to, čomu sa ja rozumiem, nechajte na mňa.“ A hoci sa Lustig s Vidalom občas chytali za ramená a poklepali si na koleno, ich gestá v daný moment vyzerali ako sarkastická grimasa.

Rozhodcom medzi dvoma kohútmi bol nakoniec Rushdie, ktorého obchádzala povesť sebavedomého, ba až márnomyseľného spisovateľa. „Obidvaja kolegovia sa správajú tak, ako sa od špičkových intelektuálov žiada. Pri svojich názoroch vychádzajú zo svojich autorských skúseností a popisujú to, ako tvoria. O tom by mal spisovateľ predovšetkým hovoriť. Som rád, že som sa dozvedel o ich skúsenostiach. Bolo to veľmi inšpiratívne.“

Na záver iskrivých dialógov predsa len došlo k zhode. „Nemáme dostatok slov a myšlienok, ktoré by nás spájali. Keby sme mali napísať ústavu pre český štát, asi by sme sa nedokázali zhodnúť,“ povedal Vidal. Rushdie aj Lustig súhlasne mlčali.

Diskusia s názvom Pád humanizmu? potvrdila svoju opodstatnenosť. Publikum však z pražskej Ypsilonky odchádzalo s konštatovaním, ktoré nie je práve povznášajúce. Otáznik za Pádom humanizmu dostal kontúry výkričníka.