Patrí ku koloritu Banskej Bystrice rovnako, ako kedysi Schöne Náci k Bratislave. Nebyť prepadnutia pred tromi rokmi, ešte stále by lyžovala. Dnes má deväťdesiat rokov, pravidelne pláva, nakupuje a prechádza sa po meste. Po rozhovore sa viackrát uistila, či náhodou niekoho neohovorila, pretože tvrdí, že chyby treba hľadať v sebe a nie u druhých. Hovorili sme o jej živote, radostiach, problémoch i o tom, čo jej pomáha ostať takou čipernou. MARTA KOLAČNÁ.

U dámy sa to nepatrí, ale aj tak... narodili ste sa v roku 1916. Kde ste vyrastali a ako si spomínate na detstvo?

V Prešove. Na detstvo spomínam veľmi rada. Také by som dopriala každému dieťaťu. Podľa mňa bolo dokonalé, i keď moji rodičia boli rôznej národnosti i náboženstva. Láska medzi nimi však bola veľká od prvého momentu, čo sa videli.

Čím bol váš otec?

Dôstojníkom na cisárskom dvore Františka Jozefa.

Ako sa spoznali vaši rodičia?

Vtedy sa žilo viac spoločensky. Otecko ako vojak chodil na rôzne inšpekcie do jednotlivých regiónov, pri jednej spoločenskej udalosti zazrel mamičku a bola to láska na prvý pohľad. Prvýkrát sa videli jedenásteho novembra a dvadsiateho štvrtého decembra už mali zásnuby. Na svadbu však museli čakať osem mesiacov, pretože otca ako rakúsko-uhorského dôstojníka preverovali niekoľko pokolení dozadu.

Z akého dôvodu?

Či sa môže oženiť so ženou takého pôvodu. Mamička mala pôvod poľsko-maďarsko-rusínsky a otecko bol Nemec. Poviem vám, že to bolo zaujímavé - jeho otec bol vynikajúci inžinier a pracoval v rôznych krajinách. Až v piatich krajinách sa mu narodili synovia a všetci piati boli dôstojníkmi piatich rôznych krajín. V Česku, Maďarsku, Rakúsku, Nemecku a na Slovensku.

Ako sa vyrastalo v rodine dôstojníka rakúsko-uhorskej armády?

Bola som vychovávaná prísne vojensky. Otec bol evanjelik, mama katolíčka, ale neviem si predstaviť krajšie manželstvo, ako som videla u nich. Otec vždy hovoril, že by trebárs aj dvadsaťkrát podpísal prechod k inému náboženstvu, len aby dostal tú dievčinu, teda moju mamu. Výchova bola prísna, ale s veľkou láskou.

Otec doma vládol pevnou rukou?

Áno, tvrdou, vojenskou. Mamu som počula, ako mu večer po nemecky hovorila: Walter, nezabúdaj, že to nie je tvoj vojak, ale krehká dievčina. Bol veľmi prísny.

Neskôr ste boli v kláštore.

Tam som vyštudovala, dala ma tam mamička. Bolo to v Prešove, a tiež to boli krásne časy. Ja som skôr koketovala s tým, že pôjdem do evanjelického kolégia, tam sa mi páčilo, ale otec povedal nie, že pôjdem do kláštora.

Aj vám to na začiatku prekážalo?

Kdeže, nie. Bola som veľmi nábožensky vychovávaná.

Ovládanie cudzích jazykov vtedy patrilo medzi dobrý zvyk.

Áno, to k tej dobe patrilo. S mamou som hovorila maďarsky, s otcom nemecky a s babičkou rusky. Nikdy sme si to nepomýlili, plynule sme medzi tými jazykmi prechádzali. Neskôr som bola vo Francúzsku, takže som sa naučila aj túto krásnu reč. Rodičom šlo o to, aby som bola ekumenicky a internacionálne založená.

K správnej výchove vtedy patril aj klavír.

Áno. Francúzština, tanečné školy a klavír patrili k výchove. K tým takzvaným vyšším kruhom to patrilo. Umenie bolo neoddeliteľnou súčasťou.

Ako ste sa dostali do Francúzska?

Bola som tam na riviére. Za vojnového slovenského štátu sme v jednej veci dosť pomohli významnému potentátovi tých čias. Po vojne nezabudol, že sme pomáhali a za odmenu ma poslal na riviéru.

V čom bola tá doba iná ako dnes vo vzťahoch medzi ľuďmi?

Bola naozaj iná. Napriek tomu, že mama s otcom boli rôznych národností i náboženstiev, vychovali ma vyslovene internacionálne. Otec so mnou nikdy ako nemecky a mama inak ako maďarsky neprehovorili. Ako štrnásťročná som šla do tanečnej školy. Veľmi sa dbalo na etiketu, musela som sa naučiť, ako sa správať v spoločnosti.

Najdôležitejšie však bolo, aby som si zachovávala pokoru a skromnosť. Neexistovalo, aby som sa niekde vystatovala, kto je môj otec. Zdôrazňovali mi, že i keby som sa narodila v cigánskej chatrči, rodičov si treba ctiť a presadiť sa treba vlastnými vedomosťami. Keď som mala deväť rokov, otec sa vrátil domov, pretože cez vojnu ho ako dôstojníka hneď odvelili, a tak srdečne objal mamičku a hladil ju, až sme my v kúte s ročnou sestrou plakali. Nechceli sme vidieť toho cudzieho muža, objímajúceho našu mamičku. Trvalo dosť dlho, kým nám vysvetlil, že je naším otcom, kým sme ho akceptovali. Preto ma mrzí, keď sa neznášajú ľudia rôznych náboženstiev – napríklad luteráni s katolíkmi, alebo rôzne národnosti. To vtedy nebolo. V tom bola tá doba úplne iná.

Ako bolo za slovenského štátu počas vojny?

Musím priznať, že finančne sa ľudia nemali až tak zle, ale boli to ťažké časy, pretože prenasledovali židov. V Prešove ich bolo veľmi veľa, mali lekáreň, obchody...

Ako s nimi ľudia vychádzali?

Boli sme s nimi spoločensky zadobre. Aj Maďari, Slováci, Nemci... všetci sme vychádzali. Veď inteligentný človek nemôže iného nenávidieť pre jeho pôvod. Prečo by to tak malo byť? Ja som bola napríklad vždy rada, keď som mohla s niekým hovoriť jeho rečou.

Mnohí sa však po vojne nevrátili.

Áno. To ma veľmi mrzelo. Som hlboko veriaca a nemohla som súhlasiť s takým prenasledovaním a ubližovaním, aké sa im dialo. Radšej ich už teda mohli internovať, ako s nimi tak neľudsky zaobchádzať. Viera predsa nedovoľuje niečo také schvaľovať.

Všetky problémy ste teda zvládali s vierou?

Áno. Dokonca sme vtedy bývali v biskupskom paláci a blahoslavený biskup Mojžiš prišiel ku mne ako k malému dievčatku, nahol sa nado mňa - doteraz mám tú fotografiu - a povedal mi: „že si mi takú peknú básničku povedala, až dorastieš, budem ťa sobášiť. A o desať rokov bol na Levočskej svätej hore aj on a tam nás s manželom zasnúbil. Pýtal sa ma, či si na ten jeho sľub pamätám. A neskôr ma aj sobášil. Viera je základ.

Keď hovoríte, že ste veľmi internacionálne založená, musíte sa výborne cítiť v Amerike, keď tam idete za synom.

To veru áno. Tam sa nepozerá na národnosť, tam sú všetci internacionálni. Som do Ameriky zaľúbená a mrzí ma, že ma pred tromi rokmi prepadli, dokaličili a nemôžem sa ním letieť tak ako predtým. Z celej duše vám prajem, aby ste sa tam šli pozrieť. Ten syn by ma tam hneď zobral a ja by som hneď aj šla, ale druhý syn, ktorý ostal doma, nechce ísť. (smiech) On mi hovorí: „Mami, tridsať rokov som na to študoval, aby som dnes šiel do Ameriky? A čo ja s mojím vekom, tam sa už predsa nemôžem nostrifikovať a podobne.“ On je totiž lekár.

Syn v Chicagu vyštudoval čo?

Elektrotechniku. Má svoju vlastnú firmu, vychoval si do nej syna. To som mu ja nakázala, že nech si syna pre firmu vychová, čo ho bude niekam inde dávať a cudzieho školiť. V Amerike je to pekné, že rody firmu zdedia, aby ju následne zveľaďovali. Teda, ak to neprepijú a neprehajdákajú.

Kedy odišiel do USA?

V roku 1968 po maturite. Vtedy sa robili vo Viedni brigády a tam ho zastihol aj príchod Rusov k nám. Sedemkrát sme za ním boli, aby sa vrátil, ale nedal si povedať. Vyprevádzal ma až po hraničnú rampu a ešte odtiaľ som na neho kričala, aby šiel so mnou domov, ale než som sa spamätala, už bol vždy preč.

Po zatvorení hraníc ste sa teda zrejme už vidieť nemohli.

Boli také výnimky, že vás na Vianoce pustili von, ale po novom roku šiel syn do Ameriky, a to už bolo ťažšie. Manžel bol už po dvoch infarktoch, tak ho šiel pozrieť na sobáš on, pretože oboch nás pustiť nechceli. Ja som sa tam vybrala, keď sa mu narodil syn. A po revolúcii som už chodila každý rok.

Zrejme vás trápi, že je tak ďaleko.

Často mi ľudia hovoria, že musím byť šťastná, keď mám syna v Amerike. Že tam vyštudoval a niekam do dotiahol. Ja by som bola radšej, keby bol čímkoľvek, ale tu pri mne. Syna mi totiž nič nenahradí. A ten syn volal aj toho druhého. Verte neverte, pešo som šla na Staré hory (pútnické miesto cca 15 km od Banskej Bystrice, pozn. autora) a vrúcne sa modlila, aby Panna Mária urobila zázrak a ponechala mi syna doma. Vzala som i perzský koberec a pred oltár ho dala, že ho tam nechám, ak sa mi syn vráti. A tak aj bolo. Manžel s ním bol vtedy v Amerike, a keď ho brat prehováral, aby ostal, tak mu povedal: „Lacko, dokázal by si takú bolesť matke urobiť, že jej vezmeš Jarka? Ja ho musím vziať domov, mamičke to nemôžme urobiť, že tu obaja ostanete“. A vidíte, teraz je mojím opatrovateľom. Mať veru takého vynikajúceho syna, to je poklad. Ja hovorím, že je do dar nebies. No povedzte, nie je dobrým synom, keď sa takto obetoval a doteraz sa o mňa stará popri práci? Má to pritom so mnou ťažké.

Je pravdou, čo sa o vás hovorí, že ste na Staré hory chodili pešo pravidelne?

Áno, tridsať rokov. Viete, okrem viery patrí k môjmu životu najmä šport. Pätnásť kilometrov tam, pätnásť späť, to bola radosť.

Turistiku teda milujete?

Viete, čo je dôležité? Hlavne nesedieť. Treba sa hýbať. Všetko, čo vás drží pri živote, je pohyb. Rada som lyžovala, korčuľovala, tancovala, veď ktoré dievča nerado tancuje? Milovala som nielen valčík, tango, ale i maďarský čardáš, ruský kazačok, odzemok, všetko.

Prekáža vám niečo na dnešných časoch?

Závisť. Veď si vezmite, keď mnohé ženy vidia inú, veľmi krásnu ženu, tak na nej hľadajú chyby, že napríklad nohy nemá až také pekné. Treba hľadať skôr duševnú krásu. Za to vďačím výchove v kláštore. Viete, čo tam bolo najdôležitejšie?

Pokora?

Presne tak. Učili nás s pokorou všetko znášať a nehľadať chyby na druhých. Brvno v mojom oku treba hľadať, nie smietky v cudzom. Žena žene má byť oporou a nie hľadať jedna na druhej kurie oko kdesi na nohe, len aby ju pošpinila. Môjmu manželovi som tiež veľmi vďačná, on ma tiež vychovával.

Aké knižky rada čítate?

Milujem francúzskych spisovateľov, Balzaca a podobne. Trápi ma, že po tom prepadnutí a zmrzačení poriadne nevidím, a tak už ani čítať nemôžem. Nielenže nemôžem lyžovať, ale ani čítať, oči mi zničili.

Vaším očným lekárom je profesor Izák.

Áno, to bol manželov najlepší žiak. Dodnes si pamätám, ako k nám prišiel domov, mal také staré spôsoby a povedal, ako rád by pracoval pri mojom manželovi. Pravdaže, mňa očaril, bol sympatický, manžel si ho zobral, mal ho veľmi rád, lebo to hneď zbadal a hovoril: „To je taký pracant a je taký ctižiadostivý“. Počúvol všetko, čo mu manžel nariadil. Bol to jeho vybraný žiak, veľmi si vážil, že tak rád pracoval. Oftamológovia majú každý rok medzinárodné zjazdy, tak ho tam manžel bral a chcel ho uviesť do tej spoločnosti. A to sa podarilo.

Audio: Marta Kolačná o očnom špecialistovi Milanovi Izákovi

A čo hudba?

Počúvam všetko možné, najmä klasiku. Manželova mama mala konzervatórium a syn po nej tie gény zdedil. Keď bol unavený, ani nechcel jesť, dal si len trochu čiernej kávy, ľahol si, neskôr vstal a pol hodinu hral na klavíri. Až potom mi povedal: „Bubuško, už mi môžeš dať jesť.“ Hovorila som mu, aby toľko nepracoval, ale on tvrdil, že „jestli já nebudem môcť stáť so skalpelom pri operačnom stole, čo by som robil? To je môj život“. A pracoval až do poslednej chvíle.

A akú hudbu máte najradšej vy osobne?

Cigánsku, folklórnu, je to rôzne. Po manželovi som prevzala lásku ku klasike, Jána Cikkera napríklad človek dosť ťažko znáša, tomu treba trochu rozumieť. Jeho mamička učila mojich dvoch synov na klavíri, takže tá hudba sa nám zaľúbila. Opera bola parketa môjho manžela. Smetana, Dvořák... v Banskej Bystrici máme veľmi dobrú operu a manžel v nej bol permanentne. Keď mal za sebou desať, jedenásť operácií a prišiel z práce unavený ako zbitý pes, kývol mi, že chce bielu košeľu a že ide do divadla. Dal si iba tanier polievky, v opere sa zrekreoval a o pol jedenástej sa potom navečeral. Ale bol spokojný.

Audio: Marta Kolačná o vzťahu svojho manžela k hudbe

Aj si vyjdete na nejaké predstavenie?

Mám veľmi rada, keď tu na námestí vystupujú na pódiu folkloristi. Ja sa tam vždy pretlačím, ale musím odhadnúť, keď začnú kopať, aby som šla trochu dozadu. Úžasné voľačo pozerať sa na nich. Najradšej mám detviansky folklór. Nechcem ublížiť druhým, ale ten je najkrajší.

Hudba u vás teda pôsobí ako liek?

Áno. Podľa toho, čo si manžel pustil, som vedela, v akom je duševnom stave. Keď mal za sebou niečo veľmi ťažké, púšťal si Dvořáka a Smetanu, keď bolo lepšie, tak počúval Fibicha.

A čo filmy?

Kým som videla, tak som rada pozerala. Za prvej republiky boli takzvané UFA-filmy. To boli prekrásne veci a pritom to nikde nedávajú. Krásne životopisy Goetheho, Schillera, no „pohádka“. Teraz koľkokrát pozerám a nič tam nie je. Keby tak z toho čosi vybrali. Alebo toho francúzskeho spisovateľského miláčika Maupassanta tiež vôbec nedávajú.

Včera ste nám na prechádzke spomínali film, ktorý ste celý preplakali.

Jáj, ja som väčšinu filmov preplakala. Prepáčte mi, ale kovbojky, veselohry a podobné veci, to bola škoda pre moje oči, to bolo také vyumelkované. Vždy som mala rada tragédie, drámy. Za prvej republiky boli najkrajšie filmy, takže keď ste sedeli dve a pol hodiny v kine, tak se niečo aj naozaj videli. Skvelí herci. Poznáte staré filmy?

Odviate vetrom môže byť?

Jáj, tak to bol krásny film. To je čosi nezabudnuteľné, ten bozk. Scarlett O´Harová... A taký Clark Gable, to bol sen všetkých dievčat. Ja už do kina nechodím, neviem si zvyknúť na filmy, kde sú bitky. Mám rada lovestory, lásku, jemnosť. Bitky, to nie. V starých filmoch som tiež nemala rada súboje.

Tak to si pamätáte aj hviezdne časy Oldřicha Nového.

Akoby nie. Česi mali vždy výborných hercov aj režisérov.

Zažili ste aj v reálnom živote súboj o vás ako o ženu?

Nie, pred tým som sa chránila.

Nikto sa kvôli vám nepobil?

To by bol môj otecko zasiahol. Nedovolil okolo mňa nič násilné, vulgárne, všetko muselo byť „salonfähig“. Až do mojich dvadsiatych narodenín som ani nemohla chodiť do kina. Len na Vianoce, Veľkú noc a Turíce rodičia skontrolovali, aký film ide, a potom ma vzali.

O dnešnej mládeži sa hovorí, že je skazená. Vy ste každý deň na prechádzke medzi ľuďmi. Platí to?

Ja mám iba tie najlepšie skúsenosti. Keď idem do kostola, tých šesť schodov už nevyjdem, mladí ma zbadajú s barlami a už čakajú, aby ma šupli hore. Ako poznám mladých mužov, ani sa nečudujem, že sú do nich dievčatá také zaľúbené.

Pozrite sa – keď pomôžu mne ako starene, invalidke, môžu to byť zlí ľudia? Aj keď je zamilovaný párik v objatí a vidia, že idem, tak sa odpútajú a pomôžu mi bez toho, aby som ich poprosila. Ja si to vysoko vážim. A taktiež si vážim, ako sú neuveriteľne vzdelaní, koľko rečí ovládajú. Pochvália sa, že boli v Nemecku, ja na nich prehovorím nemecky a oni bez zaváhania reagujú. Nikdy by som nedokázala povedať, že tá dnešná mládež je iná, horšia. Aj my sme boli niekedy „šalení“. Aj my sme boli zaľúbené. Hlavne nesúdiť. Veď pozrite, všetci sú študovaní.

Vy ste kde chceli študovať?

Na Sorbonne. Už vo štvrtom ročníku som chcela ísť študovať do Paríža. Lenže po maturite som sa „zabuchla“ do manžela, on do mňa, a tak som ostala doma. (smiech)

A čo konkrétne?

Predovšetkým som chcela žiť v Paríži a študovať niečo vážne a praktické. Lákala ma diplomacia.

Kedy ste naposledy lyžovali?

Až do poslednej chvíle pred tým prepadnutím. To som už mala viac ako osemdesiatšesť rokov. Lyže mám však stále „našpanované“, syn mi ich už chcel odniesť do zberu, ale ja som mu povedala: “tak to teda nie, keď napadne sneh, ja si ich pred domom pripnem a aspoň tam sa polyžujem.“ Úžasne ma to bavilo.

Stáť na donovalských kopcoch, to je krása. Pozerať na panorámu, modré nebo, krásny sneh a šup ho dole... Vtedy som pískala, spievala šťastím. Po úraze mi bolo smutno, že sa už nikdy na ne nepostavím. A syn ma utešuje, že „mami, ďakuj pánu Bohu, že vôbec chodíš a nesnívaj už o donovalských kopcoch.“ Ak ste niekedy lyžovali, určite mi rozumiete.

Chodil s vami lyžovať aj manžel?

Ale nie. On prekonal infarkty, celé dni bol „v špitáli“ a operoval. Ja som o piatej ráno vstala, kompletne navarila, vyriadila byt, o jedenástej mi šiel autobus na Donovaly. Dohliadla som, aby bola rúra vypnutá a ceduľa napísaná, čo kde manžel nájde na jedenie a „hups“ – letela som lyžovať.

Výťahári tam boli najväčší džentlmeni, moji zlatí chlapci, čakali ma s otvorenou náručou, brali mi ruksak a vedeli, že nonstop do tretej hodiny budem lyžovať. O štvrť na štyri mi šiel autobus dole. Koľkokrát som chcela ešte raz zísť ten kopec, autobus tam už stál a tí chlapci boli takí zlatí, že bežali za šoférom a dohodli, aby na mňa päť minút počkal. To nemožno zabudnúť. Vedeli, že ak mi odíde, ďalší mi ide až o tri hodiny.

Audio: Marta Kolačná o lyžovaní

A čo plávanie?

Jáj, tak to je môj druhý liek. Chodím tam s barlami, tam sú tiež mimoriadne zlatí, dajú mi celú jednu „čiaru“, aby som si plávala. Aspoň tohto športu sa nechcem zrieknuť a, našťastie, to mám aj lekármi dovolené.

Ako často tam chodíte?

Teraz najmä v lete. Za svojich zlatých čias som však plávala každý deň tisícku. Viete, môžu mi predpísať akékoľvek lieky, francúzske, anglické, americké, mne ostanú na nočnom stolíku, ja ich neberiem. Všetko tam mám, ale neberiem ich. Mojou parketou je plávanie. Uvažujte – lieky kazia aj tú trochu chuti, ktorú ešte máte. Ak ich začnete brať, je koniec. Príde zápcha, nechutenstvo, nauzea... Keď som veľmi chorá, tak radšej hladujem a veľa pijem.

Takže miesto liekov odporúčate skôr hladovku?

Pamätajte si, že hladovkou si ešte nikto zdravotný stav nepokazil. Manžel bol lekár a mnohokrát vravel, že veľké problémy v nemocnici nastávajú vždy v pondelok. Čo myslíte, prečo? Lebo v nedeľu chodili návštevy a doniesli pacientom na jedenie všetko možné – buchty, koláče, čo ležiacemu pacientovi nemôže byť dobré. A potom vraveli, že to doktori pokazili. A manžel sa rovno opýtal – akú návštevu ste včera mali? Po ťažkej operácii nejakého glaukómu ležíte ako mŕtvola a nemôžte sa napchávať fajnovými jedlami, lebo také buchty majú vplyv na tlak oka a podobne. A chceli ho oklamať, ale on sa nedal. A veľmi ma chválil, že som radšej hladovala.

Aj ste niekedy skúsili cigarety?

No jejda, čo by to bolo za mladosť, keby si niekto za stodolou nevyskúšal fajčenie. Ale dávala som si iba tri denne. Dodnes fajčím, ale iba ráno. To nie je vášeň ako u alkoholika, ale v puberte som mala problém s hrubým črevom, pred svadbou ma dokonca operovali a vtedy mi chirurg poradil, aby som si vždy ráno zapálila, že je to jediný liek na moju diagnózu. Naraňajkovať sa a dať si cigaretku. A dodnes to dodržiavam.

Vy ste tá výnimka, ktorá potvrdzuje pravidlo, že fajčenie škodí?

Na začiatku to šlo veľmi ťažko, lebo ma z fajčenia bolela hlava, sestričky mi ju museli držať, ale musela som sa to naučiť. Veď to tak lekár chcel. (smiech)

A pohárik si občas dáte?

Poviem vám príhodu. Raz sme boli na jednej hostine a dala som si husacinu. Najedla som sa a za tým si dala veľa vody. Na druhý deň mi bolo tak zle, že už nikdy viac. Po svadbe som to manželovi rozprávala a on mi vraví - hydina neznáša vodu, len víno, alebo čosi tuhšie. Ale inak nepijem vôbec.

Ako ste sa zoznámili s manželom?

Otec bol vášnivý filatelista a tí mali každý štvrtok schôdzu. Mňa tam brával so sebou a jedného krásneho štvrtku šestnásteho februára stál oproti mne mladý pán s okuliarmi a pozeral časopisy. Zdvihla som oči, začali sme sa na seba pozerať. Prišla som domov, mamička sa spýtala, že ako bolo? Ja som jej povedala, že som videla jedného mladého pána, a za toho sa vydám. A ktože to je, spýtala sa? Neviem, odpovedala som. Potom sme sa opäť stretli vo filatelistickom klube a bola to hneď veľká láska. Pätnásteho júla sme mali zásnuby a v decembri som sa rovno vydala.

Stále ste boli v Prešove?

Áno, jeho tam vymenovali za nového primára očného oddelenia. Mal vtedy tridsať rokov, ja som mala dvadsaťdva. Náboženstvo štimovalo, vek štimoval... tak čo.

Kedy ste sa presťahovali do Banskej Bystrice?

Až po vojne. Banská Bystrica bolo jediné mesto, ktoré vtedy nemalo očného lekára. Manžel tu zakladal očné oddelenie. To bolo v roku 1947. A priznám sa, že som sa v tomto meste dvadsaťjedenkrát sťahovala.

To ste už mali deti?

Prvého syna. A po čase mi začalo byť smutno, že medzi prvým a druhým bude veľký vekový rozdiel, tak sme mali aj druhého. Aj tak je ten rozdiel veľký – sedem rokov, sedem mesiacov a sedem dní. Ale znášali sa dobre.

Asi vám robia veľkú radosť.

Áno, ale škoda, že jeden je tak ďaleko. Keď mi volá z Ameriky, pýta sa ma: „Ešte si tak smutná mamička?“ A ja mu odpovedám: „Áno, môj plač budeš počuť aj z hrobu.“ Vždy ostane v mojich očiach malým Lacinkom.

Lietadlom ste sa nebáli ísť tak ďaleko?

Ale, kdeže. Keď som bola ešte malé dievča, vzal ma otec na jeden zjazd a boli tam aj piloti. Vtedy tam bol aj major Ambruš, majster Československa v lietaní. A ten sa na mňa pozrel a spýtal sa, či ma môže previezť. Otec súhlasil, ale dal mi pohľadnicu a mala som na ňu napísať posledný pozdrav, keby sa náhodou niečo stalo. Ten let bol veľkým zážitkom. Leteli sme z Prahy do Karlových Varov. Leteli ste už cez oceán?

Ešte nie, iba cez more.

Preboha. Každý hovorí, že je to dlhá cesta, ale človek to ani nezbadá. To je čosi nádherné. Syn mi vždy vybral inú trasu – raz cez Paríž a Londýn, inokedy cez severné krajiny, potom cez Miláno. Mamička mi vždy hovorila: „kde ťa neposejú, tam ideš.“ Ja som sa vždy čudovala, ako rýchlo sme prileteli do New Yorku alebo Chicaga.

Takže lietanie vás chytilo?

Áno. Syn v Amerike, to je rodený pilot. Má aj svoje lietadlo, v nedeľu nepracuje, tak mi hovorí, že „poď mami, vyletíme“. Nelákalo ma to, mala som trochu strach. Chcela som ostať na zemi, ale niekoľkokrát som s ním bola. Aby som zvrchu poznala Chicago, leteli sme nad mrakodrapmi, hovoril mi: „Pozri mami, to predsa nevidíš v Bystrici.“ Alebo také Michiganské jazero. A takéto extravagancie robil rád. Ukázal mi dosť z tej Ameriky. Vzal ma dokonca na Havajské ostrovy.

Audio: Marta Kolačná o lietaní

To bol váš sen?

Áno, už ako malé dievča som chcela zažiť na Havaji západ slnka a potom odletieť. A syn mi to splnil. Ameriku by som vám priala.

Čo sa vám na Amerike tak páči?

Poviem príhodu – chodíme sme po supermarkete a syn mi hovorí: „Mami, ty všetko, čo vidíš, nakladieš do vozíka. Veď to tu bude aj zajtra.“ Potom prídeme ku kase a vždy mi chýba nejaký dolár, dva. Tak im ukážem svoj preukaz, že idem k synovi pre tie dva doláre, ale oni na mňa: „Že ste taká poctivá, tu máte od nás dva doláre a berte tie veci“. Inak v Amerike ani nie je draho, skoro všetko je lacnejšie ako u nás. Ale veľmi drahé sú tam byty. Tak sa tam ľudia zadlžujú a nakupujú domy na hypotéky.

Vo svojom veku ste mimoriadne čiperná. Ako sa vám to darí?

Nikdy sa nesmiete vyvyšovať. Musíte ostať pokorným bez ohľadu na svoj pôvod. Mala som najskôr veľmi ťažký život, nebol to žiadny sen. Nejednalo sa s nami v rukavičkách. Otca mi zavreli, nedostal ani penziu, to naozaj nebol dievčenský sen. Ale pomohla mi viera v Boha. Po vojne sme horší kádrový posudok snáď ani nemohli mať. Nemcov vtedy deportovali a ja som bola dcéra Nemca. Jedinečná kvalifikácia môjho manžela ako lekára nám však pomohla tiež. Ale opakujem – viera v Boha je to najdôležitejšie. Minule o mne v novinách písali – a to ma dosť zabolelo – že „krásny život pani Kolačnej“. Ja že som mala krásny život? Že to nikde nevykladám, koľko nás prenasledovali?

Sklamanie zo života však z vás necítiť.

Pozrite – mala som možnosť „odmeniť“ sa tým, ktorí nás udávali a ktorí nám ubližovali. Ale to sa nepatrí. My nemáme právo súdiť, to má iba Boh. Mnohí nám aj pomohli. To si treba vážiť. Viera v Boha mi pomáha celý život.

Čo vám dnes robí najväčšiu radosť?

Stretnutia s ľuďmi. Každý deň si vyjdem cez mesto, nakupujem a syn to potom musí chodiť po mne po obchodoch zbierať. (smiech) Nemám rada spoločnosť, v ktorej sa ohovára, ani keď sa niekto veľmi vychvaľuje. Mea maxima culpa, ja veru naozaj nie som dokonalá. Ale ľudí milujem a som rada, keď si môžem podebatovať ako teraz s vami.

Audio: Marta Kolačná o našom rozhovore