dáva: „Vždy, keď cítim, že sa stávam pre mnohé ženy identifikačnou postavou, lebo som spojila deti s tvorivou prácou, tak sa im snažím vysvetliť, akú vysokú cenu za tento luxus platíme... Kto túto brandžu nepozná, nevie si predstaviť, aké je tvrdé byť novinárkou na voľnej nohe, aké je to mizerne platené.“
Ani dnešné ženy totiž nemávajú vlastné izby hermeticky oddelené od problémov, hoci dilema - literárna kariéra verzus rodina - nemusí byť pre nich taká dramatická ako pre ženy pred sto rokmi.
Na konferencii Histórie žien, ktorú Aspekt organizoval pri príležitosti desiateho výročia svojej knižnej edície, vytiahol literárny vedec Karol Hollý z archívov vtipnú diskusiu, ktorá sa pred prvou svetovou vojnou rozpútala v slovenských periodikách pre uvedenie hry Františka Xavera Svobodu Oľga Rubešová.
Hlavná hrdinka tejto hry pre kariéru spisovateľky odmietne veľkú lásku. Je presvedčená, že vydajom by stratila slobodu potrebnú na spisovateľskú činnosť. Následky svojho rozhodnutia však neznesie a spácha samovraždu.
Pavol Mudroň v Slovenskom denníku sa o Rubešovej vyjadril, že ide o odstrašujúci príklad excentrickosti ženskej povahy. Dobrovoľné odmietnutie vydaja sa podľa neho aj z národného pohľadu „zatratiť musí, lebo by viedlo k vymieraniu národa“. Vzdelanie žien sa v tom čase často vnímalo len ako nutný nástroj na výchovu nových uvedomelých členov národa. Prípadne ako istá forma „rekvalifikácie“ tých žien, ktoré neboli úspešné na trhu neviest.
Už v tom čase boli i takí, napríklad Bohdan Pavlu v Prúdoch, ktorý pripustil, že „ani slovenská žena nechce byť len prostriedkom na rodenie a vychovávanie druhých bytostí, ale sama chce byť bytosťou, vlastným cieľom.“
Za desať rokov vydal Aspekt spolu 66 titulov autoriek, pre ktoré sa literatúra stala jedným z ich vlastných cieľov: Jaroslava Blažková, Etela Farkašová, Jana Juráňová, Uršuľa Kovalyk, Silvia Lispuchová, Kristína Lumiská, Margaret Atwood, Hella S. Haasse, Elfriede Jelinek, Libuše Moníková, Nicole Müller, Nina Sadur, Märta Tikkanen, Olga Tokarczuk.
O zmysle „segregovaného“ ženského vydavateľstva nepriamo hovorí redaktorka Jana Juráňová v predslove k príbehu zabudnutej autorky Pavly Cebocli. „Vyrastali sme v mužskom literárnom kánone, ktorý sa tváril ako neutrálny, ani mužský, ani ženský, len všeobecne ľudský, a preto sme neboli naučené hľadať svoje literárne matky,“ tvrdí. „Miera nestotožnenia“ s rodovo neutrálnou prózou sa však v priebehu času podľa nej zväčšovala.
Na špecifickosť ženského literárneho myslenia sa so sebairóniou pozerá Brežná v poviedke Úvahy redaktora: „Má veľmi zvláštne vnímanie. Prehliada tie najočividnejšie, a vyberie si niečo úplne vedľajšie, nafúkne to, spraví z toho ústrednú tému, niekedy sa obávam, či je vôbec normálna,“ vkladá Brežná do úst redaktora, ktorému však nie je táto „nenormálna“ autorka až taká ľahostajná.
Ženskými témami sú skutočne akoby tie najobyčajnejšie veci. Sama Brežná sa kategorizuje ako „realistka, ktorá si nedokáže nič vymyslieť“. Venuje sa vraj „iba“ opisovaniu jedného bežného dňa, v ktorom globálne úvahy o svete splývajú s lokálnym varením a praním.
Tými „najbežnejšími“ aspektami života sú aj choroby, bolesť a smrť, posledné vydýchnutia, ako ich opísala vo svojej šokujúco úprimnej knihe Aglaja Veteranyi. Práve tieto témy spájajú aj knihy nominované vlani na cenu Anasoft Litera - Stalo sa Etely Blažkovej a Happyendy Jaroslavy Blažkovej.
Happyendy získali v rámci prvého ročníka tejto ceny najviac sympatií u čitateľov (a čitateliek) denníka SME, hoci nijaké keleovsko-vasilkovské konce v nich nenájdeme. Jaroslava Blažková namiesto ilúzií šťastia ponúka reálny, praktický, láskavo ironizujúci pohľad na peripetie starnutia.
„V starobe človek potrebuje optimizmus, ak ju má prežiť,“ tvrdí Blažková.
Autor: ZUZANA ULIČIANSKA
