ý, či dokonca spoločensko-politický, pričom mu nechýba čierny humor a poriadna dávka detabuizácie.
Juráňová si tentoraz vzala na mušku dve rodiny s protichodným osudom, ktorý sa utváral podľa politickej angažovanosti dvoch otcov. Obaja, inak bratia, sú už mŕtvi a autorka iba niekoľkými vetami naznačuje, že ten starší, otec dvoch dospelých dcér a jedného takisto dospelého syna, bol politicky činný za slovenského štátu a mladší bol najprv komunistickým pohlavárom a potom sa stal režimistickým spisovateľom.
Konflikty medzi nimi neboli a autorka tu oboch vlastne použila ako historické pozadie, stroho naskicovanú kulisu, pred ktorou sa v kostole odohráva akási rodinná slávnosť, zádušná omša a po nej zasa v hoteli „civilná“ oslava na počesť otcových nedožitých a maminých dožitých narodenín a navyše aj na výročie rodičovskej svadby.
Stredobodom Juráňovej románu je práve tento kostolný a hotelový obrad, ktorý vnímajú s absolútnou nevôľou najmä sestry Ružena a Zdenka, rehoľným menom Klára, a naopak, s veľkým pochopením až nadšením ich mama a teta Jolka, vdova po onom funkcionárovi, ktorý sa po svojej smrti stal nečítaným čítankovým autorom.
Juráňová si veľmi dôvtipne rozdelila látku románu na kapitoly, pomenované podľa mien hlavných aktérok, ústrednej dejovej línii, ktorá prebehne v kapitole úvodnej, sa totiž dozvieme len o ich averziách voči tomu či onému, nie však o skutočnej genéze a prejavoch animozít, spôsobujúcich tichý rozvrat týchto rodín, maskovaný nábožnosťou a pretvárkami iného druhu.
Juráňovej sa v jednotlivých kapitolách podarilo vytvoriť profily žien psychologicky presvedčivé, prenikavé svojou hĺbkovou dôkladnosťou, tieto ženy v strednom a staršom veku už stratili všetky ilúzie aj o mužoch, nehoria však feministickým nadšením a skôr než vášne nimi zmietajú racionálne úvahy. Ani rehoľná sestra nie je fanatička svojho životného rozhodnutia.
Pre Juráňovej ženské postavy je príznačné, že nimi nikdy neprejde hoci len závan radosti alebo potešenia, či nejaká pozitívna emócia, a ani spomienkový návrat do detstva im neprinesie príjemný pocit, lebo napríklad taká Ružena hneď pred sebou vidí scénu, ako matka rozstrihá otcovi všetky košele pre jeho údajné záletníctvo.
Veľmi silné sú situácie, keď sa sestry striedajú pri zomierajúcej matke a ona už takmer nikoho nepoznáva. Tu Juráňová rozvinie celú škálu myšlienok, ktoré pri úvahe o hroboch neznámych vojakov znejú až dojemne v jej výroku, že by sa malo chodiť „aj k hrobom neznámych žien, pochovaných pod menami ich manželov. Ich životy splynuli s kuchynskými pachmi, s prachom obývačiek a spální. A hoci ich maternice celkom neodškriepiteľne vyprodukovali celé ľudstvo, ony samy počúvali slová o tom, že nie muž je zo ženy, ale žena z muža“.
V tejto inak výborne napísanej knihe sú však ťažko zdôvodniteľné partie, keď matka na smrteľnej posteli začne naraz rozprávať v normálnych plynulých vetách a hodnotí svoj život. Do Juráňovej autorskej stratégie patrí, že muži v románe hovoria absolútne málo a ešte menej rozmýšľajú, no zato ženy sú bohato diferencované.
Treba oceniť aj autorkinu iróniu, ktorá nešetrí ani jedno pohlavie.
