Slovenskí filmári sľubujú, že v roku 2007 dokončia až niekoľko pôvodných filmov. Jedným z filmov "na spadnutie" je pripravovaná komediálna road-movie Roming, ktorú za Slovensko koprodukuje Rudolf Biermann. Scenár Marka Epsteina opisuje strastiplnú cestu troch mužov za tajomnou rómskou nevestou pre najmladšieho z nich. Zápletka je založená na sľube, ktorý otec Roman dal kedysi kamarátovi: keď ich deti dospejú, zosobášia sa. Po rokoch prichádza zo Slovenska list, že sľub treba naplniť. Jura však študuje na vysokej škole, chodí s atraktívnou spolužiačkou, a naozaj sa mu nechce ženiť s neznámym dievčaťom odkiaľsi zo slovenskej dedinky, ktorú v živote nevidel. Po otcovom naliehaní však súhlasí, že sa vyberie na tajomnú nevestu aspoň pozrieť. Výprava, ktorej velí otcov svojrázny kamarát Stano, sa stane nepretržitým sledom dobrodružstiev. Film, ktorý sa nakrúca v prírode, v osadách, aj na smutnom rómskom sídlisku, sľubuje byť nielen komédiou, ale aj poetickým stvárnením chýbajúceho eposu o rómskej duši, ktorého náladu predurčuje pôsobivá hudba Vladimíra Godára. Do hlavných postáv rómskeho otca Romana a jeho kamaráta - Neróma Stana, ktorý sa cíti byť posledným skutočným "cigáňom", obsadil český režisér Jiří Vejdělek (oceňovaný za svoju minuloročnú prvotinu podľa románu Michala Viewegha Účastníci zájazdu) hercov Mariána Labudu a Bolka Polívku. Pre TV oko hovoria o svojich "rómskych" pocitoch.

Ako ste sa vžili do úlohy Rómov?

Marián Labuda: Raz cez prestávku v nakrúcaní sme s Bolkom sedeli na lavičke v Prahe a pri nás sa pristavil človek, ktorý sa na mňa zadíval, a opýtal sa: "Pán Labuda, čo tu robíte?' Odpovedal som mu, že nakrúcam film a chvíľu sme sa pozhovárali. Celý čas vedľa mňa sedel Bolek, ale ten človek ho vôbec nespoznal. A Bolek sa teraz hnevá...

Bolek Polívka: Ten pán ma nespoznal len preto, že som naozaj zrástol s postavou, a myslel si, že vedľa Mariána sedí nejaký Róm.

Žiarlili ste na seba, kto z vás je väčší Róm?

M. L.: O žiarlivosti tu môže hovoriť iba pán Polívka.

B. P.: To je akoby Eiffelova veža žiarlila na pastierku!

Narážate na výšku svojho kolegu?

M. L.: Ak sa to týka fyzickej výšky, tak tomu rozumiem. Veď Bolek Polívka je Lendlom československých divadelníkov.

B. P.: Tak dobre, mám síce výšku, ale Marián má hĺbku. Labuda je Dostojevskij medzi hercami.

Je taký komplikovaný?

B. P.: Nie, mám na mysli titul Zločin a trest! (Smiech.)

Predstavili ste si v duchu situáciu, že by ste sa narodili v rómskej rodine?

B. P.: Keď som bol malý chlapec, mal som rómskeho kamaráta Kalvodu, ktorý bol adoptovaný. A ja som si dlho predstavoval, že som tiež adoptované dieťa, ale z nejakého šľachtického rodu, alebo aspoň z nemeckej rodiny. Sníval som o Nemcoch! Chápete to?! (Smiech.) Potom som nabral odvahu a opýtal som sa v kuchyni mamy, keď niečo varila: "Maminko, su váš?' A ona hneď začala volať: 'Tatinku, tatinku, pojď honem sem!' A keď som potom pred otcom zopakoval svoju otázku, iba po mne blysol očami, či náhodou neviem viac ako on, pobral sa naspäť do svojej izby a pri dverách povedal: "Říka se - ja jsem váš.' Takže som definitívne pochopil, že som ich.

M. L.: Vedel by som si to predstaviť, ale v rodine vajdu. Už som raz hral vajdu vo filme Radikálny rez režiséra Dušana Kleina. Osvedčil som sa medzi Rómami ako vodcovský typ. (Smiech.) Našťastie je táto otázka len v hypotetickej rovine. Každý sa musí vyrovnať s tým, v akej rodine sa narodil, a každý by sa mal uplatniť v živote sám za seba, bez toho, aby sa vyhováral na rodinu, z ktorej pochádza. Myslím si, že keby sme sa s Bolkom narodili v rodine Rómov, aj tak by sme sa presadili.

B. P.: My máme vlastne podobný živnostnícky pôvod. Mariánov otec bol krajčír a môj bol drogista. Dá sa povedať, že v roku 1948 nám obidvom rovnako znárodnili našich otcov. Môj otec často hovorieval: 'Ty si sa narodil už znárodnený - v 49.'

M. L.: Ja som sa narodil pod pultom, preto som doteraz podpultový tovar. (Smiech.)

Dozvedeli ste sa pri nakrúcaní filmu niečo o Rómoch, s čím ste sa doteraz nestretli?

B. P.: Pred nakrúcaním som si pozrel asi tridsať nádherných slovenských dokumentov o Rómoch a ostal som prekvapený, koľko krásnych remesiel dokázali vykonávať - od hrnčiarov, cez koniarov, korytárov, tesárov, stolárov, šperkárov, obchodníkov s drahými kameňmi. Dnes si to ľudia zjednodušujú, keď si myslia, že Rómovia vedia iba spievť a tancovať.

Vo filme s vami účinkujú skutoční Rómovia. Obľúbili si vás?

B. P.: Rómovia ma majú radi už od filmu Dedičství, nebo kurvahošigutentag. Rozumeli môjmu Bohušovi, ktorý tam vykrikuje: "Cikána neošidíš! Víte vubec, kolik takový cikán múže mít peněz?!"

M. L.: Pán Mihajlov, ktorý vo filme hrá otca, ma už dvakrát pozýval do svojej rodiny v Neratoviciach, že mi jeho manželka pripraví nejaké dobré cigánske jedlo. Rómovia ma vždy považovali za svojho. Neviem, čím to je.

Čo by sme sa mohli naučiť od Rómov my?

B. P.: Rómovia dostali veľký dar - majú prirodzenú schopnosť tešiť sa zo života. Mnohým 'bielym' to dané nie je.

Uvažovali ste o tom, ako sa im dá pomôcť?

B. P.: Ja nijako nemôžem tomuto krásnemu národu radiť, ako z toho všetkého von. Ani ukazovať cestu - mesiášske myslenie mi je bohužiaľ vzdialené. Na Valašsku je u nás každý vítaný - či je to dobrý muzikant, remeselník alebo bankár. A nezáleži na farbe pleti ani šikmosti očí.

Film Roming je o rómskej duši. Obdivujete ich jedinečný pocit voľnosti?

M. L.: Aj my poznáme voľnosť. Bez nej by sme s Bolkom v 60. rokoch, keď sme začínali pracovať, nič neurobili. Až tak veľmi mi neprekážalo, že žijeme v totalite, lebo vnútorne som bol vždy veľmi slobodný. Raz napríklad na križovatke pribrzdilo auto, v ktorom sedel súdruh Biľak. A ja som bez zaváhania hneď nahlas skríkol: 'Vasil!' V tomto vnútornom pocite sme s Rómami podobní.

B. P.: Sloboda nomádov je určite závideniahodná. Zastavíte sa, kde chcete a idete, kam chcete, celý deň máte len pre seba... Ale pravá sloboda je aj tak len tá vnútorná. My máme šťastie, že sa môžeme rozhodovať, či niekde budeme hrať, alebo nie, s kým a kedy.

Obaja máte radi deti. Čo cítite, keď vidíte rómske deti?

B. P.: Deti sú najlepšia organizácia na svete - keď ich vidíte, hneď si spomeniete na vlastné. Všade na svete majú svojich agentov, majú to krásne vymyslené. Keď vidím rómske deti, snažím sa myslieť na to lepšie, s čím sa vo svojom živote stretávajú - na to, ako si spoločne spievajú, tancujú a rozprávajú si rôzne báje a rozprávky. Nakrúcali sme vo veľmi chudobnej štvrti, ktorá na prvý pohľad vyzerá dosť strastiplne... No bohužiaľ už aj tam majú taniere satelitov, už aj tam sledujú hŕbu všelijakých programov - majú výber a neviem, či si volia práve tie relácie, čo vysiela ČT2.

M. L.: Deti majú silnú potrebu byť dobrými, a ak sa niečo udeje, koriguje ich obyčajný pohľad do maminých očí. Smútok maminho pohľadu, ak dieťa neposlúcha, vyrieši veľa otázok aj bez slov. Medzi Rómami sa to však neberie až tak vážne. Rómske matky sú k svojim deťom oveľa tolerantnejšie.

Veríte v možnosť toho, že sa raz Rómovia prispôsobia požiadavkám spoločnosti?

M. L.: Určite nie nasilu. No vždy sa z ich komunity podarí niekomu odtrhnúť. Tých príkladov, ktorými sa Rómovia môžu inšpirovať, je dosť.

B. P.: Jiří Sovák raz povedal, že jeden žobrák na ulici pre výchovu urobí niekedy viac, ako všetci učitelia dohromady. To je príklad výstražnosti. No napríklad muzikantky Ida Kelarová či Věra Bílá urobili pre túto komunitu viac, ako hŕba sociálnych pracovníkov. A nie sú tu iba muzikanti a umelci, ale aj rómski moderátori, učitelia či športovci - kickboxeri. Ich príklady mladých ľudí naozaj lákajú.