Tromi fľašami whisky z veľvyslanectva zapíjali československí hádzanári finálové víťazstvo 15:11 nad Dánskom, po ktorom sa prvý a posledný raz dočkali titulov majstrov sveta. Partia trénera Bedřicha Königa v roku 1967 na severe Európy zavŕšila dlhoročné úsilie prelomiť vtedajšiu rumunsko-švédsku nadvládu. Z predchádzajúcich štyroch šampionátov mala dve strieborné a dve bronzové, no zlato akoby bolo zakliate.
Posledná šanca
„Cítili sme, že je to naša posledná šanca,“ spomínal jeden z najlepších krídelníkov sveta v tých časoch Vojtěch Mareš. Vo Švédsku ju Čechoslováci skutočne využili. Vyhrali všetko: štvrťfinále so Švédmi i semifinále s Rumunmi, ktorých nie a nie zdolať.
Švédske obecenstvo takú horkú pilulku ako vyradenie vo štvrťfinále nevedelo prehltnúť. Veď ich miláčikovia s Československom deväť rokov pravidelne vyhrávali. „Domáci boli absolútnymi favoritmi a keď neuspeli, vypískala ich celá hala,“ vraví Rudolf Horváth, jeden zo štyroch Slovákov v kádri. Žiaľ, žije len on a bývalý oddielový kolega z prešovského Tatrana Anton Frolo. Martin Gregor a Vladimír Seruga už nie sú medzi nami.
Zronený švédsky tréner Kurt Wardmark netušil, že nešťastný večer v Helsingborgu sa ešte nekončí. Po zápase ho od zlosti zbili miestni chuligáni.
Rumuni sa prepočítali
Rumuni viedli v semifinále 5:1. Už si mysleli, že sú majstrami sveta. „Ich najlepší hráč Gruia začal chodiť ako nafúkaná bábika v domnení, že je koniec. Nasadili sme naňho osobku a postupne sťahovali, až sme zápas otočili. Nemohli tomu uveriť. Vo finále vo Västerase sme potom mali Dánov, a keďže Švédi, ich najväčší rivali, nechceli, aby to vyhrali, tak sa pískalo maximálne objektívne. A to nám pomohlo. Dvaja sa bili, tretí vyhral,“ myslí si najlepší slovenský hádzanár 20. storočia Anton Frolo. Po šampionáte svet začal uznávať československú hádzanársku školu. Kolektívny štýl, rýchle protiútoky.
Tréner nekričal, vyzýval
Podľa Rudolfa Horvátha šampióna určili najmä osobnosti. „Mali sme ich viac ako súperi a navyše všetky posty boli absolútne vyrovnané. A všetko to zastrešoval vnímavý, kultivovaný tréner. Moravák König hádzanej rozumel a mal s nami krásny vzťah. On na nás nereval, nič neprikazoval, len nás vyzýval, aby sme to či ono urobili tak, ako si to predstavuje. Bolo to obdobie vzájomnej úcty. Také čosi dnes už v móde nie je.“
Historická chvíľa veľké oslavy po prílete do Prahy neznamenala. „Pár stovák ľudí nás na letisku v Ruzyni čakalo, bolo to milé, no ďalej sa toho už veľa nekonalo. Zobrali nás do ČSTV, dali nám zopár chlebíčkov a kofolu a neskôr poslali od 2500 do 4000 korún. Podľa toho, kto koľko odohral,“ spomína Horváth. V čase šampionátu mal len 19 rokov. Na MS bol najmladší. „Fakt, že som tam mohol hrať, bol ten nakrajší darček. Prišlo to znenazdajky. Dal som päť gólov Gottwaldovu, tri pražskej Dukle a už mi volali do nároďáku.“
Polhodina po dvanástej
Úspechy spred štyridsiatich rokov môžu dnešní reprezentanti tým minulým len závidieť. Súčasná slovenská reprezentácia sa na MS nevie ani len prebojovať. „To nie je len problém hádzanej, ale celej vlády, ktorá sa športu dlho nevenovala. Ja som začiatkom deväťdesiatych rokov ako telovýchovný funkcionár pomáhal pripraviť slovenský zákon o športe a ten sa odvtedy nezmenil. Páni, už je načase. Je polhodina po dvanástej,“ vyzýva Horváth. Dnes pracuje ako profesor na Prešovskej univerzite.
Cesta za zlatom
MS 1967 vo Švédsku
Základná skupina: ČSSR – Francúzsko 25:10 (14:2), ČSSR – Tunisko 23:10 (13:4), ČSSR – Dánsko 24:14 (13:7)
Štvrťfinále: ČSSR – Švédsko 18:11 (9:3)
Semifinále: ČSSR – Rumunsko 19:17 (11:10)
Finále: ČSSR – Dánsko 14:11 (8:8)
Víťazná zostava: Arnošt, Škarvan – Beneš, Duda, Havlík, Horváth, Mareš, Rážek, Brůna, Klimčík, Heřman, Konečný, Cinner, Gregor, Frolo, Seruga.
Tréner: Bedřich König.
