Marián Kubica po rokoch čakania vydal prvú básnickú zbierku Báseň ako báseň v roku 2005, a vzápätí prichádza s ďalšou knižkou. Vôbec prvýkrát dal o sebe vedieť časopisecky v polovici sedemdesiatych rokov a od prvej chvíle je zrejmé, že ide o vyhranený básnický talent.
Dokladom toho sú aj staršie Kubicove básne, ktoré vyšli minulý rok v časopise Fragment - od ich napísania po uverejnenie nás delí viac ako štvrťstoročie. Až po ich prečítaní a po nahliadnutí do jeho dnešných veršov zisťujeme, akú vzdialenosť Kubica prešiel autorsky aj ľudsky.
Ide o presný opak rozličných dnešných produktov mediálnych opíc, roztlieskavačiek a ctibažných pajácov.
Kým si prečítame Kubicovu najnovšiu knihu, treba povedať, že azda k nikomu sa slovenská literatúra nezachovala tak macošsky ako k nemu.
Kubicove básnické prvosienky sa v čase svojho vzniku nesmeli dočkať samostatného vydania. Publikoval ich až nedávno Miloš Žiak vo svojej aktuálnej knižke, nazvanej Alef, Bejs... Jid (Kalligram, 2006). Uverejnil ich spolu s precíznym súpisom vtedajších všemocných mihálikovských posudkov a rozsudkov.
Žiak pripomína nezameniteľné Kubicove verše spolu s vykreslením dobovej atmosféry aj ako dávny kamarát, aj ako spoluautor dvojknihy poézie, nazvanej Dvojzáprah, ktorú Kubica so Žiakom pôvodne chceli vydať vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, kam ju v roku 1979 aj ponúkli.
Riaditeľ vydavateľstva Vojtech Mihálik vtedy jej vydanie stopol.
Neskôr Ivan Hoffman súkromne vydal v koži viazaný Dvojzáprah v počte kusov jeden. Žiak o ňom doslova píše: „Žiadna podoba spoločného rukopisu mňa a Mariána nebola nikdy publikovaná, takže len v tomto jedinom exemplári sa zachovali originály krásnych Kubicových básní.“
Žiakove nemenej krásne, len minimálne prepracované básne napokon vyšli samostatne v jeho debute Oheň až požiar (Smena 1982). Smena bola jedným z dvoch vtedajších slovenských vydavateľstiev, kde človek mohol zbierkou poézie vojsť do literatúry takpovediac hlavnou bránou.
Mohlo by sa teda zdať, že básnik Marián Kubica začína prakticky od nuly. Že jeho poézia prichádza akoby odnikadiaľ, z okraja, čo určite nemôže vyjadrovať ani spochybňovať jej kvality.
Kubica je iba samým sebou. Akoby pochádzal z éry starobylých nátur s výraznými povahovými črtami. Nemusí ani uvažovať nad tým, ako by sa uplatnil v dnešnom svete. Tento svet totiž nemá na to, aby poskytol umelcom tohto druhu zábezpeku, istotu a zadosťučinenie.
Jediné zadosťučinenie si udeľuje Kubica sám, aj to len zriedka, pretože je na seba prísny, čo zanecháva na jeho textoch osobitú pečať v podobe vycizelovanej, vycibrenej definitívnosti. Môžeme len banovať, že toho do tlače neponúka viac.
Sic! Niekoľko rokov chystaná kniha o legendárnej bratislavskej kaviarni U Michala je už tiež za dverami.
Už celkom nahlas sa pošepkáva, že Marian Kubica ako jej hlavný zostavovateľ by ju mal tento rok vydať pod názvom Zlatá krv.