Rozhovor patrí medzi najatraktívnejšie novinárske žánre, lebo reprodukuje živé dialógy a môže siahať od pokojnej výmeny otázok a odpovedí po vášnivú diskusiu. Každý rozhovor podáva okrem vecných informácií i svedectvo o intelektuálnom rozmere pýtajúceho sa a odpovedajúceho, takže je to vlastne obraz oboch.
Takéto myšlienky mi blúdili hlavou, keď som čítal knihu Zuzany Bukovskej, obsahujúcu „rozhovory s osobnosťami, ktoré zblížil Turiec“, ako znie jej podtitul. Kniha zahŕňa 53 rozhovorov s osobnosťami, ktoré mali alebo majú nejakú väzbu na Turiec. Toto kritérium však nedodržiava až tak prísne, lebo sa sem dostal aj Ladislav Ballek, priam krikľavý južan; iba preto, že sa zúčastnil na jednej martinskej Slovesnej jari.
Bukovská oslovila ľudí najrozličnejších profesií, podmienkou bolo, aby niečo vo svojom odbore znamenali. Tak sú tu výtvarníci, herci, kňazi, lekári, spisovatelia, hudobníci, vedci, niektorí menej známi, iní aj so zahraničným renomé. Autorka sa nepridŕžala nejakého rozhovorového klišé, to jej umožnilo texty dopĺňať; ak osobnosť medzitým zomrela, dodala nekrológ, do otázok vmontovala citáty z iných autorov, inde odbehla od vážnosti témy k žartovnej stránke stretnutia.
Autorka oslovených ľudí pozná, sem-tam však cítiť akýsi konverzačný ostych, ktorý je v rozpore s funkciou oslovovateľky. Hoci v novinovom interview ťažko zachádzať do podrobných analýz umeleckej činnosti, Bukovská sa vynájde aj tu, keď kladie kvalifikované otázky. Nevyhýba sa ani súkromiu, ale nedobiedza, nekladie pasce, nebulvarizuje.
Jej rozhovory poskytujú veľa zaujímavých údajov o každej z osobností - kto by už vedel, že Michal Konček, medzitým zosnulý cingánsky hudobník, mal ako sedemročný trojčlennú kapelu alebo čo všetko si museli preskákať významní matiční pracovníci Dušan Katuščák či Augustín Maťovčík, kým sa táto inštitucionálna a často čudne sa správajúca mater konečne nerozdelila na Slovenskú národnú knižnicu, Slovenský biografický ústav a spolkovú zložku.
Životné osudy, príbehy a skúsenosti celej galérie postáv nie sú zaťažené „vlasteneckou regionalitou“, ale autorka ich vníma a tlmočí ako univerzálne a jedinečné zároveň. To, čo rozdali, ostáva všetkým.
