Dnes nemáme najlepšie skúsenosti s čašníkmi, váš Skřivánek je však samá poézia.
„Moje skúsenosti s čašníkmi sú veľmi vrelé a veľmi zásadné. Lebo, zažil som iné časy. S pánom hlavným Šimkom, Klčom, Tibenským, Jurčom. Oni vytvárali atmosféru a oni rozhodovali o tom, kto si aké miesto obľúbi. Aj ja som vedel, kde mám svoj druhý domov. Raz to bol hotel Carlton, raz hotel Devín. S kamarátmi sme mali svoje teritórium, vždy sme tam mohli prísť a nikdy sme nemali pocit, že by sme boli na ťarchu. Aj keď sme si dali len jednu minerálku.“
Hovoríte v minulom čase - k akým časom tento kaviarenský obrázok patril?
„My sme ho zažili už ako relikt minulosti. Ako zostatok po prvej republike, k socializmu to nepatrilo. Mohli sme byť len radi, že páni hlavní ten krásny kaviarenský život ešte chvíľu udržali. Dalo by sa povedať, že vtedy boli kaviarne miestom vzdoru. Tam sa mohli čašníci prihlásiť ku kultivovanosti – kedysi takej povinnej. Ktovie, aký mali súkromný život, možno sa im nedarilo, v kaviarňach však mohli hrdo prežiť, v zdaní akéhosi luxusu. A spolu s nimi aj my, ich klientela.“
Pamätáte si aj noblesné čašnícke gestá? Pre film boli zrejme dôležité.
„Pán hlavný stál kdesi v diaľke ako majordómus a všetko riadil pohľadom. Pamätám si jeho bystrý zrak a nenápadné kontrolovanie priestoru. Pred nakrúcaním sme však mali aj školenie. Učili nás, ako správne nalievať, ako zvrtnúť fľašu, aby po nej neskĺzla žiadna kvapôčka. Čašníci používajú rôzne posunky, prstové znaky. Nimi len tak jeden druhému naznačia, čo treba priniesť a ušetria si tak jednu špacírku cez celú kaviareň.“
Spomínali ste, že už keď ste Hrabalov román prvýkrát čítali, postava Skřivánka vám bola najsympatickejšia. Prečo? Lebo on je pravým rojkom tohto príbehu?
„Poznal som veľa takých pánov Skřivánkov, možno preto. Alebo preto, že bol statočný – v čase, keď s tým mali mnohí problém. No to by bolo len tak prvoplánovo povedané. Skřivánek je pekný dramatický hrdina. Má humor, nadhľad a ním si tú svoju statočnosť pekne depatetizuje. A celý román je taký. Sú v ňom morálne imperatívy, ale neobyčajne nádherne zrelativizované. Niežeby vyzneli smiešne alebo zbytočne. Naopak. Hrabal svoje príbehy zastrešoval imperatívom, ktorý v sebe sám a dlho nosil. Vzťah k ľuďom mal v sebe zakódovaný. Veď všetko, čo v knihách napísal, počul pri posedávaní v krčmičkách. A nikdy by nemohol tak láskavo písať, keby ľudí láskavo nepočúval.“
Film zrejme nebude taký populárny ako román. Mal aj nepriaznivé ohlasy. Sklamali vás?
„Mne sa páčil, ale rozčarovanie je prirodzené. Každému v ňom musí niečo chýbať, Hrabalov román je rozsiahly. Keď ho čítate, hneď si pri ňom vytvárate svoj film. A ten váš film je vždy dokonalejší ako film, čo vám ponúkajú iní. Rozčarovanie je prirodzené.“
Myslíte si, že niektoré kritiky boli nespravodlivé?
„To by som nechcel povedať. Nemyslím si, že niekto píše so zlým úmyslom. Byť tvrdší, to je typická novinárska vlastnosť, ale zase ľudská. My herci máme smolu, že naša profesia je taká kontrolovaná, my nemôžeme zostať v anonymite. Je pravda, že niekedy na to treba trochu statočnosti, predýchať tú kritiku a ďalej s ňou žiť. Hoci sa k sebe snažíme byť spravodliví.“
Viete si nájsť aj v negatívnej kritike nejaké plusy?
„Vždy je to lepšie ako žiadna kritika. To by už veci zrejme úplne zanikli. Pri neprajnej kritike je jeden pekný úkaz - sprisahanie zástancov filmu je v priamej úmere proti tej nespravodlivosti, nazvime to takto pracovne. Vznikne milé spoločenstvo, ktoré filmu drží palce a všemožne ho bráni.“
Keď film také nepriaznivé hlasy sprevádzajú, kto je obnaženejší? Herec alebo režisér?
„To máte tak, režisér je v nešťastnej pozícii. Keď hrajú herci zle, napíše sa, že ich zle viedol. A keď herci hrajú dobre, zabúda sa na neho. Vo filme pritom bez dobrého režiséra môže byť len ťažko dobrý herec. Keď niekto chváli mňa, mám až pocit viny. Ja dobre viem, do akých vysokých percent je pod tým podpísaný režisér. Niekedy ma nechá scénu zopakovať aj dvadsaťkrát, kým ma nenasmeruje tam, kde mám byť.“
No filmová postava Skřivánka je krásna aj pre svoje tajomstvo a nonšalanciu. A tá nonšalancia, to je predsa vaša značka.
„Ale že vo filme som, to je značka Menzla. Na tom ja nemám žiadnu zásluhu, mňa si len pozval. On vedel, že to v príbehu zafunguje. Bol by som rád, keby si ma vybral preto, chcem tomu veriť. A som rád, že ste si to všimli. Lebo naozaj, ja mám určitý druh noblesy rád. Možno to až trochu preháňam, ako sa ju snažím v očiach našej spoločnosti rehabilitovať. No myslím si, že sa netreba báť vstať, keď žena príde v spoločnosti k stolu, a že sa to dá urobiť aj tak, aby si to nikto nevšimol. Je to vlastne taký môj životný program.“
O filme Obsluhoval som anglického kráľa sa hovorilo dávno predtým, ako bol hotový, a hovorilo sa o ňom veľa. Mal šancu ponechať si do premiéry nejaké tajomstvo?
„To je pekné slovo. V Hrabalovi je toho tajomna vrchovato. Je tam celá fáza zmúdrenia človeka, ktorý si celý život myslel, že len milióny na konte sú dôležité. O čo všetko by sme prišli, keby to tam bolo rukolapne povedané! Koľko z toho tajomna nás osloví a koľko ho objavíme, to už závisí od našich schopností.“
Zdá sa, že keď už sa film dostal do kín, debaty okolo neho rýchlo utíchli. Mohol vôbec doznieť, keď napríklad v Česku prišiel len pár dní po ňom nový Forman?
„Po premiére som sa stretol s niekoľkými ľuďmi a viem, že s nimi si ten film dorozprávame. Možno nie práve na recepciách po premietaní, ale dorozprávame. Tento film si to vynucuje, ide však o to, či vy si dáte námahu, a tú udalosť si z neho urobíte. Všimol som si, že dnes sa udalosť často považuje za zbytočnú vec. Už ňou nie je ani svadba, ani pohreb, ani promócie, radšej to vybavíme len tak za pochodu. Udalosť nás vyčerpáva a utekáme z nej. Naše väzby sa rozptýlili na drobno. Naopak, divadlo udalosť chráni. Predstavte si, že nejakých šesťsto, sedemsto ľudí sa dohodne a kúpi si lístok na predstavenie. Všetci sa tam stretnú a chcú prežiť nejaký sen, niečo, čo nie je skutočné. Aj to je ako nejaké sprisahanie! Myslím si, že v nových podmienkach to bude ešte o niečo priaznivejšie. Tam budú priestory, kde bude môcť predstavenie naozaj doznievať. Teraz je to trochu surové. Hra sa skončí a diváci sú vyhodení na ulicu.“
Že sa rozplynú väzby, toho sme sa báli pri delení Československa. Mysleli sme si, že už o svojom umení nebudeme navzájom vedieť. Nestalo sa to, vy sám dnes hráte u Švankmajera, Hřebejka, Slámu i Menzla. Mali ste pred rokmi obavy aj vy? Z čoho?
„Mal som. Už len preto, že v Československu som mal trinásť miliónov divákov, na Slovensku mám len päť. Dobre, prežili sme to a prežívame to. No pozrite sa, ako sme skončili s filmom a na čo sme odkázaní v televízii.“
Je zaujímavé, že v Česku stále tvorí slávna staršia generácia. Nový film má Švankmajer, Forman aj Menzel. V rovnakom čase. Prečo naša staršia generácia nie je taká aktívna?
„Po prvé, u nás sa filmy nenakrúcajú, v Česku sa nakrúcajú. Nakrúcajú všetci, čo majú potenciál film dokončiť. Veľa z nich má aj dobrý scenár a cítia naliehavosť ho zrealizovať. Peniaze pri tom nie sú prioritné. Aj v Česku sa ťažko zháňajú, lenže tam sa ich filmári zháňať nehanbia - pretože majú svoje projekty vnútorne zdôvodnené. Obávam sa, že u nás nie je žiadny taký tlak. Nevidím takých nadšených ľudí, čo by považovali za samozrejmosť a nutnosť svoj scenár presadiť.“
Občas sa niečo presadí.
„No ešte iné je dôležité. Darmo budete film umelecky cítiť, ešte musíte vedieť, ako to technicky urobiť. Scenár musí mať aj svoje emočno, aj svoje ratio. Nie je náhoda, že zatiaľ robíme len poviedkové filmy. Vážny, klenutý dramatický oblúk nám robí problém. Nechcem byť nekonečne múdry, ale myslím si, že istotu Formana, Menzla či Švankmajera nemáme.“
V poslednom čase sme si zvykli na česko-slovenské koprodukcie, zväčša vedené českým režisérom. Kedy vám naposledy ponúkol úlohu slovenský režisér?
„Vo filme som to šťastie v poslednom čase nemal. V divadle som nedávno naskúšal Popol a vášeň. Keď sme ho chystali, šli sme sa pozrieť aj na Jeremyho Ironsa v Londýne. Máraiov krásny román zdramatizoval Christopher Hampton a je zaujímavé, že to kedysi chystal aj ako filmový scenár pre Formana. Sú tam večné témy: či priateľstvo komplikuje lásku, či sme pánmi svojho osudu a čo to s nami spraví, keď nám náhodná udalosť pretne osud.“
Táto hra býva v Národnom divadle vypredaná. Vypredané ste zažili aj vtedy, keď ste režírovali Shakeaspera na Hrade. Vonku bol zúfalý rad, vy ste to vtedy videli tiež. Dá sa takto merať úspech?
„Áno, videl som to, bol som vonku, zrejme som chcel niekoho prepašovať. Isto, predané hľadisko je rozhrešením, na prázdne stoličky sa ťažko hľadajú výhovorky. No najväčším úspechom je, keď ľudia prídu na to, čo vy chcete, aby sa im páčilo a aj sa im to páči. Dejiny divadla vedia, že stačí, aby bola hra dostatočne pokleslá a už je vypredané. Nám by to stačiť nemalo. Lepšie je, keď si niečo nájdu v Kráľovi Learovi.“
Koľko vám potom dobrý pocit z úspechu zvykne vydržať?
„Boli by ste prekvapený, pochybností je človek stále plný. Koľkokrát sa mi v stalo, že som si piesok pred sebou neutrel a nezačal ten obrázok kresliť odznova. Chcel som použiť alebo zneužiť bývalý úspech, a hneď som na to doplatil. Nehovorím, že rokmi neprichádza zručnosť, ale začať musíte vždy zdola, pýtať sa, prečo to robíte a či to robíte dobre. Budovať na tom, že ja som Huba, na mňa prídu, sa nedá. Čím vyššie je nos hore, tým hlbšie udrie o zem.“
