„Populárna hudba je základom celej hudby. Nový trend nikdy nezačala symfonická muzika, vždy len primitívna, tanečná,“ hovorí Pavel Zelenay, znalec a zberateľ najstaršej slovenskej populárnej hudby. „Keď sa hudba zdokonalila tak, že už aj jej tvorcovia sa cítili zviazaní, mali na viac, ako len hrať do tanca, prišiel bod rozkolu. Jedna časť tej hudby ostáva na tanečných parketoch a druhá ide na koncertné pódiá,“ vysvetľuje svoju teóriu vzniku nových hudobných žánrov a zrazu vôbec nie je ťažké predstaviť si namiesto Františka Krištofa-Veselého nejakú súčasnú dídžejskú hviezdu.
Krištof-Veselý je však jednou z hlavných postáv projektu, na ktorom začal Pavel Zelenay robiť už v minulosti. Cez staré archívy a domáce zbierky platní, za ktorými cestuje po celom Slovensku a Čechách, mapuje domácu scénu od čias, keď sa u nás začala skladať hudba nazývaná populárnou. Výsledok bádania - Antológia slovenskej populárnej hudby má dve pokračovania: prvé vyšlo ešte na kazete, druhá časť aj na CD nosiči. „Kto má ešte dnes fungujúci gramofón, na ktorom by sa dali prehrávať staré šelakové platne?“ pýta sa Pavel Zelenay, ktorému najnovšia technika robí pramálo problémov. A kto si ešte dnes spomína na mená (dnes by sme povedali hviezd) ako právnik Dušan Pálka, sólista Štefan Hoza, ktorý nahral pieseň F. Lehára vo firme Ultraphon (z platne sa vtedy predalo päťdesiattisíc kusov), Alexander Aranyos, amatér, ktorý z lásky k dievčine Dite napísal tango, či Štefan Figura a, samozrejme, stálica slovenskej tanečnej piesne František Krištof-Veselý.
Známe šlágre interpretov, ktorí nahrávali väčšinou v pražských štúdiách, ale napríklad aj v nakladateľstve Harmónia v Modre, zachytáva antológia v rozmedzí rokov 1934 až 1937. Stiahnuté z dnes už starožitných značiek Ultraphon, Odeon, His Master Voice, so šumom a praskaním, na ktoré už vyznávači hudby pomaly zabudli.
DENISA VOLOŠČUKOVÁ
