BRATISLAVA. V prípade, že prejde chystaný zákon o športe v duchu návrhu jeho legislatívneho zámeru, slovenský šport si ročne polepší o takmer osemsto miliónov korún.
Tento rok sľúbil štát športu iba 1,2 miliardy Sk, čo je 0,35 percenta z objemu štátneho rozpočtu. Miliardu dostane z ministerstva školstva, zvyšok od rezortov obrany a vnútra.
Objem sa už roky nemení, nevykazuje ani inflačný nárast, ba skôr klesá. „Podľa inflačnej krivky by mal byť už na úrovni 1,8 miliardy,“ skonštatoval nedávno úradujúci šéf Konfederácie športových zväzov Marián Kukumberg.
Práve k tejto sume môže slovenskému športu pomôcť nová právna norma o športe, ktorá by mala nahradiť desať rokov starý zákon o telesnej kultúre. Pravda, ak vláda odobrí jej zámer a na jeseň aj paragrafové znenie.
Zákon bude jednoduchší
Pokus Dzurindovho kabinetu stroskotal. Premiérovi poradcovia mali o podobe moderného komplexného zákona o športe inú predstavu ako Froncom vedené ministerstvo školstva a najmä ako športové hnutie.
Pod Mikolajom rezort školstva rezignoval na komplexnosť a do prípravy zákona zapojil osobnosti z Rady pre šport aj funkcionárov. „Bude jednoduchší a praktickejší,“ nádejá sa predseda Slovenského olympijského výboru František Chmelár.
Legislatívny zámer, ktorý je v medzirezortnom pripomienkovom konaní, neráta s riešením niektorých sporných otázok (profesionálny šport, športová arbitráž, bezpečnosť na štadiónoch). Odvážne však nastoľuje otázku financovania. Opiera sa pritom o sľub z programového vyhlásenia, že vláda prehodnotí lotériový zákon.
„Ministerstvo navrhuje zmeniť zákon o hazardných hrách tak, aby 50 percent výťažku z lotérií alebo z licenčných poplatkov za prevádzkovanie hracích strojov bolo definovaných ako nedaňový príjem štátneho rozpočtu a slúžilo na rozvoj športu,“ vysvetľuje riaditeľ odboru prierezových činností sekcie športu Stanislav Kosorin. „Sumu približne 750 - 800 miliónov korún by rozdeľovala správna rada ministerstva zložená zo zástupcov štátnej správy aj športových spolkov, pričom dve tretiny by išli na šport pre všetkých v regiónoch a tretina do športu na centrálnej úrovni.“
Legislatívny zámer predpokladá, že olympijskí i paralympijskí víťazi a majstri sveta v olympijských odvetviach budú po päťdesiatke dostávať osobitný dôchodok vo výške dvojnásobku minimálnej mzdy. Aktuálne dosahuje 7600 Sk, takže renta by predstavovala 15 200 korún.
Dôchodky za 2,7 milióna
Momentálne však spĺňa podmienky iba pätnásť športovcov, takže ročné náklady štátu by predstavovali len 2,7 milióna Sk. Päťdesiatku zatiaľ nemá ani jeden z deviatich žijúcich paralympijských šampiónov a z desiatich olympijských len štyria: Ján Zachara, Anton Tkáč, František Kunzo a Stanislav Seman. Z majstrov sveta v olympijských disciplínach narodených na Slovensku by (navyše) prišli do úvahy jedenásti: atlét Imrich Bugár, gymnastka Marianna Némethová-Krajčírová, hádzanári Anton Frolo a Rudolf Horváth, hokejisti Július Haas, Milan Kužela, Marcel Sakáč, Marián a Peter Šťastní, Vincent Lukáč a volejbalista Bohuš Golian.
Napriek tomu je otázne, či „nízkonákladový“ návrh prejde. „Som zvedavý, ako to dopadne,“ poznamenal šéf Slovenského paralympijského výboru Ján Riapoš. „Predpokladám oponentúru typu: Prečo práve športovci?, hoci niektoré povolania majú určité výsady, napríklad skorší odchod do dôchodku.“
V Poľsku a Maďarsku podobné penzie pre športovcov existujú, no česká vláda takýto návrh nedávno odmietla. „Štát málokedy prejaví vďačnosť ľuďom, ktorí niečo dokázali,“ trpko poznamenala oštepárska legenda Dana Zátopková.
Športovali za diplom
BRATISLAVA. „Navrhovali sme, aby dôchodok dostávali všetci medailisti olympiád, nielen zlatí,“ pripomína predseda SOV František Chmelár. „Je to polovičaté, ale aj to by pomohlo,“ myslí si šéf Slovenskej asociácie olympionikov Anton Tkáč, olympijský víťaz 1976. „Aspoň by sa z prostriedkov, ktoré cez sponzorov získame na sociálnu podporu, viac ušlo tým, čo zlato nezískali.“
Tkáč tvrdí, že „je až na počudovanie, ako veľa bývalých slávnych športovcov žije v núdzi“. Staršie generácie športovali za pánbohzaplať. „Za diplomy a stisk rúk,“ dodáva. „Niektorí na oltár vlasti položili aj zdravie. Každý rok vytypujeme pár tých, čo zvlášť potrebujú pomoc, a zaplatíme im liečenie, pobyt pri mori či tlakomery. Alebo za nich uhradíme polročný nedoplatok na nájomnom. Iným pomáhame získať zamestnanie.“
Menovať však nechce: „Sú to citlivé veci, snažíme sa byť diskrétni. Niektorí sa dostali do problémov s alkoholom, prešli liečením...“ Odmieta aj kvantifikovať: „Bol rok, keď sme pár ľuďom mohli dať vianočný príspevok 30-tisíc, ale ani na takéto ušľachtilé ciele sa peniaze ľahko nezháňajú. Bez takých ako Rusnák, Golonka, Lohyňa či ďalší, ktorí mi pomáhajú, by nebolo ani to, čo je.“
Šéf Slovenského paralympijského výboru Ján Riapoš je konkrétnejší: „Na sociálny program dávame ročne 3 - 4 milióny z prostriedkov, ktoré získame od reklamných partnerov. Športovcov vedieme k tomu, aby počas kariéry neopúšťali zamestnanie, radšej im refundujeme mzdu a podporujeme ich aj pri dopĺňaní vzdelania.“
(mo)
Bol by to zázrak...
Najstaršiemu slovenskému olympijskému víťazovi chýba do osemdesiatky pol druha roka. „Ja už som sa napočúval sľubov!“ hodil rukou Ján Zachara, zlatý boxer z Helsínk 1952, keď sme mu spomenuli tému osobitných dôchodkov pre športových šampiónov. „Keby sa čosi také schválilo, pokladal by som to za zázrak.“
Slávny pästiar má dôchodok tesne nad 10-tisíc korún.
„Nie za to, že som dobre boxoval, ale za to, že som tridsať rokov robil v huti pri odlievaní ocele,“ pripomína. „Klopem na drevo, zatiaľ mi zdravie slúži. Musí, starám sa o dlhodobo chorú manželku. Samozrejme, že by osobitný dôchodok padol vhod, veď lieky sú drahé.“ Za olympijský primát dostal od vtedajšieho armádneho ministra Čepičku povýšenie z čatára na podporučíka, s ním kožený kabát a hodinky. „Dodnes ich mám a idú, ako sa na švajčiarske hodinky patrí. Keď sa ich rozhodnete predať, som prvý adept na ich odkúpenie, povedal mi nedávno jeden hodinár,“ vraví.
„Jediné peniaze, ktoré som dostal, bolo 10-tisíc v starej mene zo zbierky zamestnancov bývalej Meriny. Pridal som štyritisíc a kúpil som si sekretár.“
„Vždy nám prízvukovali, buďte skromní, a pritom sme iní ani byť nemohli, veď nám nič nedávali,“ smeje sa.
(mo)
