Na čo ste mysleli pred úvodným buly?
"Na nič konkrétne. Dvojica českých spoluhráčov Bonk s Plekancom ma dobre psychicky pripravila. V duchu českých komédií, čo mám rád. Na štýl Polívku. Skrátka išiel som do bránky s tým, že nemám čo stratiť. Akurát pred zápasom som stihol zatelefonovať otcovi do Petržalky, že budem chytať. Povzbudil ma, nech sa držím."
Nastúpili ste s číslom 41, na farme v Hamiltone ste nosili tridsiatku. Prečo?
"Lebo 41 bola voľná a tú mi pridelili ešte počas draftu pred štyrmi rokmi. Nepotrpím si veľmi na číslo."
A na rituály?
"Tiež nič špeciálne. Len dve hodiny pred zápasom si pospať a potom vždy najprv pravá korčuľa, pravý betón, až potom ľavá strana."
Začať kariéru víťazným zápasom je pre brankára významné. Dlho sa vám črtala dokonca nula. Máte nejaké výčitky?
"Pri oboch góloch. Brankár je na to, aby ich nedostal. No na druhej strane Montreal po sérii šiestich prehier konečne vyhral. Prevládla tímová radosť."
Hamilton od Montrealu nie je blízko. Kde bývate?
"Je to poldruha hodiny letu alebo sedem hodín autom. Bývam v hoteli v centre, pešo do Bell Centre to mám päť minút. Nemám k dispozícii auto, tak sa cez voľný čas len povaľujem v posteli a prepínam televíziu."
Priateľka?
"Petra je z toho celého smutná, asi jediná. Ostala sama v Hamiltone a nemôžem jej jasne povedať, či má prísť ona ku mne hore, alebo sa vrátim ja za ňou dolu."
Naznačil vám tréner, či vás postaví aj na utorňajší domáci zápas s Washingtonom?
"Vôbec nič."
V kabíne Bell Centre sú kráľovské hlboké koberce, útulný bazénik, špičkovo vybavená zdravotná klinika. Na lepšie si človek rýchlo zvyká.
"Luxus je naozaj veľmi príjemný, navyše v Montreale dýchajú na každom kroku tradície. Novinárov zaujíma všetko. Zaväzujúce. Stále však musím ísť do bránky s tým, že svet sa nezrúti, keby niečo." Vojtech Jurkovič
