V najstaršom izraelskom kibuci s romantickým menom Degania (Nevädza) dostali ľudia prvýkrát po takmer sto rokoch výplatu. Niektorí z nich si na prahu šesťdesiatky či sedemdesiatky boli prvýkrát v živote otvoriť súkromný účet v banke a dostali platobnú kartu. Matka izraelských kibucov, ako Deganiu neďaleko Genezaretského jazera nazývajú, sa vydala na cestu privatizácie. Je to ďalší signál, že izraelské kibuce vo svojej najčistejšej podobe vymierajú.

Spoločný účet

Od minulého týždňa teda v Deganii už výplaty 320 členov kibucu nejdú na spoločný účet, z ktorého sa platila prevádzka kibucu, spoločné stravovanie aj denné potreby jednotlivých rodín, ale na ich osobné účty. Z tých­ im mesačne budú strhávať peniaze za služby, vodu, elektrinu aj špeciálnu „daň rovnosti“. Tá slúži na to, aby dorovnávala príjmy tých, čo zarábajú menej ako stanovené minimum. Zachová sa aj spoločné stravovanie v jedálni kibucu, aj dotácie pre miestnu škôlku, školu a detský klub. V Deganii žije asi sto detí.

Hoci zmeny v kibuci odhlasovalo 85 percent členov (o všetkom sa rozhoduje kolektívne), ozývajú sa aj nespokojné hlasy. „Toto už nie je kibuc. Pozrite sa, jedáleň je prázdna, takmer vôbec sa nestretávame,“ povedala denníku Jediot Achronot Nirit Chadarová, ktorá v kibuci žije 27 rokov.

Väčšina ľudí v kibuci totiž vie, že tak ako to fungovalo v roku 1910, keď Deganiu založili socialistickí nadšenci z Rumunska a Ruska, to už ďalej nejde. A neplatí to len pre Deganiu.

Čoraz viac ľudí z kibucov už neorie, nejazdí na traktoroch, neoberá banány, ani nestáča med do pohárov. V kibucoch len bývajú a za prácou dochádzajú do miest. Pracujú v počítačo­vých firmách, sú právnikmi, majú vlastné podniky. A samozrejme, tomu zodpovedajúce príjmy. Tie putovali do posledného šekela na účty kibucov a zabezpečovali slušný štandard aj tým, čo zarábali oveľa menej. Bolo len otázkou času, kedy sa generácia „high-tech kibucníkov“ vzbúri. A tak zmizol spoločný účet.

High-tech laboratóriá

Miznú aj ďalšie atribúty kibucov. Už nejde o poľnohospodárske usadlosti, kde vás budí bučanie kráv a veselé spevy žien, čo sa chystajú na pole. Kibuce dnes zarábajú hlavne na agroturistike: V zelených záhradách organizujú svadby, obriezky či firemné večierky. Už neopravujú motyky, v ich dielňach sa nevyrábajú kombajny, ale mikročipy či elektroniku pre armádu.

Najmladšia generácia kibucu asi nikdy nezasadila strom. Najhrubšie práce už dávno robia robotníci z Thajska či Filipín, alebo naivní dobrovoľníci zo západnej Európy, čo sú nadšení, že môžu ráno podojiť kravu alebo vyhnať ovce na pastvu.

Pamätník: Bola to utópia

Desať mužov a dve ženy čo prišli do Deganie pred 97 rokmi, by z toho asi nadšení neboli. Všetko by sa im zdalo príliš moderné a málo solidárne. Oni do vtedajšej Palestíny prišli z nehostinného prostredia, chudoby a večného strachu z pogromov. Kibuc bol oázou, a tak trochu zlatou klietkou.

Súčasná generácia však vidí „tam vonku“ rýchle autá, zahraničné dovolenky, reštaurácie a zábavu. Očakávať od nich, že sa budú skladať na skromné jedlo v „závodnej jedálni“ či vlastenecké výlety, je nerealistické. Vie to aj 86-ročný Jona Šapira, jedno z prvých detí narodených v Deganii. „Čo bolo, bolo. Kibuc bola utópia. Čudujem sa, že to toľko vydržalo,“ povedal v izraelskej televízii. Potom sa otočil na vnuka a spýtal sa ho, či si môže s kreditkou kupovať aj noviny.

Fakty

Kibuc v hebrejčine znamená zhromaždenie alebo kolektív.

V pôvodných kibucoch bolo všetko spoločné, deti žili oddelene od rodičov a o každej investícii sa rozhodovalo na schôdzi.

Väčšina z nich vznikla pred založením Izraela v roku 1948.

Teraz ich je viac ako 280, žije v nich takmer 118–tisíc ľudí.

l Ľudí, ktorí tam vyrástli, spoločnosť často považuje za neprispôsobivých.

Autor: Tel Aviv