Musí sa vždy všetko robiť pred ľuďmi?

Kniha Jiřího Voskovca a Jana Wericha Korespondence I je strhujúcim svedectvom osudov umelcov, ktorí si boli navzájom „najlepšími mužskými svojho života“. Emigrácia jedného a „únava z blúdenia po svete“ u druhého síce rozdelili ich umelecké cesty, no aj na

diaľku prežívali spoločne svoje radosti i starosti.

Osem rokov čakal Voskovec odpoveď na list, ktorý poslal Werichovi 25. júla 1948 z Paríža, kde sa začal jeho druhý exil. Pomenoval v ňom príčinu, pre ktorú ich povojnová kariéra v Československu prestala fungovať - v Amerike, kam ušli pred Hitlerom, sa im prihodili veci, ktoré porušili „chemickú formulu“ ich doterajšieho vzťahu.

„Fakt je, že jsme se změnili tam a tenkrát a učinili-li jsme chybu, bylo to, že jsme to rychleji nekonstatovali a neušetřili si zbytečné komplikace a spoustu úsilí,“ písal, narážajúc na založenie Divadla V & W, ktorým chceli po návrate do vlasti nadviazať na svoje legendárne Osvobozené divadlo. Márnosť tejto snahy v nastupujúcom komunistickom režime pochopil Voskovec veľmi rýchlo a krátko po februárovom puči v štyridsiatom ôsmom definitívne odišiel. Po krátkej korešpondencii sa práve týmto listom ich kontakty nadlho prerušili.

Pochopený signál

Rad bol na Werichovi, a ten trýznivú pauzu ukončil spôsobom, typickým pre ich komunikáciu. „Kdyby Celsia nedržel zpátky Reamure, tak by z něj byl do rána Fahrenheit, takovej je tu hic,“ začal svoj list a vzápätí vyzval priateľa, aby ihneď nasadol na koňa, išiel si kúpiť papier, písadlo a známku a okamžite mu odpísal. Ani slovko o ôsmich rokoch mlčania.

Až keď sa potom stretli v Londýne, Werich povedal: „Já jsem se kapku vopozdil.“ A na Voskovcovo vysvetlenie, že viac nepísal, kým nedostal odpoveď, lebo sa mu zdalo, že „pochopil signál“, mu odtušil: „Kdo by to měl uhádnout, když ne ty, vole.“ A všetko bolo ako predtým.

Po ôsmich rokoch bez komunikácie sa zišli, porovnali výsledky a zistili, že vychádzajú rovnobežne. „Bloudíce džunglí každý z jiné strany, setkávame se neomylně veprostřed, a musíme si navzájem smeknout,“ pochvaľoval si Voskovec.

Listy verne kopírujú ich životy, ktoré sa vyvíjali často asymetricky. Napríklad v roku 1958 sa Werichovi v Prahe pomerne darilo, no Voskovcovi vtedy zomrela manželka, navyše náklady na jej liečenie ho priviedli do finančných ťažkostí, takže musel prijať aj úlohy v podivných kovbojských filmoch. „Je opravdu, Jeníku, k posrání si pomyslet, že dnes dělám ve filmu v Mexiku, přesně takovém, jako jsme před víc než třiceti lety na ně trpěli.“

Životopis sa píše nakoniec

No už o rok sa situácia otočila, uchytil sa v divadle na Broadwayi, kým Werich doma pomaly strácal pozície a cítil, že sa blíži koniec jeho divadelnej kariéry. Predzvesťou bol aj podraz od ich kamaráta E. F. Buriana – ten sa z avantgardného umelca zmenil na dôležitého straníka, ktorý zo závisti presadil zrušenie turné Werichovho divadla do Paríže, kde už boli všetky predstavenia vypredané. „Myslím, že kdybych ti měl popisovat celou věc krok po kroku, že bych toho jednak moc popsal, jednak se při tom pozvracel,“ píše znechutený Werich.

Hoci v ďalších listoch sa popri politike či filozofii objavuje téma rodiny, života a smrti, najmä v súvislosti s Werichovou rakovinou (on sám pred časom pri rovnakom ochorení Voskovcovej ženy napísal, že „je blbý, že životopis se musí nejdřív prožít a pak teprve napsat, obráceně by to bylo lepší“), dominuje v nich, pochopiteľne, umelecká tvorba.

Tou je aj korešpondencia, ktorá bola dlhé roky jediným pokračovaním ich predvojnovej literárnej spolupráce. Listy považovali za dielo, ktoré treba zachovať, a súčasne aj za argument voči tomu, že v zrelom veku spolu už asi nič nevytvoria: „A pak, co tyhle dopisy? Musí se všechno dělat před lidmi?“