Začínal skromne. Narodil sa v beduínskej rodine v púšti uprostred Líbye. Už ako dospievajúci začal spriadať plány proti prozápadnej monarchii kráľa Idrisa. Vyštudoval vojenskú akadémiu a 1. septembra 1969 len ako 27-ročný spolu so spriatelenými dôstojníkmi zvrhol monarchiu a zaviedol autokratický režim. Krajinu postupne premenil na Veľkú líbyjskú arabskú ľudovú socialistickú džamahíriu.
Džamahíria
Džamahíriu vymyslel Kaddáfí, pričom by sa dala preložiť ako vláda prostredníctvom ľudového zastúpenia. Jej filozofiu zhrnul do Zelenej knihy. Skombinoval v nej prvky marxizmu, islamu a kapitalizmu. „Zelená kniha predkladá definitívne riešene nástroja vlády,“ píše Kaddáfí vo svojej „tretej svetovej univerzálnej teórii“.
Kaddáfí v krajine zaviedol zvláštne ľudové výbory, ktoré sú podriadené ľudovému kongresu. V skutočnosti je však neobmedzeným vládcom krajiny sám, hoci okrem titulu plukovník či brat veľkej revolúcie žiadny nemá.
Líbyu bez vodcu si od jeho nástupu pred takmer 40 rokmi ani nemožno predstaviť. Na uliciach sú okrem reklám už len bilbordy usmievajúceho sa Kaddáfího v slnečných okuliaroch.
Nová krajina
„Zelená kniha? Je nerealizovateľná,“ usmieva sa dvadsaťšesťročný Omar z Tripolisu. Živí sa ako elektroinžinier v jednej zo šiestich líbyjských ropných spoločností. Keď však dostane príležitosť, chodí po svete a pracuje pre americký General Electrics, ktorý sa po zrušení sankcií podobne ako ostatné západné firmy do krajiny vrátil.
Kaddáfího vízie považuje Omar za prežitok. Aj to je znak, že Líbya sa za posledné roky radikálne zmenila. „O sto percent,“ hovorí Omar. Pred niekoľkými rokmi by ste sa báli, že vás niekto za vaše názory udá, teraz je to oveľa lepšie, povedal.
Sponzor teroru
Kaddáfí svoju vládu začal tým, že vyhnal amerických aj britských investorov a znárodnil priemysel. Obrovské zásoby ropy a zemného plynu mu zabezpečovali financovanie režimu a teroristických hnutí všetkého druhu od írskej IRA cez nemecké RAF až po palestínske oslobodzovacie hnutie.
Líbyjská tajná služba bola za teroristickým útokom na diskotéku La Belle v Berlíne (1986), kam chodievali americkí vojaci, či za výbuchom lietadla spoločnosti Pan Am (1988), ktoré sa zrútilo nad škótskym Lockerbie.
Najväčší Kaddáfího nepriateľ, americký prezident Ronald Reagan, sa „šialeného psa“, ako ho volal, pokúšal neúspešne zlikvidovať. Letecké nálety sa skončili len civilnými obeťami, medzi ktorými bola aj Kaddáfiho adoptívna dcéra. Z beduína sa tak definitívne stala ikona ultraľavicového revolucionára arabského sveta.
Spojenec
Dnes je všetko inak. Američania sa do Líbye vrátili a najdlhšie vládnuci arabský líder je zrazu jedným zo spojencov Georgea Busha v boji proti terorizmu.
Do krajiny začali častejšie chodievať aj turisti, najmä talianski. Práve s Rímom, ktorý začiatkom minulého storočia Líbyu okupoval, má Tripolis veľmi dobré vzťahy.
„Ja ho mám rád,“ hovorí Mohammed, ktorý ako jeden z mnohých Maročanov študuje farmáciu v Líbyi. Štúdium tu má totiž zadarmo. Zo začiatku sa snažil Kaddáfí zjednotiť arabský svet - keď narazil na nepochopenie, vrhol sa nový projekt - Africkú úniu podľa vzoru Európskej únie.
Po 11. septembri a vojne v Iraku, ktorá zosadila irackého diktátora Saddáma Husajna, sa Kaddáfí rozhodol definitívne obrátiť kabát. Priznal sa, hoci nepriamo, k viacerým teroristickým útokom, za ktorými stál jeho režim a odklepol náhrady pre rodiny obetí.
Hoci sa vzdal programu zbraní hromadného ničenia, stále ho nemožno považovať za baránka. Napríklad sloboda slova v krajine stále neexistuje, a podľa americkej mimovládnej organizácie Freedom House pre kritický názor v posledných rokoch zavraždili viacero líbyjských novinárov. Aj preto Omar nechce zverejniť celé svoje meno.
;)
Autor: Tripolis
