Vyzeral ako človek, ktorý sa práve márne chystá kýchnuť. Celé jeho telo sa zachvelo:
– Obetovať život naraz, to nie je nič. Hrdina je mŕtvy. Veľkosť pri malej práci, to je víťazstvo. Maličkosti, čím menšia každodenná práca, vykonávaná verne, denne a roky v službe myšlienky. Ostaňme radšej holopupkármi, ako by sme mali ochorieť na európsko- či nebodaj svetopupkárstvo.
Hľadel, obklopený šeďou, späť na šeď minulých rokov, s hľadajúcim, tápajúcim, úpenlivo prosiacim pohľadom hľadel na šeď budúcich dní. Potom vyšiel von, hnaný dychtivosťou po živote, smerom k lesu, cez žírne oráčiny, dýchal zhlboka a išiel, išiel. Proti nemu sa rútil život: aspoň to, čo sa okolo neho dialo, tak vyzeralo.
Raz, pred niekoľkými dňami si vyšli spolu. Spenené kalné potoky plné starých pneumatík, vlhké údolia a roklinky, zdrapy hmiel voňajúce dymom a oxidom síry, šírili chlad, v ktorom už bol dráždivo obsiahnutý dramatický žiar toho, čo príde. Zatiaľ čo jedli gumovitý hotdog, muž sa poddával svojej divokej a odvekej túžbe: oprieť ju o statnú borovicu. Namiesto toho riekol:
– Neviem, prečo mi práve prišlo na um, čo rozprával náš vzdialený príbuzný Jozef Miloslav. Vraj neostáva nič iné, len sa pobrať do toho slávneho, i pre nás Slovanov všelijako pamätného mesta Viedne. Nosiči na stanici by ma boli skoro umorili svojou chtivou úslužnosťou. Ale ja som si pomyslel: Človek chce byť slobodný, a preto nech sa učí byť všade nezávislý. Kto si ani svoj cestovný batôžtek nevie na vlastnom pleci odniesť, ten je závislý aj od toho potulného nosiča. A teda i ja, keďže literatúra nie je kauzálna ani lineárna, ale žiariaca do všetkých strán, aj ja som si zavesil batoh na študentské plece, pritlačiac si na hlave biely klobúk a zmužilo pokrútiac dáždnikom, pobral som sa do mesta. Moja prvá cesta viedla k Dómu sv. Štefana. Vstúpil som do veľkokrásneho chrámu: a svätovážny pocit naplnil moje vnútro až pod košeľu a slipy bieloskvúce. Tu, v týchto stánkoch umenia a krásy človek zhliada, čo ľudský cit a rozum je a môže byť. Svojím umením, človeče, dokazuješ, že si povolaný k životu večnému, vajatal som; môj syn sa iste raz bude volať Vajanský.
– Keby sme sa teraz proste vydali na cestu do Európy, teraz hneď a bez toho, aby sme sa niekedy obrátili, išli stále ďalej, ty a ja, preč, len ďalej a ďalej...
– Bez kefky na zuby, bez nočnej košele, len so straníckou knižkou, – odpovedala s úsmevom. – Bez cieľa. Len spolu!
– Áno, ty a ja. Bez peňazí. Bez povinnosti vychovávať umelcov a pedagógov, ktorí by dokázali vstupovať do výchovno-vzdelávacieho procesu so šľachetnou myšlienkou, že ich prvoradou úlohou je viesť študentov k tisícročnej hrdosti a uvedomeniu si štátnosti. Bez sváru a s piesňou na perách: však im je len ej! Slovenské šťastie je vždy krátke, dedinské hody sú častejšie.
Jej tvár sa pomaly skláňala na zložené ruky. Celé telo sa otriasalo od plaču. Nariekavo vyrážala stále rovnaký zvuk, pohrúžila sa do seba, vydaná celkom napospas bolesti, nos si utiera záponkou. Strašia ju, že zle volila v komunálnych voľbách, hoci jej povedal:
– Merkuj!
A on musel myslieť na rodnú dedinku Hovienkovo, čo leží v údolí medzi vrchmi ako v kotlíku guláš, myslel na jej nedávne osudy a na všetko, čo z nich pošlo. Ešte sa tam spomínajú horké časy, čo majú chuť polynku, lež na pokraji tých spomienok vyrastá nové povedomie, kvitne nádejou nových čias a rozvoniava medovým kvetom ako na obrázku. Obrázky na kartách sú optimistické: všetko raz dobre dopadne, aj keď prehráš.
Jeho spôsob myslenia v mnohom pripomínal profesionálneho kriminálnika. Navonok sa vyznačoval nedostatkom inteligencie, aroganciou, malichernosťou a surovosťou, takže nezasvätený by sa nazdával, že s niečím takým si len trochu súdny človek ľahko poradí. Avšak pod týmto povrchom sa skrývala tvrdá žila nekonečnej úskočnosti.
Pod jemnou kožou na jej hrdle búšil tep. Muža naplnila vrelá sympatia k nej a príjemná hrdosť na tú, ktorá pohrúžená v bolesti a osamení sedela na zemi a plakala a myslela stále len na to jedno:
– Prečo, ach, prečo mi to len neurobil?
Zatváril sa ako človek, ktorý si môže dovoliť počúvať hlúposti bez toho, aby protirečil.
– Nevzišlo by z toho nič, Alexia, len nepokoj, večný sociálny nepokoj.
A predsa, napriek tomu stála v dohovorenom čase na rohu ulice, trýznená vedomím, že ona, celkom chudobná, sociálne odkázaná bezdomovka, musí byť tou, ktorá dáva.
– Je to strašné! – Pri tejto myšlienke ju zamrazilo. – Nezabudni na strýka Jozefa Miloslava.
Keď sme prišli na rakúske hranice, v Novej Vsi, vyskytla sa nášmu spolucestujúcemu príležitosť skutkom dokázať svoje pevné zásady. Úradníci, čo strážia hranice, sú pri plnení svojich povinností niekedy až hrubí. Ale keď, ako sa hovorí, natrafí kameň na kosu, nie je to vždy príjemné. Aj od nášho dobrodruha sa dopočuli také veci, ktoré by od neskúseného cestovateľa nikdy neboli počuli. Stalo sa totiž, že jeho „vysvedčujúcu ceduľu“ omylom do Břeclavi boli poslali, preto mu prikázali počkať. Tá ceduľa mu mala ako viedenskému občanovi slúžiť ako cestovný pas. Ale tu ukázal, koľko stojí lakeť a čo je jeho jazyk, čo zmôže slovo. Úradníci ako vždy stáli pospolu, množstvo cestujúcich tvorilo divákov: a ten, ktorý mal hovoriť, hovoril. Jeho reč bola sprevádzaná výrazmi aj nevkusnými, aj smiešnymi, ktoré vospolok boli najtrpkejšie. Nadával, hrešil, hneval sa, vyhrážal sa neprestajne. Úradníci mlčali. Urazený Viedenčan potom nasadol do vlaku a ničoho sa neobávajúc išiel s nami ďalej do Viedne. Hľa, akú moc má slovo.
Starostlivo oblečený, osviežený kúpeľom s caribic duschbad, s vonnými červenkastými slipmi, s utajenou energiou v údoch, kráčal radostne na dohovorené miesto. Divoká, mimovoľná túžba vrhnúť sa na ňu prejavila sa v jeho chôdzi; aj neúprimná radosť zo stretnutia a zároveň stud v jeho obličaji. Ona však stála a brala na seba svoj osud: tak sa na neho pozerala. Mlčala, nepohla hlavou. Nič sa na nej a v nej nepohlo. Jej pohľad zostal neprítomný. Jeho hlas zachripel:
– Rozhodni ty! Treba konečne zastaviť reformy, nevnášať do nášho života prvky, ktoré sú mu cudzie. Varuj!
Muž si uvedomil v tom okamihu, že nemá význam ďalej odporovať. Stál proti vysokému, jednoliatemu a pevnému múru predsudkov a totemov, a ten strážil a chránil pred poškvrňujúcim dotykom obyčajných ľudí množstvo starých privilégií, politických a straníckych rituálov a tradícií, to obrovské stádo na pohľad pekných, avšak inak vyslovene neužitočných posvätných kráv a bujakov. Proti takej logike nejestvoval nijaký argument.
– To nie je život! – hovorí a tieto slová odviali úsmev.
Odviali, ale len na chvíľku. Už zase počul veselé hlasy dievčat, čo spomínajú boje počas vojny, ako ľudia prechádzali nepriateľovi cez rozum. Aj ona má svoj hrdinský čin za sebou: keď ju dvaja vojaci donútili, aby im pripravila na obed privatizovanú kuru, vyhýbala, uhýbala, a keď sa ináč nedalo, uvarila im ju nečistenú, s plným hrvoľom. A oni aj to žito zjedli!
Veľkosť pri malej práci. Maličkosti, každodenná práca, vykonávaná verne v službe idei. Maličká idea a veľký zisk. Poradila mu, aby si čítal, ak chce zabudnúť na kýchanie.
Potom sám chodiac po predmestiach pozoroval som podlhovasté tváre, dlhé nosy, chudé a bledé telá. A nemohol som si na to, najmä na tie dlhé nosy, zvyknúť, súc naučený hľadieť na okrúhle slovanské tváre. Nadobudol som presvedčenie, že je tu sídlo zmyselných rozkoší. Po uliciach sa hemží množstvo ľudí. Prišlo mi pilno, asi od piva a zlej stravy, vošiel som do hostinca. Hostince sú vždy preplnené, ale poriadok sa všade zachováva. Toto síce nie je nič nové pre toho, kto bol vo Viedni: ale nejeden Slovák sa tomu čuduje, lebo v Uhorsku sú krčmy naozaj kričmy!
Kýchnuť sa mu zatiaľ nepodarilo, hoci chcel i vedel. Celé mužovo telo sa hrozivo zachvelo. Lebo vo vedľajšom byte ako v cele začal ťukať písací stroj. Nenávisť k tomu klepkaniu presakovala do každého úderu jeho srdca. Ten mladý bezočivec Hurban. Na dvore ožiarenom slnkom bolo úplné ticho, len potkany tam veselo šantili ako malé deti. Zo starých zahnívajúcich kuchynských odpadkov vystupovali omamujúce výpary. Okno bolo otvorené dokorán, ba až oveľa viac, takže bolo zreteľne počuť, ako niekto diktuje:
Parný voz sa začal hýbať, potom sa rozbehol ako strela a s hrmivým rachotom sa rútil rozkošnými rovinami. O niekoľko okamihov ušli sme aj živlom, lebo oblaky po okraj naplnené dažďom sa pozerali za nami, ako utekáme. Kraje, mestá, dediny sa míňali, akoby ich ktosi začaroval do nebytia. Áno, naozaj zhliadam, pomyslel som si sám v sebe, že rozum nás priam vedie, vynáša k nebeskej výšine. Aj tu takú náramnú ťarchu, taký dlhý rad vozňov, také nespočetné množstvo ľudu, nesmierne veľké bremä, veternou rýchlosťou chváti a ťahá za sebou obyčajná para. Tak parostroj, produkt rozumu, šťastia, industrie a premyslenia letel s nami rakúskym poľom, budiac v mojej mysli nádejné myšlienky a snenia o národe a človečenstve. Šramotným chvatom prefičali sme Dunaj cez dlhý most.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje Koloman Kertész Bagala. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
O autorovi
Ivan Kadlečík sa narodil 8. apríla 1938 v Modre, žije v Pukanci. Bol šéfredaktorom časopisu Matičné čítanie v rokoch 1968 – 1970, po publikovaní niekoľkých článkov proti vojenskej okupácii Československa bola roku 1970 celá redakcia Matičného čítania rozpustená, autor stratil aj možnosť verejne publikovať. Naďalej sa stýkal so slovenskými a českými disidentmi (Ludvík Vaculík, Oleg Pastier, Milan Šimečka) a vydával svoje knihy v samizdate. Po Nežnej revolúcii 1989 mu vyšli dva literárnovedné zväzky, viac ako desať prozaických kníh (najnovšia sa volá Chronoskop) a pamäti Žiť sa dá len autobiograficky. Za literárnu tvorbu získal prestížnu Cenu Dominika Tatarku.
