Za socializmu ste sa rozhodli odísť do USA. Čo bol hlavný dôvod?

Oženil som sa tam. Musel som si povybavovať vysťahovanie, vojenčinu, na ktorú som chodil iba v rámci vysokej školy, a podobné nepríjemnosti. Bol som známy a spieval som s Katkou Karovičovou, takže to pre mňa bolo možno trochu ľahšie.

Ako ste sa zoznámili s manželkou?

Na koncerte v pražskom Savarine. Spievali sme s Katkou po anglicky so Semaforom a boli tam rôzni cudzinci, medzi nimi jedno veľmi pekné dievča - modelka. Jej rodičia boli rodení Pražania, čo žili v Nemecku, ale aj v Londýne a USA. Zoznámili sme sa, mne sa veľmi páčila, lebo sa stále usmievala - ako slnko medzi tmavými oblakmi. Pozvala ma na večeru! To bolo v tom čase zvláštne. Potom sme spolu rok chodili a rozhodli sme sa náš vzťah spečatiť svadbou.

Nechodili ste vtedy aj s Katkou Karovičovou?

To mi hovorili mnohí ľudia, ktorí si pomýlili naše pracovné záväzky s osobným vzťahom. Ani Iveta Simonová nechodila s Milanom Chladilom, iba spolu spievali nádherné ľúbostné piesne. Katka bude mať v mojom živote vždy miesto, veď sa poznáme od detstva.

Mali ste sa tu dobre, vaše rozhodnutie vycestovať do USA asi nebolo ľahké.

Stále som o tom premýšľal. Dlho som váhal, dlho som sa nedokázal takto vážne rozhodnúť. Raz sme však s Katkou spievali ako hostia na koncerte Hany Hegerovej. So svojím problémom som sa zdôveril tejto múdrej a rozhľadenej dáme, ktorá mi povedala: ‚Môžu sa stať dve veci - teraz odídeš a nebude sa ti tam dariť. Tak sa vždy môžeš vrátiť. Ak však neodídeš a nebude sa ti dariť tu, celý život to budeš banovať.' Pani Hana ani nevie, ako veľmi ovplyvnila môj život.

Aký bol váš prvý dojem z New Yorku?

Katastrofálny. V meste miest vypadla elektrina a ja som videl obrovskú aglomeráciu ľudí, v ktorej sa rabovalo. Amerika vyzerala presne tak, ako hovorili v tom čase naši tvrdí ideológovia. Triasol som sa na celom tele, ocitol som sa v hoteli, kde bola totálna tma. Nedávno mi priatelia ukázali pohľadnicu, ktorú som im vtedy poslal s textom - v živote nebudem žiť v takomto meste. Nikdy však nehovor nikdy sa stalo sloganom môjho života. Veď teraz je New York mojím najobľúbenejším mestom na svete.

Prečo ste potom začali žiť v Denveri?

Nie je Amerika ako Amerika. Colorado je celkom iné ako New York. Sú tam fantastickí ľudia, ktorí sa všade dopravujú iba autami - už sa to pomaly začína aj u nás, čo ma jeduje. Chodievajú sa prechádzať do nákupných stredísk. (My sme chodili na prechádzky na Korzo.) New York je po tejto stránke úplne iný, tak trochu európsky. Veď Newyorčania majú v USA v priemere najdlhší krok - okolo 70 centimetrov.

Ako ste sa zo začiatku živili?

Nešlo to ľahko. Najprv nám pomohli peniaze, ktoré sme obaja mali odložené. Postupne som si urobil ako zubný lekár aj skúšky. Manželka ma poučila, že keď sa hlásim o prácu, nesmiem povedať, že niečo také som ešte predtým nerobil. Túto formulku v USA nemajú radi. Naučil som sa tvrdiť, že viem všetko. Keď som už mal papiere v ruke, rotoval som v nemocnici po oddeleniach a premýšľal aj o ortodoncii, ale napokon som zostal pri klasickej zubarine, lebo ortodonciu treba študovať dlhé roky. Bolo to síce tvrdé, ale poučné.

V akom zmysle?

My, Slováci, sme pracovití, aj sa dokážeme predať, ale jedno stále nevieme: s ľahkosťou prejsť aj tvrdšie etapy života. Ak máme ťažké obdobie, hovoríme si - fíha, toto je zlé, no určite bude ešte horšie. To si Američan nikdy nepovie. Hoci mu skolabuje biznis, alebo na druhý deň ho čaká smrť, čaká iba to dobré. Ja tak isto - verím, že po všetkom zlom vždy znova zasvieti slnko. Pre každého, kto to očakáva.

Vracali ste sa aj domov?

Podľa toho, ako som dostal vízum. Raz do roka. Musel som sa prihlásiť na polícii, ale keďže som chcel vidieť rodičov, absolvoval som tieto tortúry. Do Ameriky som ich mohol pozvať až po revolúcii.

Čím ste začali po revolúcii?

Doletel som do Prahy a Jiřina Bohdalová s Josefom Dvořákom nás s Katkou okamžite zaangažovali do Televarieté. Oprášila sa naša šoubiznisová kariéra, vydali sme cédečko. Bol som prvý, kto pendloval s rovnakým programom z jednej televízie do druhej. Začal som robiť mnoho relácií, napríklad Životný štýl, Red line, Skrytá kamera, podieľal som sa na otvorení televízie Markíza. Bol som dokonca jej prvým moderátorom. Potom som mal reláciu Hvezdáreň a postupne som začal budovať kulinársku reláciu Ako chutí svet.

Akoby ste sa postupne čoraz viac orientovali na životný štýl a gastronómiu. Prečo?

Nemám rád negatívnych ľudí a za veľmi dôležité v živote považujem preferovanie pozitívnych vecí. Svet sa krúti aj okolo jedla a u mňa sú ústa dosť prvoradé. Či som sa zaoberal zubarinou, alebo spievaním a teraz gastronómiou, vždy to súviselo s ústami.

Kedy vám prišlo na um propagovať kulinárske umenie?

Podnet som získal v New Yorku, kde mnoho doktorov alebo právnikov časť svojich peňazí vkladá do reštaurácií. Fascinovalo ma, že v sobotu večer sme sa s priateľmi pravidelne stretávali v nejakej dobrej newyorskej reštaurácii. Niektoré jedlo sa stalo témou, ktorá sa rozoberala do budúceho týždňa. Ja som to zdedil aj po svojich starých rodičoch. Viedli reštauráciu a o stolovaní a kulinárskom umení sa u nás tiež viedli siahodlhé debaty. Úžasne varí moja mama, babky, krstná mama aj tety. Napríklad, teta z otcovej strany dokáže špeciálne pripraviť bažantie hody. V našej rodine sa vždy stolovalo. Teda nijaké rýchle obedy na stojáka sa neviedli. Dodnes mama pripravuje večer stôl na raňajky. V tom je tradícia a kultúra. Kultúru v rámci jedla milujem a vždy za ňu budem bojovať.

A ako sa zrodila relácia Ako chutí svet?

S Katkou Karovičovou sme najprv robili reláciu Hvezdáreň o znameniach, v ktorej sme vždy cestovali po svete a na záver sme dávali šancu nejakému šéfkuchárovi. Uvaril špecialitu v rámci jednotlivých znamení. Ľudia na to veľmi reagovali. Napríklad, ako pozvaného hosťa sme mali aj Zoru Czoborovú, ktorej sme ako pikošku dali ochutnať slimačí kaviár. Keďže som z New Yorku poznal tie najlepšie reštaurácie a ich šéfkuchárov, povedal som si, že toto bude našich ľudí veľmi zaujímať. A tak sa aj stalo.

Vo fastfoodoch vás nestretneme?

Tie vážne nemusím. Treba však rozlišovať, čo je rýchla strava a tzv. fastfood. Napríklad v USA sa dá tiež ‚rýchlo' najesť, keď vám prinesú výživnú čínsku polievku s celozrnnými rezancami, úžasnými morskými príšerkami a množstvom zeleniny. Človek to ‚rýchlo' skonzumuje, ale vlastne ide o zdravé jedlo. Žiadne prepálené fastfoodové tuky alebo staré oleje. Teraz k nám prichádza najnovší hit: pod názvom Slow-kitchen (teda pomalá kuchyňa), o ktorom ešte budeme veľa počuť. Možno sa tak trochu vraciame k tomu, čo bolo za čias našich starých materí.

Čo je teraz moderné jesť v New Yorku?

Ako v móde, aj v jedle má New York svoje módne vlny. Kedysi nebolo povolené jesť husaciu alebo kačaciu pečienku preto, lebo takto vykŕmiť hydinu sa zdalo byť nehumánne. Naraz to už nehumánne nie je, a tak nájdete v najdrahších newyorských reštauráciách tie najneuveriteľnejšie variácie na husaciu pečienku. Napríklad s karamelizovaným ananásom, passion fruit - múčenkou, atď. Vždy je tu steaková móda a japonská kuchyňa. Američania majú úsmevnú vetu - pri otázke, aká je najlepšia americká kuchyňa, bez váhania odpovedia čínska. Talianska gastronómia už nie je taká populárna, ako bývala. Momentálne vládne módna vlna navštevovania japonských reštaurácií a klasických steakhausov, kde si môžete objednať rôzne steaky. Kanadský, juhoamerický, austrálsky a americký. Rozdiely sú v tom, čím býčkov kŕmia. Napríklad americký je z býčka, ktorého kŕmia kukuricou. Najdrahší steak je však kobe, čo je japonská lahôdka. Býčkov vykŕmia pivom a z nich má mäsko osobitne krehkú, vláčnu chuť.

Koľko je v New Yorku reštaurácií?

Dovedna asi tridsaťtisíc, z toho iba na Manhattane funguje sedemnásťtisíc reštaurácií. New York je hlavné mesto chutí a prejedania sa, ale aj exkluzívneho stolovania. Snobizmus tu funguje aj v tomto smere, a preto šéfkuchári musia stále vymýšľať niečo nové, vytvárať jedlé fúzie. Obyčajná kuchyňa už nikoho neočarí. Napríklad skombinovať hovädzí tataráčik s morským ježkom alebo s najlepším kaviárom na svete má úspech. Alebo napríklad našinci si myslia, že existuje iba jeden druh ustríc. V New Yorku chodievam do Aqua grilu, kde majú každý večer k dispozícii tridsať druhov ustríc z celého sveta. Možno si vybrať ustrice z Tichého oceánu alebo z Atlantiku. Každá má inú chuť.

Ktoré vám chutia najviac?

Uprednostňujem kalifornské alebo Blue Point Connecticut. Niekedy sa pri jedle stávajú úžasné veci. Jedna dáma si objednala takéto ustrice a našla v nich čiernu perlu za 120-tisíc dolárov. V tlači sa potom okolo toho viedli siahodlhé debaty. V New Yorku by som najradšej žil stále. Je to veľmi príjemné mesto, dokonale mi vyhovuje, lebo sa tam dobre cítia umelci aj biznismeni. Toto mesto má každému čo ponúknuť. Mám však na Slovensku korene, rodičov, ktorí ma potrebujú, preto som väčšinu svojich aktivít momentálne preorientoval sem.

Odišli ste ako Peter, vrátili ste sa Justin (Džastin), Z akého dôvodu ste si prehodili mená?

Pokrstili ma ako Petra Justina. V slovenčine sa mi meno Peter páči, no v angličtine hlavne v USA sa Peter vyslovuje Pítr, a tak vlastne volajú pipíkov malých chlapcov. Ja už som veľký, no nie? Džastin predsa znie lepšie a tam ma tak spájajú viac s Timberlakom. (Smiech.)

Čo vás pracovne čaká a čo neminie?

Spievanie vždy bude môj cukrík, ale človek má robiť to, čo najlepšie vie a čo ho baví. Hoci nikde nevlastním reštauráciu a asi ani nebudem, chcem sa téme kulinárstva a gastronómie naďalej venovať. O relácii Ako chutí svet rokujem s viacerými televíziami.

To je váš životný cieľ?

Nereagujem na intrigy, podrazy a ohováranie. Idem si svojou cestou. Mám pocit, že ak je niekto pozitívne naladený, nie je len pózer. Inak to totiž v živote nejde, ale hlavne nebrať ani seba, ani nič iné veľmi vážne.