Je načase spomenúť si, že režisér Blaho Uhlár sa za svojho pôsobenia na našej divadelnej scéne dostal do širšieho spoločenského povedomia nielen podporou vzniku samostatnej Slovenskej republiky či osobne zainteresovanými výkrikmi do nepriestrelnej tmy slovenskej kultúrnej politiky, ale aj slušným počtom divadelných inscenácií, ktoré vzbudili divácky záujem. Tie najviditeľnejšie vznikli v bratislavskom divadle Stoka, ktorému dnes hrozí zánik viac ako kedykoľvek predtým. Argument, že Stoka je len jednou z mnohých menších nezávislých scén, však neobstojí. Každé jestvujúce divadlomá v danú chvíľu v hľadisku svojich divákov. Prítomných a živých. A z nich má každý svoje divadlo. Možno aj to Uhlárovo.
Pred rokom uviedol súbor Stoka posledné predstavenie vo svojich priestoroch. Nedávno ste usporiadali ešte happening na ulici, na počesť budovy divadla, ktorá sa má búrať. Čo ďalej?
„Žiadne vyhliadky nie sú.“
Prečo žiadne?
„Existovať tak, ako sme existovali, to neprichádza do úvahy. Prišli sme o priestor aj o zdroj obživy. Ľudia z divadla si museli nájsť iné zamestnania. Takže súbor vlastne existuje len virtuálne.“
Kontaktujete sa?
„Nestretávame sa pravidelne, iba občas. Možno zase dáme dokopy nejaký happening. Ale to je všetko. Stoka existuje ako právnická osoba, občianske združenie, ktoré má teraz jediného zamestnanca, a to som ja.“
Situácia s grantmi sa vraj už trochu zlepšila. Nemáte túto skúsenosť?
„Zatiaľ nie. Je to stále rovnaké. V januári môžem podať žiadosť a v júni sa dozviem, či peniaze dostanem. A potom ich nemusím dostať.“
Z čoho žijete?
„Ešte z nejakých úspor, ale nebude to dlho trvať. Ak budem robiť divadlo, granty v niečom môžu pomôcť, ale to nestačí. Na rozdiel od štátnych divadiel alebo divadiel pod gesciou vyšších územných celkov, ktoré dostávajú financie od štátu a ešte aj granty, som odsúdený na zánik. Naša legislatíva mi de facto zakazuje robiť divadlo, i keď, samozrejme, de iure to takto explicitne uvedené nie je, ale profesionálne divadlo robiť nemôžem. Môžem robiť s ochotníkmi.“
Vraj pripravujete niečo v Trnave s divadelným súborom Disk.
„Stretávame sa už desať mesiacov, zatiaľ sa nám nepodarilo dospieť k výslednému tvaru. Už dvakrát sme preložili premiéru. Ešte stále som nenašiel ten rozhodujúci nosný moment, ktorý ma oprávni povedať, že je to hotové.“
Pracujete metódou kolektívnej tvorby. Podľa čoho im dokážete povedať - teraz je to ono?
„Je to stále asi len ten inštinkt, tak ako predtým.“
Disk urobil s vami koncom osemdesiatych rokov dobré inscenácie, potom ste išli svojou cestou. Ako vás súbor dnes prijíma?
„Nebyť ich, metóda kolektívnej tvorby by sa možno nikdy nerealizovala. Oni boli ochotní ísť cestou, ktorú v tom čase považovali oficiálne divadlá za nemožnú. A nielenže sa to podarilo, ale malo to aj úspech. Aj teraz, po rokoch, príjmajú moje predstavy a sú aktívni. Majú chuť, dokonca mi veria, chcú hľadať. Som im za to strašne vďačný. Bojím sa len, aby som ich nesklamal.“
Myslíte, že oni hľadajú to, čo chcete nájsť vy?
„Zatiaľ neviem. Ale ten duch tam je. Pribudlo pár nových ľudí a z niektorých starších sa medzitým stali hviezdy. Stále ma posilňujú tým, že chcú. Sú to ochotníci, ktorých do divadla nikto a nič nenúti. A dávajú mi to, čo potrebujem. Priestor.“
Váš priestor sa roky zhmotňoval v budove Stoky, s ktorou už nepočítate. Môžete získať nový priestor podľa vašich zásad a predstáv?
„Nepovažujem náš kultúrny priestor za prirodzený. Naša divadelná kultúra je stále len štátna. Stále je v podobe, do akej ju postavil súdruh Gottwald. Je rozdelená na štátnu kultúru, ktorá je jediná legálna, a všetko ostatné sú len amatérske pokusy. Štát by mal podporovať kultúru grantovým systémom, ale nimi futruje opäť predovšetkým svoju, štátnu. Štát teda kultúru nepodporuje, vytvára si svoju vlastnú. Cieľavedome nepodporuje kultúru „cudziu“, teda občiansku. Takže Stoka nemá nijaké vyhliadky.“
Prečo si to myslíte?
„Lebo tento systém rozdeľuje ľudí na dve kategórie: na ľudí, ktorí majú právo robiť divadlo a na tých, ktorí ho fakticky nemajú. Ja som v tomto zmysle druhoradý človek. Áno, môžem si hľadať kšefty v štátnych divadlách. Je to však pre mňa problém. Zo štátneho divadla som za totality z nejakých dôvodov odišiel, a tie sa nezmenili. Takže nemám dôvod sa vracať.“
Ale pôsobili ste medzičasom v prešovskom Divadle Alexandra Duchnoviča.
„Áno, to bola výnimka. Divadlo to bolo štátne, ale ochota tvoriť a vypovedať a vzťah k divadlu tam mal hlboký duchovný rozmer. Nebola to bezduchá inštitúcia. Pracoval som tam na rozhraní osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Teraz ma opäť pozývali. Chceli, aby som s nimi robil konkrétnu divadelnú hru, nie autorské predstavenie. Ale ja som aj preto začal robiť autorské texty, lebo som mal problém s výberom divadelnej hry. A ten problém pretrváva. Nenašiel som žiadnu hru, ktorú by som robiť chcel.“
Bola pre vás Stoka jedným z mnohých slovenských divadiel s jedným z možných spôsobov tvorby?
„Naivne som si myslel, že Stoka bude jedno z mnohých divadiel. Ale myslel som si aj to, že všetky divadlá budú získavať prostriedky podobne, a nie, že niektoré budú mať peniaze vždy. Ja som si fakt myslel, že komunizmus padne. V niečom sa tak stalo, ale v „riadení kultúry“, a pokojne poviem, že aj v kultúre samej komunizmus ostal. A utužil sa paradoxne aj za minulej vlády. Tým, že vláda a parlament vyčlenia navždy peniaze pre nejaké 'kultúrne' mafie, duchovno nevznikne.“
Zato v Stoke asi vzniklo. Viaceré skupiny divadelníkov dnes prijímajú jej metódu ako svoj tvorivý program. Chcete vymyslieť niečo nové?
„Lichotí mi, že táto metóda žije svojím životom, dokonca to zaznamenali aj teatrológovia. Žije dokonca v obmenených formách aj v štátnych divadlách. Čiže nebola to len nejaká moja fantázia, ale metóda, ktorá sa vo všeobecnosti ujala. Nuž a vymyslieť niečo nové... zatiaľ sa nepodarilo.“
Možno ju teda spájať s vami ako s konkrétnym človekom?
„Určite. Chcel som dať ľuďom v divadle slobodu. Pokiaľ viem, také niečo u nás dovtedy nebolo.“
Ako dnes vnímate metódu kolektívnej tvorby?
„Myslím si, že je stále nosná. Samozrejme, ak ľudia, ktorí ňou pracujú, sú tvoriví. Pokúšal som sa nájsť aj iný spôsob práce, ale zmena nenastala, takže zostávam na tých svojich 'konzervatívnych' pozíciách.“
Prečo podľa vás divadlo Stoka už nie je to, čo predtým?
„Boli časy, keď sa byrokrati triasli o svoje posty. Neboli riadení tým, čo hovorila strana a vláda, a začali byť veľmi citliví na to, čo sa deje v spoločnosti. Vyhľadávali, kto je v nej dostatočne silný a môže priniesť nejaký zaujímavý impulz. Stratili istotu, zázemie a chceli sa zviesť na vlne tohto impulzu. Vtedy sa všeobecne celé spoločenské vedomie uvoľnilo. Prešlo pár rokov, moc úradníkom nikto nevzal, už nemusia načúvať pohybom v spoločnosti a môžu diktovať. A aj diktujú. Ak chce človek niečo vytvoriť, musí si najprv nakloniť úradníkov a ak sa mu to podarí, tak už vlastne nič vytvoriť nemusí a je zabezpečený.“
Ste dôkazom toho, že bez 'štátnej mafie' sa divadlo rodí veľmi ťažko. Je to paradox, pretože boj s ňou akoby bol zdrojom vašej tvorivosti. Myslíte si, že priateľská komunikácia s úradníkmi deformuje úprimnosť v divadle?
„Komunikáciu rovný s rovným považuje úradník za nepriateľskú. Nemôžem divadlo robiť pod podmienkou, že ho bude stále odobrovať úradník.“
Beriete divadlo veľmi osobne, a to bude asi problém. Je vlastne pre vás úradník človek?
„Úradník je byrokrat. Byrokracia je vláda úradu, je to opak demokracie. Stretol som za sedemnásť rokov asi troch úradníkov, ktorí sú si vedomí svojej podstaty - slúžiť verejnosti.“
To znie beznádejne. Nenašiel by sa dnes niekto, kto by vás finančne podporil?
„U nás sa finančná podpora spája s obchodom. Málokto je ochotný podporiť. V podstate si vás chce kúpiť. Či je to sponzor, alebo štát. Bolo by fajn, keby sa našiel filantrop. Filantropia je úžasná vec. Ba dokonca som sa už s ňou aj stretol, ale je jej strašne málo.“
Budova, v ktorej sídlilo divadlo Stoka a krčma, ktorú ste v nej prevádzkovali, ešte stojí. Prečo ste ju museli opustiť už pred rokom?
„V januári ju mali definitívne zbúrať, neviem, prečo sa tak ešte nestalo. Ale vojnu som vzdal skôr. Mali sme dlh na elektrine. Čo už môžem bojovať, keď ju vypnú.“
Svojho času vás veľmi oslovil New York a spôsob, ako tam divadlá fungujú. Ste zmierený s tým, že u nás to funguje inak?
„S tým sa ja zmieriť nemôžem. Ale už viem, že sa to u nás nikdy nezmení. A najhoršie je musieť žiť v realite, ktorú považujem za zvrátenú.“
