„Táto kniha sa nám vnútila ako samozrejmosť,“ hovorí pre SME Peter Brabenec, editor publikácie Dominik Tatarka: un écrivain en dissidence, ktorá v minulých dňoch vyšla v nakladateľstve L’Harmattan. Predchádzala jej výstava na slovenskej ambasáde v Paríži v roku 2004 pri príležitosti 15. výročia Tatarkovej smrti a následné rovnomenné kolokvium na Sorbonne o tomto „vzbúrenom spisovateľovi“.
Silné francúzske väzby
„Po prednáškach a diskusiách, na ktorých sa zúčastnili zo Slovenska Albert Marenčin a Valér Mikula, sme sa zhodli, že by nebolo od veci, keby z kolokvia vznikla kniha. No a prischlo to mne,“ hovorí Brabenec, Slovák žijúci v Paríži, ktorý už do francúzštiny preložil napríklad Vilikovského prózy Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch a Večne je zelený.
Tatarku s Francúzskom spájali silné väzby. Francúzštinu študoval najskôr v Prahe a potom v Paríži, neskôr ju vyučoval a do slovenčiny prekladal Maupassanta, Musseta či Vercorsa. V Paríži mu vyšiel Démon súhlasu (v roku 1986 s predslovom Václava Havla) a neskôr Prútené kreslá, ako aj zopár kratších textov či úryvkov v časopisoch.
„Naša monografia umožňuje čitateľovi zasvätenejší vstup do Tatarkovho diela, uľahčuje mu prístup k autorovi. Z tohto pohľadu som rád, že sú v knihe preklady esejí Obec božia - obec človečia a Študentské povstanie v Paríži, odhaľujúce koncepty, ktorými sa zaoberal v šesťdesiatych rokoch a ktoré poznačili jeho posledné diela.“ Okrem týchto dvoch kľúčových esejí z roku 1968 obsahuje kniha príspevky všetkých aktérov kolokvia, viaceré doteraz nepreložené články, ktoré boli potrebné na ilustráciu prednášok, ako aj bibliografiu kníh a textov a kalendárium Tatarkovho života.
V tejto súvislosti sa na parížskej prezentácii monografie zdôraznilo, že vychádza v čase tridsiateho výročia Charty 77, ktorú Tatarka podpísal medzi prvými. To len prehĺbilo jeho status nepriateľa komunistického režimu, ktorý získal po odsúdení okupácie Československa v šesťdesiatom ôsmom. Až do smrti (zomrel v máji roku 1989) bol odkázaný na samizdatové a exilové publikovanie, nepodarilo sa mu ani vydať pripravovaný výber svojich esejí pod názvom Kultúra ako hrad prepevný.
Vždy treba začínať odznovu
Po výbere, prekladaní a redigovaní textov do monografie čakala Petra Brabenca najťažšia úloha - nájsť vydavateľa. S finančnou pomocou slovenského veľvyslanectva sa mu to nakoniec podarilo. A potom sa treba postarať o to, aby sa o knihe hovorilo, písalo a aby si ju čitatelia všimli.
„Napriek tomu, že v porovnaní s ostatnými západnými krajinami sa vo Francúzsku zo slovenskej literatúry vydalo pomerne veľa titulov, nestala sa tu zatiaľ pojmom. To znamená, že pri každom autorovi - aj pri tých, ktorí už majú preložených viac textov, čo je prípad Tatarku alebo Vilikovského - treba vždy začínať odznovu,“ hovorí Brabenec.
Túto kľúčovú rolu prekladateľa pri vydaní a presadení knihy komplikuje práve v prípade Tatarku problém, ktorého riešenie tkvie u nás doma. „Nová monografia by mohla uľahčiť preklad ďalších diel, napríklad Písačiek či Navrávačiek, no len za podmienky, že už konečne vyjdú v jeho domovine vo viac-menej definitívnom vydaní vybavenom kritickým aparátom.“
Nemožno predsa očakávať, že francúzski prekladatelia pôjdu na Slovensko konzultovať archívy, orientovať sa v spleti neautorizovaných vydaní či riešiť autorské práva a problém verejného prístupu k rukopisom.
Skôr ako chceme ukázať Tatarku v jeho plnej kráse svetu, musíme ho najskôr dôstojne vrátiť do slovenskej literatúry.
Človek chce a musí byť tvorcom kultúry. Ak nemôže byť jej tvorcom, stáva sa jej ničiteľom. Áno, kultúrna revolúcia je tvorbou, ako je za daných podmienok tvorbou happening, i keď zúfalý happening.
Dominik Tatarka: Študentské povstanie v Paríži, Kultúrny život, 1968
