Nenad Veličković bránil počas balkánskej vojny Sarajevo. Občas odrazil nejaký srbský útok, pravidelne kráčal špinou zákopov a ideálov. Bol kolieskom v národnostnom mlynčeku s politicky korektným názvom etnický konflikt. Má teda o čom písať. Našťastie, nezneužíva písanie ako svojho psychoanalytika. Preto je Sahib taká zaujímavá kniha.
Keď si autor dokáže strieľať z vojny, ktorej bol priamym účastníkom, znamená to, že aspoň niektoré rany sa už zahojili. Alebo to tiež môže znamenať, že spoločnosť je už skrz–naskrz chorá. Vec vkusu.
Sahib je mladý Brit, gay, vychovaný v duchu západoeurópskeho pragmatického cynizmu, ktorý prišiel do Bosny v rámci humanitárnej misie, pravdepodobne pod patronátom OSN či niektorej rozvojovej agentúry. Jeho žiarlivý priateľ George, ktorému namiesto práce píše e–maily, sa stáva adresátom jeho postrehov, pocitov i predstáv o živote v tomto naoko obnovujúcom sa regióne.
Sú to listy plné stereotypov, xenofóbie, skrytého i otvoreného rasizmu, predsudkov i západoeurópskeho narcizmu. No sú to predovšetkým listy vtipné.
Z tohto absolútne politicky nekorektného humoru by síce väčšinu euroúradníkov obchádzali mdloby, no nekontrolované výbuchy smiechu, ktoré nie sú zriedkavosťou, sú dôkazom istých kvalít.
Lenže ak chvíľu premýšľate nad tým, čo sa vlastne pod týmto vtipným a groteskným povrchom skrýva, behá vám mráz po chrbte. Pretože medzi riadkami knihy vyčítate, že medzi naším naoko „normálnym“ Slovenskom a „nenormálnou“ Bosnou až taký veľký rozdiel nie je. Akurát u nás nemôžete odpovedať na otázku odlišnosti univerzálnou frázou, že my sme sa tu štyri roky nevraždili.
Sahib je špecifická glosa bosnianskej reality. Vysokoškolsky vzdelaní ľudia sú tu odkázaní na podradné práce šoférov a upratovačiek, pričom sú radi, že vôbec nejakú prácu majú. Polovica obyvateľstva čaká na vízum, ktoré nie je možnosťou navštíviť príbuzných či vysnívanú krajinu, ale povolením opustiť rezerváciu. Veď komu inému by Západ predával produkty, o ktoré sám nemá záujem?
Táto kniha je obrazom fascinácie materiálnymi vecami na pozadí polorozpadnutého, no pre biznis o to atraktívnejšieho sveta. Sveta, kde je vám etnické napätie vštepované už v detstve vďaka národným mýtom a povestiam. Kde Srbi, Bosniaci a Chorváti držia v rukách palice a OSN v zuboch píšťalku.
Čítanie Veličkovićovho textu je zaujímavý zážitok. Parafrázujúc hrdinu tejto knihy, nie je to kniha nehumánna, iba reálna. Škoda len, že v preklade nie je úplne zvládnutá redakcia. Niektoré neúčelné anglicizmy či slovosled možno pripísať na vrub hovorovosti, no chýbajúce písmenká asi ťažko.