Druhá básnická zbierka Erika Ondrejičku už nevyvoláva také prekvapenie ako jeho debut Na vnútornej strane viečok z roku 2004. Prvotina totiž vyšla štyridsaťročnému autorovi, ktorý dovtedy nikde nepublikoval, nebola nijako začiatočnícky habkavá, naopak, umelecky vyzretá a, navyše, nepísal ju profesionálny literát, ale geodet. A básne druhej zbierky Tanec večerných vločiek (Galéria Brunovský, Bratislava, 2006, dizajn a ilustrácie Daniel Brunovský) nejdú tiež pod úroveň debutu.

Ondrejičkova prirodzená potreba vyjadriť vlastný vnútorný svet básňou sa prejavuje už v premyslenej koncepcii zbierky. V jej troch častiach zachytil momenty zo svojho detstva, potom dospelosť s fenoménom lásky a tvorby a v poslednej časti, nazvanej príznačne Večerná modlitba, sú roztrúsené reflexie o živote a smrti.

Na prvý pohľad tie najbežnejšie témy, najmä spomienky na detstvo, ku ktorému sa rád vracia každý človek, nieto básnik. Ondrejička si pripomína skôr hry než pestvá, vytvára rozličné rekonštrukcie toho, čo je nenávratne stratené, v básni Naopak „chce nájsť úplne všetko, čo sme postrácali“ a vrátiť sa „až k prvému plaču pre podivný svet“. V inej básni objavuje detskú „preskáčku“, ktorá je na dvore „zmenšenom o zástup rokov/a vjazdom do podzemnej garáže“, a inde zasa parafrázuje známu Kostrovu báseň Na návšteve po dlhých­ rokoch, ale nie je v nej Kostrov smútok, ktorý nahrádza detskou zvedavosťou.

Na Ondrejičkovej poézii vidno neustálu prítomnosť básnikov v jeho vedomí, lebo už v debute použil motív šachu z Válkovej básne, v tejto zbierke je Kostra, venovanie Válkovi, Feldekovi, Brunovskému, Thákurovi, motto z Lao c a z Rilkeho i Rúfusa, ba dokonca veta zo šansónu Edith Piaf. Nepotrebuje sa o tieto mená podopierať, on sa nimi len obklopuje, situuje sa do ich sveta.

Druhá časť je znovu originálna v tom pocite, ktorý som pri jeho debute nazval vnútornou vizualitou. Ľúbostné básne sú bez fanfár, prejavov vášne, často si vystačia len bozkom, úsmevom alebo pohľadom, no je v tom sila a hĺbka citu. Ani z prírody, vnímanej síce vo vonkajších znakoch, sa nestráca nič zo skrytých významov, hoci básnik ju sem-tam použil iba ako rekvizitu.

Ondrejička nie je nikde nariekavý, ešte aj smútok má u neho „zvláštnu krásu“ a posledné slová, teda smrť, mu pripomenú záverečnú v kaviarni. Nič však nezľahčuje, silne apelatívna je v tomto ohľade báseň o atentátnikoch a inde zasa o ilúzii prímeria.

Napriek tomu, že na konci zbierky sú dve modlitby, až zarážajúce svojou ošúchanou dikciou, autor sa nikde neprejavil ako básnik náboženský. Verí viac v človeka, ktorý raz zistí, ako „nasýtiť boha nenávisti“.

Autor: Jozef Bžoch Autor je literárny kritik