Dušan Kováč: Bratislava 1939 – 1945. Mier a vojna v meste. Albert Marenčin, Vydavateľstvo PT,
Do čitateľsky obľúbenej edície posoniensií pribudol už tridsiaty tretí zväzok – kniha významného historika Dušana Kováča. Autor si vybral časovo presne vymedzený úsek z dejín mesta preto, že v oných rokoch bolo metropolou nového štátu, ktorý vznikol na nátlak Hitlera a doteraz tvorí jadro sporov.
Kováč najprv rozoberá situáciu, v akej sa Bratislava vtedy ocitla: bez Petržalky a Devína, bez Žitného ostrova, bez vyhnaných Čechov, neskôr bez deportovaných Židov, zato so silne nacizovanými Nemcami a bojovne naladenými ľudákmi. Napriek tomu sa mesto pozviechalo (nielen vďaka viecham) po stránke hospodárskej i kultúrnej, čo autor podrobne zachytil v jednotlivých kapitolách.
Zaznamenal, že sa dokončila budova Národnej banky, postavili sa nové obytné štvrte, zlepšila sa doprava, vznikli nové športoviská, začínali sa organizovať Dunajské veľtrhy.
To však nič nezmenilo na charaktere režimu, ktorý sa spočiatku zapojil do vojny proti Poľsku, od roku 1941 proti Sovietskemu zväzu, zaviedol rasové zákony, prenasledoval slobodne zmýšľajúcich ľudí. Navonok však vytváral ilúziu pokoja, ba radosti, čo sa prejavovalo aj v oslavných rituáloch, pochodoch, vítačkách hostí, medzi ktorými bol napríklad nemecký minister propagandy Goebbels. V knihe to bohato dokumentujú dobové fotografie.
Veľa miesta venoval autor aj kultúre. Do divadelného repertoáru sa dostávali hry Stodolu a Barča-Ivana, ale takisto svetová klasika. Obľúbeným žánrom bola opereta, kde autorsky vynikol Gejza Dusík a spevácky F. K. Veselý.
Kováč nepísal dejiny slovenského umenia tých čias, dá sa však povedať, že jeho prehľad je spoľahlivý a kvalifikovaný. Sem organicky zapadá kapitola Reštaurácie, kaviarne, vinárne, ktoré boli súčasťou kultúrneho života a dnešný pohľad na ich snímky musí vzbudiť u ešte žijúcich svedkov iba nostalgiu.
Všade zúriaca vojna ušetrila Bratislavu až do 16. júna 1944, keď spojenecké lietadlá bombardovali rafinériu nafty Apollo. Zasiahnuté boli aj najbližšie ulice a časť Starého Mesta. Bezprostredných obetí bolo 176. Kováč túto tragédiu opisuje bez dodatočnej dramatizácie, spolieha sa na výpovednú silu fotografií a na svoj výklad, lebo ako inde, ani tu necituje možných pamätníkov.
Nezodpovedalo by to totiž koncepcii knihy, ktorá sa opiera skôr o archívne pramene a poskytuje viac pohľad „zhora“, kým napríklad kniha Kataríny Hradskej rovnako o tomto období dejín Bratislavy, ktorá vyšla v tomto vydavateľstve súbežne s Kováčovou publikáciou, je pohľadom „zdola“, keďže sa skladá výlučne z dobových novinových citátov. Upozorňujem aj na toto „dvojča“ Kováčovej knihy, ktorá spoľahlivo sprevádza po udalostiach a dianí v niekdajšej Bratislave.
