Trojdielnej knižke o Arturovi a svete Minimojov by sedelo, keby pri detských posteliach sedeli ockovia a mamy a čítali z nej svojím zamatovým hlasom.
Pobavili by sa. Suchý humor Luca Bessona a jeho mimovoľné komentovanie presne rodičov vystihuje. Najmä ak sú v tom necitlivom rozpoložení, keď im detská logika zúfalo uniká.
Bessonov príbeh je o desaťročnom chlapcovi. Má stopätnásť centimetrov, a preto nemôže dúfať, že ho niekto bude brať vážne. Keď sa však zasníva a zmenší na dva milimetre, môže preniknúť medzi Minimojov a spolu s nimi zachraňuje dedka, babku, ich záhradu, a ktovie, možno by mal aj silu na to, aby premohol celý cynický svet.
Besson tieto knižky napísal len preto, aby mohol podľa nich urobiť film. Zaľúbil sa do animovanej postavičky Artura, ktorú mu raz prišiel ukázať kamarát Patrice Garcia. A je to celkom pochopiteľné, už pri čítaní sa musíte stále vracať k obálke, aby ste sa znovu pozreli na tú zvláštnu bytosť so špicatými a chlpatými ušami. Lebo má taký absurdný výraz, až je to krásne.
Prešli štyri roky, kým bol film Artur a Minimojovia hotový. Besson ho robil kombinovanou technikou. Časť je hraná, časť animovaná a niektoré kúsky prostredia sú zdigitalizované makety.
Je to teda výpravná rozprávka. Možno až priveľmi, očiam môže raz–dva uniknúť nejaký detail, ktorý je v knihe pozorne a vtipne nadhodený. Vo filme je humor zatlačený, skôr sa darí sentimentu. Prejavil sa v ňom trochu iný Besson. Je pravda, že napríklad postava rappera Maxa, ktorý má odseknuté články prstov a do sveta škriatkov sa vôbec nehodí – to je niečo, čo sa na neho absolútne podobá.
Rozdiel je v nehe, s akou pristúpil k detským nezmyslom. Ak si malý Artur zmyslí, že si vezme za ženu tisícročnú princeznú, prečo by mu to nemohlo vyjsť?
Besson raz povedal: „V najhlbšej podstate som veľký pesimista, ktorý zúfalo bojuje, aby ním nebol.“ V jeho príbehu je ľahko rozoznateľné, že sa vrátil k detstvu, keď sa mu veci okolo ešte zdali čisté a sny možné. Napokon, keď si Francúzi prečítajú názov filmu, znie im to rovnako ako mini–moi, teda mini–ja.
A hoci je tento film povrchnejší ako kniha a výnimočnejších scén v ňom nie je veľa, stále sa oplatí sledovať znovu objavovanie vnútorných, krehkých bytostí. U Bessona ich zrejme neprekryli ani roky, keď sa plný irónie venoval veľkým produkciám a príbehom o osudových superženách a smiešnych mačoch.
