Nedávno do Slovenského národného múzea v Bratislave doputovala z Česka výstava pri príležitosti stého výročia narodenia skladateľa Jaroslava Ježka. Ježek v múzeu - to je svojím spôsobom dosť paradoxné. "Život je jen náhoda, jednou jsi dole, jednou nahoře, život plyne jak voda a smrt je jako moře," toto nie je hudba, páchnuca naftalínom. Pre generáciu dnešných seniorov znamenajú jeho pesničky, ktoré kongeniálne otextovali a zaspievali Voskovec a Werich, to, čo pre iné generácie Beatles, Hendrix alebo Collegium Musicum. No nejde len o seniorov. Ježkove skladby sa stali súčasťou sveta, v ktorom žijú aj ďalšie generácie. Ondřej Havelka spieval na minuloročnej Pohode: "Chodidla, mne zebou chodidla," a mladí v publiku boli nadšení. Aj to je Jaroslav Ježek.

Začiatky v ústave pre slepcov

Pamätníci si spomínajú na Jaroslava Ježka ako na rodeného zabávača, či už za klavírom, alebo cez prázdniny s harmonikou, vždy bol optimistický a bavil publikum, nemal žiadne problémy ani s typickou ľudovou zábavou.

Je to paradoxné, pretože bol celý život ťažko chorý. Narodil sa do rodiny žižkovského krajčíra. Šesť rokov, medzi ôsmym a štrnástym rokom svojho života, strávil v detskom slepeckom ústave, lebo následkom choroby v útlom veku videl len na jedno oko, aj to veľmi zle. Pre zle liečený šarlach bol navyše silne nedoslýchavý a mal aj vrodenú chorobu ľadvín.

V ústave sa naučil hrať na niekoľkých nástrojoch, najviac mu prirástol k srdcu klavír. Rozhodol sa, že bude hudobníkom, aj keď učitelia na konzervatóriu, kde sa v osemnástich rokoch prihlásil na klavírne oddelenie, krútili hlavami. Napokon prejavil taký talent, že ho Karel Boleslav Jirák prijal na oddelenie skladby a po roku sa dostal aj na vytúžený klavír k profesorovi Albínovi Šímovi. Ježek dôkladne poznal modernú vážnu hudbu, lepšie ako väčšina jeho spolužiakov, ale aj niektorí profesori. Na konzervatóriu spoznal aj džez a bol ním fascinovaný. Jedným z jeho obľúbencov bol aj George Gershwin, na ktorého sa ako umelec v mnohom podobal, tiež vedel skvele napísať symfonický kus aj prostú pesničku.

Najvyšší stupeň

Po absolutóriu kompozície Ježka vďaka skvelým výsledkom prijali do majstrovskej školy J. Suka a vďaka podpore od mecenáša odchádza v roku 1928 na krátky študijný pobyt do Paríža. V roku 1929 získal diplom majstrovskej kompozičnej školy Josefa Suka. Ten o ňom povedal: "Už v klavírnom koncerte, ktorým absolvoval kompozičnú školu u profesora Jiráka, sa Jaroslav Ježek prejavuje ako tvorivá individualita, samostatná a pohotová vo vynaliezavosti, v zmysle pre znenie a v snahe po novom hudobnom výraze."

V tom čase si každý predstavoval Ježka vo fraku alebo skloneného nad symfonickou partitúrou, ale napokon mu nehynúcu slávu priniesla "ľahká múza".

Divadlo

Prvýkrát hral Ježek v divadielku Na slupi, ktoré viedol divadelník a hudobník E. F. Burian. Prejavil sa ako skvelý pohotový bavič, improvizoval na motívy dané publikom a ľudové pesničky hral v štýle svetových klaviristov. Takto kedysi bavil publikum aj Mozart a jedným z Ježkových parádnych čísel boli variácie na odrhovačku Šla nanynka do zelí v štýle rôznych skladateľov - vrátane Mozarta.

Pravým zlomom bola spolupráca s dvojicou Voskovec a Werich, ktorí ho zavolali "do partie" v roku 1928. Spolu sa stali piliermi Osvobozeného divadla. Písali nesmrteľné pesničky - Tmavomodrý svět s témou slepoty, Klobouk ve křoví či Život je jen náhoda, Svět patří nám a mnohé ďalšie.

Osvobozené divadlo bolo inšpiráciou celej kultúry malých scén. Od Semaforu so Šlitrom a Suchým cez Vodňanského a Skoumala, Lasicu, Satinského a Filipa až po rané obdobie bratislavského GUnaGU.

V tom čase založil Ježek aj svoj vlastný orchester, ktorý bol asi najvýznamnejšou džezovou formáciou druhej polovice 30. rokov. A nezabúdajme, že džez bol vtedy populárnou hudbou.

Nepriatelia fašistov

Nad Európou sa však začalo zmrákať a fašizmus neúprosne postupoval. Voskovec, Werich a Ježek boli ľavičiari, ako napokon väčšina európskych umelcov v tých časoch. Hra Osel a Stín a neskôr Kat a blázen otvorene kritizovala Hitlerovo prevzatie moci a spôsobila senzáciu aj v Rakúsku a vo Francúzsku. Proti Osvobozenému divadlu protestovalo nemecké veľvyslanectvo, skupinky nacistov doň chodili robiť výtržnosti. V roku 1938 divadlo zavreli (podľa zákona z roku 1830!) a trojica protagonistov odišla v januári 1939 do Ameriky.

Za oceánom

Bol to paradox tých čias. Socialisti sa pod fašistickým tlakom ocitli v centre svetového imperializmu. V kolíske džezu ich však prijali veľmi milo, aj vďaka rodákom žijúcim v USA. Ježek sa živil ako učiteľ klavíra, písal aj pre spevácke zbory. Trojica sa v cudzine rozišla. Voskovec napokon v emigrácii zostal, Werich sa po oslobodení vrátil, ale predtým spolu s Voskovcom nahrávali štvrťhodinky pre rozhlasové vysielanie v okupovaných Čechách. Ježkovi sa objavili problémy s ľadvinami a prvého januára 1942 zomrel. Štyri dni pred smrťou sa stihol oženiť s českou priateľkou Frances (Františkou) Bečákovou. Poznal ju rok predtým v ženskom spevokole, s ktorým spolupracoval. V roku 1947 boli umelcove pozostatky prevezené do vlasti.

"Ježkove divadelné pesničky s virtuóznou komikou Voskovcových a Werichových textov vytvorili skutočný základ našej populárnej hudby," píše známy publicista Lubomír Dorůžka. Nové tanečné rytmy v nich zneli úplne prirodzene a dokonale splývali s českým jazykom, mali nápaditú a osobitú melodiku, ktorá priamo lákala k spevu, a inštrumentálny háv, zodpovedajúci modernej populárnej hudbe 30. rokov."

Čo o ňom hovoria jeho obdivovatelia

Peter Pišťanek spisovateľ, publicista a diskofil

Pre mňa je Jaroslav Ježek prvý naozajstný hitmaker v bývalom Československu. Jeho hudba sa nedá porovnať s tým, čo sa skladalo, hralo a spievalo pred ním, ale ani s tým, čo tvorili jeho súčasníci. Inšpiroval sa modernou americkou muzikou a pretavil ju do veľmi svojrázneho tvaru. K tomu, samozrejme, patrí aj umenie na svoju dobu neobvykle uvoľnených, ironických a - až na niekoľko pre moje ucho príliš ľavičiacky znejúcich - vskutku nadčasových textov ich interpretov, V + W.

Mám s pesničkami trojice Ježek - Voskovec - Werich spojené celé detstvo, pretože moji rodičia vlastnili krehké šelakové gramofónové platne z 50. rokov naspievané po vojne Janom Werichom už bez Voskovca, so sprievodom nádherne swingujúceho Orchestra Karla Vlacha. S pesničkami Stonožka, Tmavomodrý svět, David a Goliáš, Šaty dělaj člověka, Civilizace a podobne. Najmä tú poslednú som ako dieťa rád spieval, pretože hoci som vtedy nemohol rozumieť textu o vzniku a vzostupe peňažno-tovarovej výmeny, páčila sa mi - milovníkovi pravekých jašterov - predstava, že "brontosaurus válcoval jim silnice". Pamätám sa, aký som bol nešťastný, keď sa mi jedného dňa podarilo rozbiť práve túto platňu.

Dakedy v polovici osemdesiatych rokov vyšli tieto pesničky na dvoch vinylových platniach a v deväťdesiatych rokoch vydal Supraphon kompletnú kolekciu na dvoch CD (Tmavomodrý svět a Písničkové panorama), kde sa v perfektne zvukovo očistenej a zreštaurovanej podobe nachádza všetko, čo Werich naspieval.

A každý vážny záujemca o tvorbu Jaroslava Ježka a jeho domovskú scénu Osvobozené divadlo má iste doma sedemdiskový komplet archívnych nahrávok z tohto divadla, ktorý v polovici 90. rokov vydal Supraphon.

Jozef Novan, bývalý hudobník a režisér hudobných programov

Už ako pubertiak som vyhľadával všetko, čo páchlo jazzom. V domácej diskografii som našiel komplet platní Dokumentární snímky z repertoáru Osvobozeného divadla 1928 - 38, ktoré vydalo štátne hudobné vydavateľstvo Supraphon. Tu som pochopil, že spolupráca Ježka s W + V bolo politické divadlo - moderné, nekompromisné, bojujúce proti všetkým prejavom totality a ľudskej hlúposti. Skladby Ježka -

W + V nám dávali nádej, že v dobe zúriaceho socialistického realizmu ešte existuje viera v slobodu.

Melódie Jaroslava Ježka sme hrávali na všetkých študentských večierkoch a zábavách. Väčšinu textov sme poznali a spievali ich spolu všetci.

V šestdesiatych rokoch sme sa chodili do Prahy nadýchať slobody do divadla ABC na Wericha a Horníčka a jazzu do klubu Reduta. Mal som to šťastie ocitnúť sa na koncerte Karla Vlacha v kaviarni Vltava v Prahe. Big band KV produkciu otvoril svojou zvučkou Star Dust Glenna Millera (tie saxofóny s klarinetom tak krásne hrali a frázovali spolu!). Ako prvá bola zaradená zmes melódií Jaroslava Ježka. Všetky témy vo výbornom aranžmán, mali swing a drive. V sále bolo cítiť radosť a pohodu. Bolo zrejmé, že Jaroslav Ježek zapadol do takej rodiny ako Benny Goodman, Duke Ellington, Glenn Miller, Harry James - do dobrej rodiny!