Pred necelým rokom sa stala riaditeľkou Slovenského rozhlasu. Prepustila desiatky ľudí, zmenila programovú štruktúru, začala s prepúšťaním v Symfonickom orchestri a mnohých si znepriatelila. Parlamentný výbor pre médiá dostal niekoľko výziev o degradácii rozhlasu pod jej vedením. Hovorí, že je pre viaceré skupiny nepohodlná.MILOSLAVA ZEMKOVÁ.
Onedlho bude rok, čo ste vo funkcii, a práve v tomto týždni sa objavili dve výzvy s podpismi desiatok osobností, ktoré hovoria o smerovaní rozhlasu a kritizujú vaše kroky. Čo na to hovoríte?
„Je to jedna z foriem reakcií na zmeny v rozhlase. Každá zmena vyvolá reakcie a my máme aj pozitívne ohlasy. Myslím si, že tu ide o generačný a názorový problém.“
Myslíte to tak, že tí, ktorí tú výzvu a otvorený list podpísali, sú starší?
„Áno. Pravdepodobne im je ľúto za tým, ako rozhlas vyzeral pred dvadsiatimi rokmi a robia všetko preto, aby vrátili a konzervovali stav, aký tu bol. Signatári stotožňujú Slovenský rozhlas len s Rádiom Slovensko, čo je chyba. Dnes je každý okruh určený pre iného poslucháča. Nie je pravda, že sme formáty pre starších zrušili. Všetky sú dnes na Regine, ktorá má pomalší rytmus ako Rádio Slovensko. Mám informáciu, že sa pripravuje ďalšia takáto petícia.“
Povedali ste, že je to súčasť kampane, ktorá sa proti vám spustila. Ako ste to mysleli?
„Myslím si, že je organizovaná a presne načasovaná.“
Pre koho si myslíte, že ste nepohodlná?
„Je tu niekoľko záujmových skupín. Proti rozhlasu pracujú ľudia, ktorí tam boli, a teraz sú na ministerstve kultúry. Navyše, minister povedal, že tým, že rozhlas nepodporil nový zákon o koncesiách spolu s filozofiou zriadenia nového úradu na výber poplatkov, prevzal na seba zodpovednosť za podfinancovanie celej tej vysielacej služby, to je účelové tvrdenie. A nemyslím si, že je náhoda, že výzvy prišli potom, čo sme odmietli zákon o koncesiách od ministerstva.“
Tých ľudí z rozhlasu myslíte Jaroslava Rezníka, Hildu Gajdošovú alebo štátneho tajomníka Ivana Sečíka, ktorí dnes pracujú na ministerstve?
„Tam ich je viac.“
Z Rádia Slovensko je dnes podľa vás spravodajské rádio. Nemyslíte si však, že je oslabené práve zo spravodajskej a publicistickej stránky? Viacerých redaktorov ste vyhodili, mnohí odišli sami.
„Je pravda, že nám viacero ľudí odišlo. Ale nemyslím si, že je spravodajsky oslabené. Na Rádiu Slovensko vysielame správy s celoslovenským významom, pribudlo niekoľko spravodajských blokov. A regionálne správy sa vysielajú hlavne na Regine. Dnes máme jedno Centrum spravodajstva, kde menej ľudí dokáže pokryť viac udalostí. Už sa nestane, že dvaja redaktori rozhlasu, každý z iného okruhu, robia to isté.“
Čím si vysvetľujete, že okrem redaktorov, ktorých ste prepustili, po vašom nástupe mnohí odišli sami?
„Jednak voľby rozhýbali mediálny priestor a veľa ľudí z rozhlasu odišlo na rôzne posty na rôznych ministerstvách. Niektorí dostali lukratívne ponuky v iných médiách. Viacerých sme chceli udržať, ale nemôžeme si dovoliť zaplatiť ich tak ako súkromný sektor.“
Váš predchodca Jaroslav Rezník vytvoril neobvyklé relácie venované jednému politikovi - najprv samostatnú reláciu pre Mečiara, potom pre Dzurindu, čo kritizovala aj licenčná rada. Prečo v tom pokračujete - s Ficom každý mesiac v Sobotných dialógoch? Chcete si ho nakloniť?
„Je zbytočné rušiť to, čo je počúvané a sú na to silné ohlasy. Má to pre nás význam, pretože premiérove vyjadrenia sú citované a spracúvané inými médiami. Skôr stále pracujeme na zlepšení spôsobu vedenia týchto dialógov, premiér je silný diskutér a niekedy mu naši moderátori nestačia.“
Diskusia má byť o konfrontácii s rovnocenným partnerom, ktorým by mala byť opozícia a nie pravidelné posedenia s redaktorom?
„Ale to nie sú láskavé pohladenia či podliezanie. Naopak, my sa stretávame u poslucháčov aj s kritikou, že premiérovi v reláciách robíme zle. Ale snažíme sa o objektivitu.“
Prečo tam namiesto novinárov neprizvete opozíciu?
„Lebo to nie je diskusná relácia. Obávam sa, že keby to bola diskusia alebo priama konfrontácia s opozíciou, tak by ten formát veľmi rýchlo zanikol.“
Prečo ste vytvorili podobný priestor aj pre prezidenta - raz mesačne má vlastnú reláciu. Aký prínos môže mať taká relácia pre poslucháča?
„Dlho sme zvažovali my aj prezidentská kancelária, ako to spustiť. Hoci to v médiách bolo niekoľkokrát kritizované ešte pred jej spustením, rozhodli sme sa do toho ísť. Prezident nemá možnosť ucelene vystupovať v hociktorom médiu a práve rozhlas ako verejnoprávne médium vytvoril priestor hlave štátu vyjadriť svoj názor.“
Slovenský rozhlas sa tak stáva akýmsi ďalším tlačovým oddelením prezidenta, premiéra? Predsa majú tlačové oddelenie, môžu zvolať tlačovku a komentovať čokoľvek a kedykoľvek.
„Také relácie majú predsa aj v zahraničí. V Čechách boli napríklad hovory z Lánov. A ja si myslím, že tie relácie do rozhlasu patria a nezruším ich ani teraz, keď ma vláda kritizuje. Kým má hlava štátu a predseda vlády čo povedať poslucháčom rozhlasu, dovtedy majú tieto relácie opodstatnenie.“
Aká je vaša politická orientácia?
„Aj keď som odmalička vyrastala, študovala a pracovala v socializme, mám pravicové zmýšľanie, ale mám aj veľmi silné sociálne cítenie.“
Dostali ste sa na post riaditeľky za predchádzajúcej vlády. S ktorou vládou sa vám lepšie spolupracovalo?
„So starou nebolo veľa času na užšiu spoluprácu. A s novou vládou som od začiatku vedela, že má inú predstavu ako a kým by mal byť riadený rozhlas. Ale necítila som nejaké výraznejšie tlaky, kým sa to nezačalo v poslednom období dramatizovať.“
Minister Maďarič naznačil, že pri minulej vláde ste to mali ľahšie - keď Rezník žiadal v jednom roku o dotáciu od Mikloša, tak ju nedostal, keď ste ju žiadali vy, dostali ste.
„Ale to je absolútny nezmysel. Osem rokov predtým, hoci Jaro Rezník nebol pravičiar, vláda mu dotovala tie straty a podstatne vyššie. Problém je naozaj v tom, že financovanie rozhlasu je nastavené na štátnu dotáciu, lebo koncesie nestačia, a tak rozhlas nikdy nebol a ani nie je nezávislý. Teda myslím finančne. A v tom má to vyhlásenie bývalých rozhlasákov pravdu.“
Žiadate aj túto vládu o dotáciu?
„My máme síce na tento rok nastavený vyrovnaný rozpočet, ale ideme žiadať dotáciu o vykrytie straty z minulého roku, ktorú vyprojektovala ešte pani Gajdošová. Nám sa naplánovanú stratu podarilo znížiť z 200 na 170 miliónov, a to aj s vyplatením všetkých odstupných a nákladov, ktoré s tým súvisia. Navyše, tá strata vyplýva aj z toho, že štát si neplní funkciu voči rozhlasu, podľa zákona by mal štát financovať vysielanie na stredných vlnách, na krátkych vlnách, a zahraničné vysielanie a investičné projekty.“
Zrušili ste sieť stálych regionálnych a zahraničných spravodajcov. Dnes sú na miestach mnohých z nich nováčikovia. V čom to bolo dobré?
„Zahraniční redaktori boli pre nás veľmi drahí - platili sme im nielen platy, ale aj byty, kancelárie, autá, telefóny. Jeden zahraničný redaktor nás vyšiel na 1,8 až 2,5 milióna korún. Súčasným zahraničným prispievateľom to už neplatíme. Napríklad prispievateľka z Bruselu zabezpečuje rovnaké množstvo, no stojí nás len štvrtinu. Rovnako to bolo s regionálnymi redaktormi. Keby rozhlas nemusel šetriť úplne na doraz, došlo by len k preorganizovaniu siete.“
Spustili ste kampaň, v ktorej hovoríte, že rozhlas bol doteraz na hlavu. Ako ste to mysleli?
„Je to obrazná hyperbola, odvíja sa od pyramídy, ktorá je naozaj postavená na hlavu. A čo vnútri bolo postavené na hlavu? Napríklad, ako bol organizovaný, že ročne vyprodukoval stratu štvrtinu svojho rozpočtu, deväť rokov sa neobnovovala technika, teraz celá vypadla.“
A aké chyby ste urobili vy?
„Chyba bola možno v tom, že sme s ľuďmi vnútri, s redaktormi málo komunikovali.“
A nepovažujete za chybu kauzu okolo rušenia miest v Symfonickom orchestri?
„Ale my nelikvidujeme orchester, ako to zle interpretujú médiá, len ho redukujeme, a je to stále v procese kolektívneho vyjednávania.“
Zníženie počtu hudobníkov niektorí považujú za likvidáciu plnohodnotného orchestra?
„Sám šéfdirigent pán Dohnányi povedal, že aj pri nižšom počte to bude plnohodnotný orchester. Chceme, aby bol pružnejší, kvalitnejší a lepšie zaplatený. O to ide, nie o likvidáciu. Veď my vlastný orchester potrebujeme.“
Predtým ste pôsobili v komerčnom rádiu. Počúvali ste vôbec Slovenský rozhlas?
„Áno - Rádio Slovensko.“
A čo bola vaša srdcovka?
„Zákruta a rozprávky.“
Čo ste si vtedy mysleli o rozhlase?
„Niektoré formáty mi vyhovovali, niektoré boli zastarané. Ale formálne som rozhlas považovala za zrelý na zmenu.“
Verejnosť si vás pamätá najmä z obdobia, keď ste boli starostkou bratislavského Starého Mesta. Po vašom nástupe do rozhlasu sa v diskusiách objavovali rôzne podozrenia o údajne netransparentnom predaji lukratívnych nehnuteľností v centre mesta počas vášho funkčného obdobia. Čo na ne hovoríte?
„Sú to účelové výmysly. Počas toho funkčného obdobia som nadobudla jedinú nehnuteľnosť, ktorú som si sama postavila, a to bola garáž. Nič iné. A čo sa týka tých stanovísk, ja som v tom období naozaj musela realizovať veci súvisiace s malou privatizáciou, s reštitúciami a mnohými súdnymi spormi. A pri delení nebytových priestorov mala rozhodovaciu právomoc dislokačná komisia.“
Poslanec Starého Mesta Peter Tatár o tom období povedal: „V tom čase sa rozhodovalo o najlukratívnejších nehnuteľnostiach, prideľovali sa byty. Keď bola Zemková starostkou, nezaviedli sa žiadne verejne známe transparentné pravidlá o nakladaní s obecným majetkom.“
„Je to absolútny nezmysel. Pán Tatár klame. Bol to transparentný proces, mal svoje zákonné pravidlá, navyše, ja som bola kontrolovaná radou, zastupiteľstvom, prokuratúrou a všetkými orgánmi, ktoré mohli nahliadať do spisov. Samozrejme, že ak je voľný nebytový priestor a je dvadsať záujemcov a vyhovie sa len jednému, tak tých 19 je naštvaných a hľadajú spôsob, ako vám to vrátiť. Predávali sa len veci, ktoré sa vtedy museli predať na základe vtedajších zákonných noriem. To zastupiteľstvo pod mojím vedením nepredalo ani zlomok toho, čo predalo po mne zastupiteľstvo pod vedením Andreja Ďurkovského. A nie je pravda ani to, že som predala Ľubovi Machajovi a jeho manželke Štefánku, ako ma obviňujú, pretože sa to stalo dávno potom, čo som odišla z postu starostky.“
Boli ste v komunálnej politike, teraz je v nej váš bývalý manžel Pavol Hagyari, dokonca na podobnom poste. Myslíte si, že sa vami inšpiroval, alebo to je veľká náhoda?
„On to so mnou nekonzultoval. Nie sme v takom kontakte, že by so mnou prediskutovával svoje zámery alebo ambície.“
Pán Hagyari sa dostal nedávno k budove v Prešove, ktorú predával rozhlas. Mali ste na to vplyv?
„Ale my sme to nepredali jemu! Bolo vyhlásených šesť výberových kôl a nikto tú budovu nechcel. Kúpila ju firma, do ktorej potom vstúpil pán Hagyari a dozvedela som sa to až z médií.“
Jožo Ráž povedal, že pieseň Si kočka, si kočka vznikla v deväťdesiatych rokoch aj pre Zemkovú. Vedeli ste o tom?
„Raz to tak prebehlo asi v deväťdesiatom treťom v médiách. On má taký zmysel pre humor. A vtedy sme sa aj párkrát stretávali na káve, dokonca som aj krstila jednu elánovskú platňu, kde bola tá kočka, ale bola tam aj, o čom sníva opičák. A tá zas vraj bola o pánovi Mečiarovi. Tak je to s tými pesničkami. Teraz sa zas veľa diskutuje o tabáčku a o jednom zadku v Cmoríkovej piesni, že či ju rozhlas vôbec môže púšťať.“
