Veronika Šikulová, prvá dcéra jedného z posledných klasikov slovenskej literatúry - Vincenta Šikulu, je po otcovi spisovateľka. Žije a tvorí v Modre. Malebnosť vinohradníckeho kraja na úpätí Karpát sa do jej próz dostala v podobe silného poetického náboja, ale povahu ľudí, čo tu žijú, vie hravo - občas až na hranici cynizmu - zachytiť aj pomocou tvrdého modranského dialektu a jedinečného videnia sveta. Vydala tri prozaické knihy pre dospelých a na sklonku minulého roku veselú knihu pre deti To mlieko má horúčku. Rodina jej hrdinov je na pozadí dnešných neurotických vzťahov normálna, asi preto sa v nej deti pokojne jašia, smejú a zavše mudrujú ako hlúpi dospelí. "Je veľa mužov - aj spisovateľov, čo si jednoducho nekúpia knihu, ak ju napísala žena, ale feminizmus určite nerobí ,ženskú literatúru' lepšou," hovorí pre SME spisovateľka Veronika Šikulová.

Je pravda, že sa človek stane spisovateľom, keď podľahne nutkavej potrebe vyjadriť sa?

"Môj svokor, básnik Jozef Mihalkovič, hovorí, že zo života sa treba vyrozprávať, všetko všetkým treba povedať, lebo nič iné na svete človek nemá, iba vzťahy. Keď niekto zaujímavo rozpráva, vždy mám chuť povedať - napíš to. No ľudia to nerobia... A ak niekto predsa len píše, vždy je to istý druh úľavy, ale nie všetko je literatúra."

Automaticky vás zaraďujú do zásuvky ženskej literatúry. Čo si o tom myslíte?

"Som žena, darmo sa budem ohradzovať, ale takéto kategorizovanie je hlúposť. Človek má schopnosť predstavivosti a letu, adaptácie, vnímavosti. Žena sa dokáže poučiť aj zo správania mužov, a platí to aj naopak."

Nie je to skôr otázka vkusu?

"Na Slovensku je najmenej päť literárnych vkusov. Ak knihu napíše žena, väčšinou je v nej more sĺz, nejakú Annu či Máriu opustil manžel a rozhodla sa vziať, obťažkaná deťmi, život do svojich rúk. Medzitým jej zomiera sestra, neposlúchajú ju deti a ten pravý neprichádza, alebo už doma niekoho má. Tak nejako to však v živote chodí. Iná žena radí, ako si strihať pazúry, ako cvičiť, aby ste na zadku nemali strie a čo si capnúť na tvár, aby ste nevyzerali ako ježibaba, alebo aby ste vyzerali ako ježibaba, ak treba. No a ďalšie, čo majú tiež pravdu, vykrikujú, že my ženy, vieme byť aj silné, muži z nás robia hlupane, nedajú nám šancu, možno nás zneužívajú alebo bijú a vôbec, zaobišli by sme sa aj bez nich. Čo sa literatúry týka, je len dobrá a zlá - je veľa dobrých spisovateľov a spisovateliek, a ešte viac zlých. Je veľa mužov - aj spisovateľov, čo si jednoducho nekúpia knihu, ak ju napísala žena, ale feminizmus určite nerobí ,ženskú literatúru' lepšou."

V čom vás nepresvedčil?

"Feministické autorky niekedy okolo seba robia neprimeraný štabarc. Na témy, ktoré nastoľujú, treba ukazovať prstom a hovoriť o nich, ale kvalita literatúry nie je určená výberom tém.

Ak sa niekto berie smrteľne vážne, nepôsobí dôveryhodne. Nepáči sa mi, že kumšt, teda samotné písanie, je v tomto ponímaní na druhej koľaji. Ak mám povedať pravdu, aj ja si radšej čítam ,mužskú literatúru'."

Ste čerstvou autorkou detskej knihy. Nezišlo vám na um, aké máte šťastie, že ste ju napísali až teraz, lebo celých 17 rokov po revolúcii tu detskú literatúru takmer nikto nebral vážne?

"Detskú literatúru musíme brať smrteľne vážne v každom čase! Nedávno som čítala rozhovor s výtvarníkom a spisovateľom Karlom Sýsom, ktorého preklady detských kníh vychádzajú v Európe, Amerike, aj v Číne, kde hovorí, že spisovateľ aj vydavateľ si musia detského čitateľa stále predstavovať. Ak chcú osloviť a byť úspešní, nemôžu naňho kašľať. Autor by mal mať pred očami aj milión čitateľov, čo si jeho knihu prečítajú, alebo si to s nimi chce ,vybaviť'. Páči sa mi, ako sa všade na svete dbá o to, aby si detská literatúra našla čitateľov, aby bola dobre ilustrovaná a ako sa tomu venujú v školách. Na našich školách je to inak."

Večný spor, kto je na vine - škola či rodina - pokračuje?

"Niekedy ani samotní učitelia nečítajú. Mala som šťastie na učiteľov, ktorí nám literatúru ponúkali, trebárs aj cez povinné čítanie - len z Adama Šangalu som dostala tri päťky! Dnes nikto v škole deťom nepovie - prečítajte si to, a hotovo! Možno im nejaká učiteľka porozpráva o dobrej knihe, ktorú pozná, ale to je asi všetko. Dnes s deťmi málokto ide do knižnice, zapíše ich tam všetkých, ako to urobila naša učiteľka. A potom sme s ňou chodili každý týždeň požičané knihy vymieňať a zhovárali sme sa o nich. To veľmi chýba, lebo teraz majú knihy omnoho tvrdších súperov - počítače a televíziu."

Čo číta váš jedenásťročný syn?

"Aj Vincko by mohol čítať viac. No napríklad aj také školské čítanky ponúkajú samé nudné a nezáživné texty. Iste, že v nich majú odznieť národné témy, ale toľko je tam domovín, že sa vám chce z takejto domoviny ujsť. Nič zaujímavé a veselé v detskej čítanke nenájdete - striedajú sa v nej mená štyroch autorov, hlaholia zvony, plače vlasť, Dunaj s Hronom aj Váhom dunia, a pod Tatrami nadskakujú veselí mládenci, tešia sa, ako je u nás doma krásne. Keď si pozerám takúto čítanku, mám pocit, akoby ma pohrýzol pes. Neskôr je dieťa postavené pred naozaj vážnu báseň, nebodaj ešte plnú všelijakých slovných hračiek, odkazov a zvratov, a nevie, ako s ňou naložiť, lebo na čítanie normálneho textu nemá aparát."

Čo navrhujete?

"Možno by sa v učebniciach mohol objaviť aj Roald Dahl, v ktorého novelách a poviedkach sú všetky deti trochu nezbedné a zlé, ako deti bývajú. Taký žiak sa odrazu začuduje - pozrime sa, aj iní chlapci neposlúchajú ako ja, veď tá knižka je aj o mne! Pokojne by som tam strúhla vedľa iných textov aj úryvok z Harryho Pottera, aby deti zistili, že čítanie je radosť, zábava, vtip, akcia, láska, niečo, čo deti samy potrebujú a vyhľadávajú. Že to sú stodoly svetov, ktoré stačí objaviť. S Vincom máme dohodu, že musí rovnaký čas čítať, ako sa hrá na počítači. Takže pred Roaldom Dahlom čítal napríklad knihu Derzu Uzala od Vladimíra Arsenieva."

Ako reagoval na vašu knihu pre deti To mlieko má horúčku? Uvedomil si, ako ste v nej aj z dospelých spravili nezbedné a zlé deti?

"Dospelí predsa neposlúchajú rovnako ako deti! Nikoho neposlúchajú. Keď som bola ešte gymnazistka, pokúsila som sa napísať rozprávku na prijímačky na dramaturgiu a scenáristiku. Váhala som, či ju mám poslať, a ukázala som ju tatkovi. Vrátil mi ju celú červenú - zoškrtal, čo sa dalo a dodal, že hrozne mentorujem. Ja som s deťmi kamarátka - teta Veve stále rada rozpráva, aj ona by chcela povedať, že máme byť dobrí a nemáme sa špárať v nose, ale všetci, aj ona, sme sa špárali v nose, všetci sme partiaci, a ideme ďalej! (Smiech.)"

V knihe je scénka, kde si otecko vytešene mädlí ruky, ako si podá chorú dcérku Dorotku a naloží jej zelený špenát, ktorý Dorotka neľúbi. Je to predobraz vášho otca?

"Áno! Tatko si myslel, že nás so sestrou takto naučí jesť jedlá, ktoré on miloval a my sme ich nemohli ani cítiť. Vždy sme mu hovorili: ,Tatuško, ja už nechcem!' A on odpovedal: ,Ale chceš! A pozri, ako veľmi!' A naložil ďalšiu naberačku. No napokon nás naozaj naučil mať rád všetky tie zeleninové hnusoby, lebo sme niekedy obedovali od dvanástej do štvrť na štyri - sedeli sme a sedeli a dostali sme aj trikrát naložené. Niekedy nielen na tanier, ale aj na zadok."

Dnes by sa to hodnotilo ako týranie detí.

"Veď to aj bolo ako týranie detí! (Smiech.) Len keby bolo takých ,tyranov', ako bol náš tatko viac! My sme to vlastne celé brali ako súčasť divadelného predstavenia. Vedeli sme, aká je naša rola, čo bude nasledovať a trochu sme sa pri tom jašili. Bola tam aj druhá poloha - tato vedel, že my to naschvál nechceme, zabávame sa, a vedel aj, že rozuzlením a pointou tohto predstavenia budú naše prázdne taniere."

Bola otcova reakcia na vašu rozprávku dôvodom, prečo ste svoju prvotinu napísali až v 28 rokoch?

"Dlho som sa pred ním hanbila, lebo som vedela, aký vie byť prísny. Vždy, keď v nejakej knihe našiel ,len' gramatickú chybu, tak sa nahneval, že ju prestal čítať. A ja som sa bála, že vo svojich písačkách určite budem mať gramatické chyby... Mali sme pred ním obrovský rešpekt, až do krajnosti."

Ako ste to znášali?

"K úcte k tatovi nás vychovala mama. Vyrástli sme vlastne v područí veľkého kmeťa. Keď tato písal, chodili sme doma po špičkách."

Cítili ste jeho lásku a pozornosť?

"Samozrejme, ale takú tú učebnicovo otcovskú, plnú dobrých rád a objatí, ako sa o nej píše, ani nie. Teraz, keď čítam jeho knihy, cítim v nich lásku všeobjímajúcu. Tato bol vždy upriamený na seba a na to, čo práve robil, čiže aj na iných ľudí. Keď rozprával, bol stále v minulosti a spomínal na tých, čo okolo neho žili voľakedy. Pochádzal z dvanástich detí a vyrástol vo veľmi chudobnej rodine. Často rozprával o kláštore, v ktorom bol ako chlapec, o vojne alebo o tom, čo čítal. Rozprával v jednom kuse. Začal hneď zrána, keď sa zobudil, a keď nám večer niečo nestihol povedať, tak nás budil, aby to dopovedal. V predvečer svojej smrti mi dvakrát telefonoval a do noci sme sa zhovárali..."

Ako ste vnímali otcovu skúsenosť s vínom, o ktorej aj sám rád hovoril?

"Skladateľ Ilja Zeljenka mi raz povedal, že keď si vypije v spoločnosti, tak najmä preto, že sa pred ľuďmi ostýcha, a túto potrebu zahnať plachosť poznal aj u môjho tata. Ja som mala rada, keď mal tato vypité, lebo inak bol veľmi vážny. Keď nepil, bola som v rozpakoch - bol nezhovorčivý a všetkých pozorne počúval. A potom, keď si vypil, akože táral dve na tri. Vtedy sa mi zdalo, že iba hovorí a nepočúva, ale on nás vždy prekvapil, ako si všetko presne pamätal a ako si vo vhodnej chvíli vybavil veci, ktoré zachytil zdanlivo iba na pol ucha."

Ako vnímate, keď sa rovesníci vášho otca dodnes radi odvolávajú na túto jeho veselosť?

"Hovorí sa - Keď sa na Vincenta vták z koľaje vody napije, ten rok mnoho vína sľubuje. Môj tato niekedy žartoval, že svätý Vincent je patrónom vinárov, hoci je patrónom drevorubačov. Veľmi málo jedol a často žartoval, že on jedáva z pohárika. O tom, ako mal víno rád, sa hovorí pri všemožných spomienkových príležitostiach. Keď napríklad na Dubovej odhaľovali pamätnú tabuľu na tatkovom rodnom dome, Ľubo Feldek povedal, že náš tato mal demižón vína aj na záchode, a keď sa ho na to Ľubo opýtal, vraj odpovedal, že ani chvíľu nesmie zaháľať. Všetci Vincovi kamaráti naňho spomínajú len v súvislosti s vínom, v skutočnosti bol však tatko hlavne vážny človek, spisovateľ, to je všeobecne známe, ale aj gazda, staral sa o včely, rastliny. Stále pracoval, a hoci toho napísal veľmi veľa, nebol to nijaký dedinský táraj či vincúr."

Napísali ste tri knihy, o ktorých kritici hovoria, akoby ste písali stále jednu...

"Môže byť! Veď aj môj tatko hovoril, že celý život píše jednu a tú istú knihu."

Jedna z nich - Z obloka - bola pokusom o román, ktorého príbeh sa vám akoby vymkol z rúk. Trúfnete si ešte na príbeh?

"Vymyslieť príbeh je ako postaviť most cez rieku - chce to poriadny nádych a rozmach. Pri všetkej skromnosti, áno, trúfam si na taký projekt, keď príde jeho chvíľa, a ak príde SMIECH. Z obloka mal byť román o rodine s názvom Doma. Myslím, že Tajovský má poviedku s rovnomenným názvom. Možno taký naozajstný ženský román, veď som aj vyrastala v čisto ženskom prostredí - babička Jolanka, mama, moja sestra Agátka. Babrala som sa s tou knihou ako so štrúdľou, rolovala som to a rolovala, a to cesto sa mi vždy niekde natrhlo a obsah mi vyliezal von. Možno preto, že v nej ,hrali' skutočné a mne blízke postavy takým spôsobom, až ma to napokon zastavilo. Keď som už povedala A, pýtalo sa aj B, čo sa už nedalo..."

Aj vaši dobrí kamaráti o vás vedia, že nepoviete len to, čo neviete a rovnaké je to aj v písaní. Ako reagujú blízki, keď sa spoznajú vo vašich knihách?

"No, strašne! Keď ma raz tato hrešil, jeho druhá žena mu povedala: ,Vinco, už jej nenadávaj, lebo ona to napíše!' Naozaj všetko a všade porozprávam a napíšem."

V tom prípade prvá kniha Odtiene musela byť pre vášho manžela krásnym vyznaním!

"Odtiene sú o písaní. Ja sama v tejto svojej knihe cítim radosť človeka, ktorý sa čuduje a teší z toho, že vôbec píše. Navyše, vtedy som si vôbec nepredstavovala, že ju napokon vydám."

Prečo sa vaša tretia kniha Mesačná dúha formálne ponáša na prvotinu?

"Lebo som ju napísala ja! ,Jsem tu, protože jsem přišel, kam jsem šel si nevzpomínám, nejít však sem, byl bych spíše došel - asi - někam jinam.' (Wernisch)."

Dva roky po otcovej smrti sa vám prihodila krásna udalosť - narodila sa vám dcérka Barborka. Bol to váš plán?

"To, že máme Barborku, bol zázrak! Svoj život podvedome delím na úsek pred tatovou smrťou a po nej, keď tu už tato nie je. V tretej knižke píšem, že zo mňa bude celkom pekná vázička - obrátim sa na prach a pôjdem spať k tatovi, svojim strýcom, babke a dedovi tam do Dubovej. No a teraz máme ročnú Barborku, ktorej som v antikvariáte nakúpila tatove knižky a napísala som jej do nich - Barborke, aby nezabudla, že mala aj deda."

Čomu dnes pripisujete takúto svoju silnú reakciu na otcovu smrť?

"Stále som mala pocit, že si ešte všetko stihneme povedať, lebo ma nikdy nepustil k slovu. Keď som dospela, občas som ho zahriakla - počkaj, potom mi to povieš, ponáhľam sa! Dnes ani neviem, kam vlastne. Keď odišiel, prepadol ma pocit nespravodlivosti, že si už nikdy nič nedopovieme. Také tie tajomstvá."

Ste Modrianka - domasedka, ktorá s manželom precestovala kus sveta. Párkrát ste spolu pobudli v Amerike, Nemecku, vo Francúzsku. Ako na vás vplývali pobyty mimo domova?

"Moje písanie by bolo určite rovnaké aj keby som bola stále doma a nikam necestovala. Písanie je niečo ako fotografické svetlo - ak sedíš niekde vo dvore, tak môžeš jeden kút fotografovať od rána do večera, a navyše dokáže udržať napätie. Ako hovorí Ilja Zeljenka - ani názov skladby nie je dôležitý."

Milujete jazyk. Aký je to pre vás fenomén?

"No to keby som vedela, čo mám v tých ústach! Naozaj mám rada celú ,tlamu' so všetkým - s jazykom, so zubami aj so slinami, aj s tou hnusobou, čo sa z nej občas vyvalí, aj s cifrlinami, ktoré sa s ňou dajú robiť. Mám tak rada slová, že sa mi niekedy prestáva zdať dôležité, čo vlastne píšem a začnem prispôsobovať text samotným slovám, ktoré chcem napísať a na ktoré si spomeniem - na všelijaké staré otrepané frázy, ako ,postav vodu na kávu', alebo na slovo ,štabarc'. Keď som raz robila rozhovor s Rudom Slobodom, kázal mi, aby som mu povedala nejaké slovo, ktoré ešte v živote nepoužil. Povedala som len tak - ubikácia. A on na to: ,Ha! To som použil vo svojej knižke o vojenčine!' Aj tato sa tešil, keď našiel slovo, na ktoré pozabudol, no a ja sa z nich teším rovnako, keď ich môžem niekam capnúť. Niekedy sa mi aj snívajú takéto situácie a dialógy a slovné spojenia, to sa mi zdá asi aj najdôležitejšie na písaní, koľko tých slov je, ako sa dajú všelijako skombinovať a dať do nečakaných súvislostí a spojení."

Hovorili ste raz, že starý svet odchádza a novému neviete prísť na chuť. Naozaj to cítite takto ostro?

Starý svet odchádza, lebo môj starý svet je tato, ktorý tu už nie je. Jozef Mihalkovič tu je, ale zaslúžil by si oveľa väčšiu pozornosť, aká sa mu dostáva. A aj Ilja Zeljenka by si ju zaslúžil omnoho väčšiu. Títo ľudia sú totiž úplní čarodejníci, vytvorili zázračné veci, o ktoré náš svet, moja generácia nemá záujem. A keď my, štyridsaťroční mládežníci ich neuznávame, tak potom čo takí tridsiatnici a mladší? Odrazu ten svet akoby nebol.

Čím si to vysvetľujete?

Zle sa mi o tom hovorí, lebo som Šikulova dcéra, ale pripadá mi to, akoby jeden ľudský život bol žitý nadarmo. Veď spisovatelia, čo vstúpili do literatúry na prelome 50. a 60. rokov, majú čo povedať aj dnešným ľuďom! Možno som blázon, ale ja si v skutočnosti tento nezáujem vôbec neviem vysvetliť. Práve som čítala kratučký tatkov text o tom, ako bol na Benešovom a Zeljenkovom koncerte. Prišiel orchester z Brna, prišli obaja skladatelia, Lapšanský hral na klavíri, bolo to krásne. No účinkujúcich bolo viac, ako tých, čo si prišli koncert vypočuť. Presne to isté cítim aj v literatúre. Všetky tie zázračné slová a obrazy akoby padali do prázdna... Na druhej strane som optimistka a verím, že to je prechodný stav.

Čo by podľa vás povedal Štúr, keby sa teraz poprechádzal po Modre?

Keď niekto zvonku hanlivo hovorí o Modre, že je to len treštorinová diera (treštorina - šupy, zvyšky z vyprešovaného hrozna, ktoré Modrania zahadzujú za humná), hneď ho seknem v rozlete, lebo to tak nie je. Určite je to trochu špeciálne mesto oproti ostatným, ale narodila som sa práve tu a mám ho rada. A modranské deti, aj keď nečítajú knihy, tak o Štúrovi vedia všetko. Majú ho tu zadarmo. My sme každý rok zo školy chodievali do múzea, kde nám robila výklad prvá riaditeľka Múzea Ľ. Štúra - manželova babička. Podávala nám ho ako strašidelnú rozprávku: ,Keď Ľudovít Štúr ležal na smrteľnej posteli a lekár mu povedal, že tú nohu, čo si postrelil, bude mať kratšiu, Štúr zvolal - Akože mám viesť tento slovenský národ taký krivý? A dal si tú nohu naťahovať. A vtedy sa z tej rany vyvalila čéérna krev!' Všetci odpadávali a učiteľka kričala - vodu! Nosili sme vodu a ratovali sme sa navzájom. Potom sme sa už na túto pasáž všetci tešili. Marekova babička krásne recitovala báseň, ktorú Ľudovít Štúr napísal Márii Pospíšilovej na rozlúčku: ,Zapomni, drahá, zapomni jinocha...,' ktorú sme sa všetci naučili recitovať. Alebo báseň o Modre, v ktorej Štúr ešte ako študent akoby predvídal, čo preňho Modra bude znamenať: ,Byla jsi byla, když Modrou teď se nazýváš, černou, zdá se mi, než slouti mi jeste budeš...' A ako zomrel Jankovi Kalinčiakovi v náručí! Príbeh o Štúrovi pre nás už nebol príbehom národného hrdinu, ale akoby člena rodiny. Samozrejme, dnes je to iné, a aj múzeum je presťahované do menších priestorov a neviem, či šťastne... Kdekoľvek by sa dnes Štúr ocitol, určite by mu chvíľu trvalo, kým by pochopil, ako sa veci vyvinuli. A bez toho by ani nemohol s chuťou okoštovať to dnešné modranské.